Využívanie dezinformácií sa za posledné dekády stalo jedným z kľúčových nástrojov Kremľa na dosahovanie svojich zahraničnopolitických cieľov. Pôvod tejto stratégie sa spája s pojmom „aktívnych opatrení“, ktoré zahŕňajú propagandu a iné manipulačné nástroje.
Aktívne operácie boli súčasťou sovietskej vojenskej doktríny už od začiatku 20. rokov minulého storočia. Ich vplyv je dnes možné pozorovať obzvlášť v súvislosti s prebiehajúcou ruskou agresiou voči Ukrajine. Práve dezinformácie ako súčasť informačných operácií zohrávajú dôležitú úlohu pri podpore vojenských cieľov Ruska.
Počas dvoch rokov trvania ruskej agresie vyprodukovala propagandistická a dezinformačná sieť Kremľa viacero naratívov, ktoré si získali dôveru publika naprieč celým svetom. Zároveň sa Moskve v súvislosti so súčasnou vojnou na Ukrajine darí presviedčať o legitimite ruskej invázie vlastných obyvateľov, čo demonštruje aj vysoká podpora ruského obyvateľstva Vladimirovi Putinovi.
Putinove sebavnímanie ako ochrancu pred neonacizmom
Ruský prezident využíva od začiatku vojenskej agresie v roku 2022 na legitimizáciu ruských krokov viaceré dezinformačné naratívy. Azda najznámejším odôvodnením zahájenia tzv. špeciálnej vojenskej operácie boli tvrdenia o potrebe „denacifikácie“ Ukrajiny. V šírení tohto naratívu pokračoval Putin aj vo svojom prejave 16. marca 2022, počas ktorého hovoril o údajných neonacistoch v Kyjeve, ktorí majú plánovať chemické a jadrové útoky proti Rusku.
Okrem Ukrajiny Rusko označilo za nacistické aj viaceré krajiny vrátane Poľska a pobaltských štátov. Kremeľ takto tradične nálepkuje všetky entity, ktoré sa vymedzujú voči jeho agresívnej zahraničnej politike a vojne proti Ukrajine. Poľsko je zo strany kremeľskej propagandy vykresľované ako poddajný národ, ktorý slúži cudzím záujmom a pestuje fašistickú ideológiu. Výskyt týchto naratívov pritom možno v súvislosti s vojnou na Ukrajine vnímať ako snahu o polarizáciu poľskej spoločnosti.
Dezinformačný naratív o ukrajinských nacistoch je už tradičnou súčasťou ruskej propagandy. Toto označenie využíva Kremeľ na manipuláciu vnímania Ukrajiny, oslabenie jej podpory zo strany západných partnerov a vnútornú destabilizáciu krajiny, ako aj jej jednotlivých partnerov.
V známom článku „O historickej jednote Ukrajincov a Rusov“ z roku 2021 sa Vladimir Putin snaží ovplyvňovať historickú pamäť Ukrajiny a dezinterpretuje udalosti druhej svetovej vojny a pôsobenia banderovcov. Okrem toho v rámci článku obhajuje začiatok vojny z roku 2014 potrebou ochrany ruského obyvateľstva pred údajnou neonacistickou vládou v Kyjeve.
Výskumníci z organizácie Hoaxlines zistili, že výskyt obsahu spájajúci Ukrajinu a nacistov vzrástol prudko po tom, čo Moskva pristúpila k vojenským krokom v rokoch 2014 a 2022. Z pohľadu Kremľa pritom ide o vykalkulovanú lož, ktorá slúži ako nástroj na legitimizáciu ruskej agresie.
Ruské elity sa v tejto súvislosti okrem iného sami prirovnávajú k Židom, ktorí sú utláčaní Západom. Pasovanie ruského národa do pozície utlačovaných Židov použila pár týždňov po vypuknutí agresie aj Margarita Simonjanová, šéfredaktorka ruského propagandistického média RT.
Zahmlievanie vojnových zločinov v Buči a Mariupole
Mesto Buča sa stalo jedným z najtragickejších symbolov ruskej agresie. Séria vojnových zločinov, ktorých sa dopustili ruské vojská počas 33-dňovej okupácie tejto obce, bola medializovaná krátko po tom, čo sa ukrajinským jednotkám podarilo prevziať späť kontrolu nad mestom na konci marca 2022. Jeden z mnohých falošných naratívov Moskvy označoval stiahnutie ruských okupačných vojsk z Buče za prejav dobrej vôle a mal v tom čase slúžiť ako argument pre diplomatické vyjednávanie v Istanbule.
Napriek rozsiahlej evidencii dôkazov masového násilia na civilistoch sa Kremeľ pokúsil tieto udalosti vykresliť ako nepravdivé. Oficiálne orgány ruskej štátnej správy v tej dobe označovali fotky a videá mapujúce následky ruskej okupácie mesta Buča za podvrh a provokáciu zo strany Kyjevu, ktorá má slúžiť západným médiám.
Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie v reakcii na tieto udalosti tvrdilo, že žiadnemu z obyvateľov mesta nebolo ublížené a ruskí vojaci mali civilistom údajne len poskytovať humanitárnu pomoc. Takéto vyhlásenia sú však v úplnom rozpore so svedectvami miestnych obyvateľov Buče, ktorí popísali zverstvá páchané ruskými vojskami.
Rovnako sa Kremeľ snažil zakrývať takmer všetky vojnové zločiny, ktorých sa počas dvoch rokov trvania agresie ruské vojská dopustili. Ďalším z mnohých medializovaných zverstiev, ktoré ruské armáda uskutočnila, bolo ostreľovanie pôrodnice v meste Mariupoľ. Ruskí najvyšší predstavitelia útok spočiatku popierali. Neskôr však potvrdili, že objekt pôrodnice bol terčom ich útoku, avšak ako dôvod uviedli, že údajne išlo o baštu radikálov.
Po zverejnení fotografií z miest, ktoré sa stali terčom ruských útokov, sa Moskva rozhodla reagovať dezinformačnou kampaňou, ktorá útočila na autentickosť fotografií. Jej hlavným naratívom vtedy bolo, že nejde o skutočné snímky, ale o podvrh zahŕňajúci profesionálne modelky a fotografov.
Obdobný argument ako bol použitý pri ostreľovaní pôrodnice zrecyklovala ruská strana aj pri leteckom útoku na divadlo v Mariupole, ktoré v skutočnosti slúžilo ako úkryt pre civilistov pred leteckým bombardovaním. Satelitné snímky tohto miesta pred samotným bombardovaním zároveň preukázali prítomnosť vidiťelného nápisu „deti“ v ruštine. V dôsledku leteckého útoku vtedy prišlo o život vyše 600 osôb, vrátane žien a detí.
Dezinterpretácia historických udalostí v súlade s ruským imperializmom
Historický revizionizmus predstavuje tradičnú súčasť ruskej propagandistickej mašinérie a je možné ho pozorovať v rôznych formách. Jedným z prejavov tejto snahy je revízia školských dejepisných učebníc, ktorá začala v roku 2023.
Zmena obsahu historického výkladu pritom otvorene propaguje naratív o zlom Západe, ktorý sa údajne odjakživa snaží zničiť Rusko. Učebnice rovnako propagujú myšlienku, že ku koncu studenej vojny nikdy nedošlo a konfrontácia medzi Ruskom a Západom naďalej pokračuje.
Konkrétnym príkladom snahy o indoktrináciu je distribúcia učebníc z dielne poradcu prezidenta a bývalého ruského ministra kultúry Vladimira Medinského. V učebniciach je možné nájsť otvorenú propagandu, ktorá legitimizuje ruskú agresiu na Ukrajine. Začiatok ruskej „špeciálnej vojenskej operácie“ na Ukrajine má byť napríklad len reakciou Ruska na snahu Ukrajiny o vstup do NATO.
Okrem toho tvoria obsah týchto učebníc aj klamlivé tvrdenia o amerických biolaborátoriách na Ukrajine, kontrole nad Kyjevom zo strany Západu či snahe Ukrajiny o získanie jadrových zbraní. Zároveň sa v nich presadzuje naratív o údajnej nelegálnosti sankcií voči Rusku, pričom sú takéto kroky zo strany Západu prirovnávané k rabovaniu sovietskych múzeí počas druhej svetovej vojny.
Moskva taktiež obviňuje krajiny EÚ, predovšetkým pobaltské štáty a Poľsko, zo snahy o narušenie tradičného spojenectva medzi Ruskom a Bieloruskom prostredníctvom falzifikácie histórie a ničenia kultúrnych monumentov. Poľsko je zase vykresľované ako nebezpečný národ, ktorý sa môže usilovať o vojenskú dominanciu v regióne a robiť si nároky na ukrajinské a bieloruské územia.
Za dva roky trvania celoplošnej ruskej agresie na Ukrajine sa okrem masového porušovania ľudských práv civilistov ruskými vojskami plne preukázala aj cynickosť a absurdnosť dezinformačných naratívov, ktoré Kremeľ zasadzuje do informačného priestoru v súvislosti s vojnou.
Veľká časť propagandy pochádzajúca z Kremľa je ľahko vyvrátiteľná, napriek tomu sa jej však darí manipulovať celkové vnímanie vojny a ruských krokov. Moskva v informačnom priestore zároveň vplýva aj na postoje obyvateľstva krajín Západu, kde cieľom tohto pôsobenia je oslabiť podporu Ukrajiny.
Tento článok je výstupom vzdelávacieho programu InfoGuard Academy, podporeného z grantu Veľvyslanectva USA v Bratislave.
