Armáda nás neubráni, ak sa za ňou rozpadne civilná spoločnosť. V koordinovanej príprave štátu a miestnych komunít na krízy sme však na nule. Vojnový reportér Tomáš Forró, autor Príručky prežitia a spoločenskej odolnosti, upozorňuje, že bez cielenej prípravy a spolupráce medzi ľuďmi nás armáda alebo štát nezachránia.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- že naše deti už nemusia zažiť pokoj, ktorý považujeme za samozrejmý;
- prečo vás v kríze nemusia zachrániť ani peniaze a vlastný úkryt;
- prečo sú podľa Tomáša Forróa kultúrne centrá pre vládu hrozbou, hoci krajine môžu pomôcť zvládnuť krízu;
- ako môže niekoľko dní bez elektriny spustiť zlyhávanie ďalších služieb a ohroziť životy;
- že Kyjeve fungujú školy aj obchody, hoci nad mestom ešte stúpa dym po nočných útokoch;
- akú pomoc vám pri kríze môže ponúknuť aj pani z miestneho klubu dôchodcov;
- ako môžu pravidelné e-maily obyvateľov dostať bezpečnosť obce medzi priority miestnych politikov.
Rozhovor bol skrátený a upravený pre zrozumiteľnosť.
Tvoja nová príručka prežitia a spoločenskej odolnosti má pomerne veľkú odozvu a vyzbieral si pomerne značnú sumu peňazí. O čom je a prečo by nás mala zaujímať?
Príručka sa snaží reagovať na moderné hrozby a na zmenu bezpečnostnej situácie okolo nás, ale aj priamo u nás. Je to reakcia na nečinnosť štátu, pri ktorom sa zdá, že za týmto nie úplne priaznivým vývojom situácie pre nás stíha a že ho to vôbec zaujíma [nejasné znenie v prepise].
V nejakom momente som si uvedomil, že tak ako mnoho iných vecí a sfér na Slovensku musí suplovať občianska spoločnosť, bohužiaľ sa ukazuje, že ešte aj bezpečnostnú oblasť bude musieť a musí suplovať občianska spoločnosť. Takže som s týmto vyšiel von, hoci by som rád robil úplne iné veci, keďže nie som nejaký ľudový agitátor, ale krízový reportér.
Považujem to za veľmi dôležité, pretože prvýkrát vo svojej profesionálnej kariére robím niečo, čo sa naozaj priamo, bezprostredne týka Slovenska. Na to nie som vôbec zvyknutý, keďže pracujem väčšinou v zahraničí. Ale to je krajina, v ktorej žijem, a práve o to je pre mňa dôležitejšie, aby som v nejakom zmysle pomáhal a budoval odolnosť aj priamo u seba doma.
Ľudia majú plné ruky každodenných povinností. Prečo by ich mala zaujímať odolnosť krajiny a prečo do nej investovať čas?
Ja si myslím, že na tú otázku možno úplne ľahko odpovedať protiotázkou: má pre kohokoľvek, komu záleží na svojom domove a blízkych, zmysel starať sa o nich a snažiť sa, aby sme my aj náš domov boli v bezpečí, aby sme boli odolnejší voči rôznym hrozbám alebo krízam, alebo nie? Predpokladám, že drvivá väčšina súdnych ľudí odpovie, že áno. To je práve tá odpoveď.
V konečnom dôsledku to nie je o ničom inom, ako aby sme my ako jednotlivci, my ako komunity, ako celá spoločnosť a celý štát boli lepšie pripravení na to, čo sa už začína okolo nás diať. Stále hovorím a nikdy neprestanem hovoriť, že si musíme uvedomiť, že s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote sú posledné desaťročia pokoja od pádu železnej opony a najbližšie desaťročia, ktoré nás čakajú, zrejme veľmi odlišné. To budú veľmi odlišné obdobia.
