Ako HS legitimizujú, Putinov režim a jeho ideológiu autoritárskeho spiatočníckeho nacionalizmu cez zmeny v Ruskej ústave.
Čo v svojom článku hovoria HS:
- Rusko sa konečne stane naozaj zvrchovanou krajinou
- Zmeny v ústave, ktoré zabezpečia Putinovi doživotnú vládu sú oslavou dokonalej suverenity Ruskej Federácie.
- Zabezpečia sociálny blahobyt
- Zamedzia „cudziemu vplyvu“
- Zamedzia prekrúcaniu dejín
Jedným z hlavných naratívov kremeľskej propagandy je aj naša údajná strata suverenity a vazalstvo „imperialistickej ríši západu“.
Migranti, LGTBI, mimovládky, liberáli, slniečka, Soroš a Brusel – všetci títo zapredanci západu, nám majú štátnu suverenitu okliešťovať. Slovensko je vraj v ohrození a postupná likvidácia národov v plnom prúde. Potieranie národného povedomia a hodnôt, rozvrátenie „tradičnej“ rodiny a presun kľúčových štátnych inštitúcií a kompetencií z krajiny von.
Neustále propagandistické bubnovanie o strate suverenity je však iba snahou legitimizovať autokratické formy vládnutia, pretože absolútne suverénny štát je práve ten, ktorého predstavitelia môžu všetko – tak ako postupne aj sám Vladimír Vladimirovič.
Ak však chceme žiť v právnom štáte, kde práva občanov stoja nad svojvôľou panovníka, kde lekári samovoľne nevypadávajú z okien, keď kritizujú (ne)pripravenosť štátneho zdravotníctva na pandémiu, musíme mu z tej suverenity prirodzene kúsok vziať a dať ju do rúk občianskej spoločnosti, či medzinárodných organizácií, napríklad Európskeho súdneho dvora.
Putin a jemu podobní autokrati cez svoju propagandu skrývajú pred zvedavými pohľadmi verejnosti pravú podstatu štátnej suverenity:
Tá v skutočnosti nespočíva na kulte osobnosti, na pleciach vodcu, autority, či vládnej strane, ale len na podpore širokej verejnosti. Štát je naozaj suverénny vtedy, keď ľudia odmietnu spiatočníčnícku formu suverenity, so štátnou mocou v rukách niekoľkých vyvolených, pretože dobre spravovaná krajina a aktívna účasť na politike a veciach verejných je v rukách všetkých ľudí.
Na záver, na ilustráciu kvality štandardného média, krátku politickú analýzu ponúka sám autor článku:
„Bolo by naozaj také nedemokratické, ak by obľúbený prezident smel kandidovať na funkciu hoci aj neobmedzený počet volebných období? (…) Ak ľudia niekoho zvolia v demokratických voľbách, tak je to demokratické – aj keby to bol ľudožrút, aj keby mu rástli rohy, aj keby kandidoval už po desiatykrát.“ Ivan Lehotský