Zrejme už naše deti, keď im budeme rozprávať, ako to bolo kedysi pokojné a mierové a ako sme mali úplne iné problémy, oveľa jednoduchšie, a bolo oveľa bezpečnejšie, možno ani nebudú úplne rozumieť, čo tým myslíme. Ony sa budú schopné adaptovať a jednoducho si nebudú pamätať takú krajinu, takzvaný koniec histórie, ako sme to poznali v deväťdesiatych rokoch. Vtedy sa zdalo, že je nevyhnutnou súčasťou historického vývoja, že celý svet pochopí, že liberálna demokracia a svet bez vojny sú jediný spôsob, ako môžeme dospieť alebo spieť k nejakému trvalému vývoju.
Ale zrejme sa opäť ukazuje, že aj ten koncept trvalého lineárneho vývoja môže byť mylný. Že v skutočnosti sa spoločnosti a civilizácie skôr točia v nejakých cyklických obdobiach, keď po období vývoja nasleduje obdobie úpadku a ohrozenia a tak ďalej. A myslím, že práve tu sme teraz my.
Čo by si povedal ľuďom, ktorí namietajú: máme ozbrojené sily a inštitúcie, platíme dane, aby štát zaručoval našu bezpečnosť. Prečo sa máme starať aj my?
Áno, to je strašne pekná odpoveď alebo námietka, ktorú mám hrozne rád. Však áno, môžete k tomu takto pristupovať a môžeme si nevšímať, že ešte rádovo bohatšie, pripravenejšie krajiny, ktoré majú rádovo väčšiu armádu, rádovo lepšie fungujúce silové zložky a vlastne celú spoločnosť, sa v skutočnosti pripravujú rádovo lepšie ako my.
Keď sa stane nejaká kríza, keď sa stane niečo zlé, to, že ste mali pravdu a budete hovoriť: „Veď ja som platil alebo platila dane, bol som vždy vzorný občan, tak prečo mi štát nebol schopný pomôcť?“, vám veľmi nepomôže, keď sa vám zrúti dom alebo začnú zomierať vaši blízki, alebo sa stane nejaká iná hrozná vec. A stane sa možno práve preto, že ste žili v tejto falošnej ilúzii, že stačí platiť dane a všetko za vás urobí niekto iný. No neurobí.
Toto je presne poznatok, ktorý chápu úplne všetci na celom svete. Čím je spoločnosť rozvinutejšia a schopnejšia, tým viac si to uvedomuje. Práve tie najrozvinutejšie na našom kontinente, v Škandinávii, vyvíjajú takzvaný koncept komplexnej obrany, ktorý ide presne proti tejto falošnej intuícii, že o všetko sa postará štát.
Tento koncept komplexnej alebo totálnej obrany hovorí, že každý človek, každý občan toho štátu, každý, kto tam žije, sa stáva súčasťou obrany. Nie nevyhnutne so zbraňou v ruke, ale iným spôsobom. Za tým všetkým je jedno veľmi trpké poznanie. Keď si zoberieme napríklad to, čo sa deje v Ukrajine, aj tie najväčšie a najbohatšie krajiny na našom kontinente si veľmi dobre uvedomujú, že takýto typ útoku, takúto krízu – nemusí to byť ani vojna, môže to byť iná plošná kríza podobného rozsahu – nie je žiadna krajina na európskom kontinente schopná prežiť po prvé bez pomoci spojencov zvonka a po druhé, a to je to, o čom práve hovoríme, bez pomoci svojej vlastnej spoločnosti.
Čiže treba čo najlepšie využívať svoje obmedzené zdroje. Súčasťou týchto zdrojov sme aj my, bežní ľudia, ktorí tu žijeme a zdá sa nám, že štát tu má iba povinnosti a my platíme dane a všetky sociálne odvody, tak máme právo očakávať. Máme, ale sú situácie, v ktorých ani to nepomôže a v ktorých jednoducho, pokiaľ my sami k svojej bezpečnosti, k svojmu prežitiu nepriložíme ruky, tak to môžeme nedať. To znamená, že nemusíme prežiť a nemusíme byť schopní ďalej fungovať napríklad ako táto krajina, ale môže to skončiť ešte oveľa horšie.
Toto je poznanie, ktoré pochopili v celej Európe. Nielen od čias ruského útoku na Ukrajinu, chápu to oveľa dlhšie. Už desiatky rokov tento koncept komplexnej obrany funguje v mnohých krajinách, ale práve vojna v Ukrajine ukázala, aké je to dôležité.
Ukrajina nie je krajina, ktorá budovala tento koncept komplexnej obrany, a nebola to krajina, ktorá je bohatá ani ktorá bola super rozvinutá. Ale oni za tieto poznatky a skúsenosti platia krvou. My sa môžeme pripravovať, kým ešte je čas, aby sme takéto obrovské obete nemali. Faktom je, že Ukrajina ten koncept žije. Ona ho žije každý deň svojou spoločnosťou, hoci to nie je nijakým spôsobom riadené zo strany štátu. Práve ľudia, ktorí žijú v Ukrajine, sú všetci v nejakom zmysle súčasťou obrany. Vedia, že keby to takto nebolo, krajina menom Ukrajina by už dávno neexistovala.
Čiže obrana už dnes nestojí iba na ozbrojených zložkách, ale na celej spoločnosti.
Ja si myslím, že v skutočnosti nikdy nestála iba na nich. Len hovorím, že desiatky rokov sme žili v ilúzii, že ak potrebujeme armádu, tak iba na riešenie nejakých kríz, možno teroristických útokov a pomáhanie spojencom. Že udržiavame svet v jeho koľajach a podľa pravidiel, ktorým dôverujeme, a armáda občas musí niekde pomôcť, aby to fungovalo.
Keď si spomenieš napríklad na obdobie spred osemdesiateho deviateho roku – viem, že to je príklad, ktorý nie každému pekne znie, a samozrejme, my sme boli na strane tých zlých, to mi je úplne jasné –, veľa starších špecialistov a odborníkov mi hovorilo, akým spôsobom štáty, v ktorých sme žili za oponou, trénovali a pripravovali svojich občanov. Boli branné cvičenia, príprava krytov a civilnej ochrany. Jednoducho tam bol pocit ohrozenia. Samozrejme, my sme boli súčasťou toho problému, ale faktom je, že ani tam nebrali ako dané, že žijeme v mieri a sme v pohode.
Nehovorím, že sa máme vracať do čias Zväzarmu a povinných branných cvičení. Všetko bolo povinné, všetci sme to nenávideli. Základnú vojenskú službu nemáme [nejasné znenie v prepise]. Máme to robiť moderným spôsobom. Máme sa učiť od tých, ktorým to funguje, a máme sa pripravovať.
Len opakujem, že tých posledných tridsať rokov – takto to jednoducho nebolo od druhej svetovej vojny. Naši rodičia väčšinu svojho života práveže žili v krajine, v ktorej mier nebol samozrejmosťou a v ktorej sa pripravovali, či chceli, alebo nechceli. Samozrejme, oveľa lepšie je robiť to v demokratickej krajine a robiť to dobrovoľne. O tom je aj táto moja iniciatíva. Ľuďom vysvetľujem, ukazujem: toto môžete urobiť pre seba.
Možno to znie až naivne, ale už len tým, že seba, svoju rodinu a svoj domov dokážeš pripraviť, aby ste boli sebestační a dokázali reagovať aspoň na nejaké základné ohrozenia, pomáhaš štátu, celej spoločnosti. Nemusí sa o teba okamžite postarať, keď sa niečo zlé stane. Si v pohode aspoň prvých pár dní, máš nejaké zásoby, záložný zdroj energie a tak ďalej.
Štát v momente takejto existenčnej situácie musí zasahovať na milióne frontov naraz. Vďaka takým ako my potom môže pomáhať ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. Môže pomáhať ľuďom, ktorí sú ťažko zranení. Môže pomáhať seniorom, ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím a tak ďalej. Už tým, že sami seba pripravujeme a stávame sa odolnými, pomáhame celej krajine.
Má príručka pomôcť človeku ochrániť seba, rodinu, deti a majetok v hlbokej kríze, alebo je aj o niečom inom?
Pozri, poviem to takto. Tú knižku môžeš čítať na rôzne spôsoby. Môžeš ju čítať ako príručku, pozrieť si veľmi pragmatické rady, ako môžeš pomôcť sebe, ako môžeš svoj dom spevniť, zosilniť, ako môžeš lepšie interagovať s ľuďmi, pomáhať si. Je to na tebe. Môžeš ju čítať ako príbeh toho, čo sa môže v našej krajine a v našom regióne stať, ako to môže vyzerať, ako potom budeme reagovať, čo sa s nami bude diať. Je mnoho spôsobov.
Prvá vec, ktorú som si uvedomil, keď som ju začínal písať, bola, ako o tom rozprávať v spoločnosti, v ktorej nám už minimálne tridsať rokov nikto o tomto nehovoril. Nikto nás nevaroval a nepripravoval na to, že tento pokojný, bohatý, komfortný život, aký má teraz väčšina z nás, nemusí byť navždy, že nie je daný. Dospel som k tomu, že v prvom rade musím ľuďom naozaj od píky vysvetľovať, aké sú tu ohrozenia, ako môžu vyzerať. Čiže racionalizovať tie hrozby, aby sme o nich vôbec začali inak rozmýšľať predtým, ako začneme konať.
Stál som však pred ďalšou dilemou: prečo vôbec ľuďom vysvetľovať, že je dôležité podporovať štát a celú spoločnosť, nemyslieť len na seba, že individualizmus v kríze nefunguje? Môžeš na to ísť cez vlastenectvo, dokonca cez nacionalizmus alebo nejakým vonkajším nátlakom štátu. To sú všetko prostriedky, neviem, či legitímne, ale skúšali sa a skúšajú sa v rôznych častiach sveta.
Povedal som si však, že neviem, kto to bude čítať, a je to vlastne úplne irelevantné. Najdôležitejšie, čo musia ľudia pochopiť, je, že tým najefektívnejším spôsobom, akým pomáhaš sebe, pomáhaš aj všetkým ostatným. Nie je to len o individuálnej odolnosti, o ktorej sa teraz rozprávame. Celou knihou sa prevíja veľmi dôležitý poznatok: čím viac spolupracuješ s ďalšími ľuďmi, či už na úrovni komunity, regiónu a spoločnosti, čím viac rozširuješ svoje siete, spoluprácu a spolupatričnosť, tým pomáhaš aj sebe na mnohých úrovniach.
Nikto z nás – alebo väčšina z nás – nie je milionár, ktorý má dokonalý protiútokový kryt [nejasný výraz v prepise], súkromnú armádu a je pripravený na všetky hrozby. Ale máš ľudí okolo seba. Ty máš niečo, tvoji susedia majú niečo. Ak sa o tom rozprávate, tvoríte si nejaký plán, viete sa dohodnúť a spolupracovať, vďaka tomu, že každý z vás má niečo, dokážete v prípade krízy všetci prežiť – celá tá ulica, možno panelák.
Nie je to len o materiálnych veciach, je to aj o schopnostiach. Stále vravím, že naše jednotlivé malé schopnosti sa počas krízy stávajú superschopnosťami. Ty niečo dávaš zo seba iným, niečo, čo môže potrebovať niekto iný, a zároveň dostávaš. Všetky svoje zdroje aj schopnosti dávate do jedného balíka v strede, do jedného banku, a ľudia si z toho vyberajú. Vďaka tomu nielenže viete prežiť, ale viete udržiavať – a to je strašne dôležité – svoju každodennosť.
Dnes si tu žijeme bežným spôsobom a všetkým sa nám to zdá úplne normálne a bežné. Ale keď vypukne kríza, nič z toho bežné nebude a budeš spomínať, ako fungovali veci, ako fungovali obchody, ako fungovala elektrina. Práve tým, že ľudia spolupracujú, vedia veľa z tejto každodennosti navrátiť späť a zaručiť, že naša ulica, naše mesto, krajina fungujú, ako mali.
Zrazu začne svietiť svetlo, lebo niekto má možno solárne panely vo vašej ulici. Niekto má hlbinnú studňu a nefunguje vodovod. Vieš, ku komu máš ísť a od koho si môžeš zobrať pitnú vodu. Možno je tu nejaká pani v klube dôchodcov, kam by ti predtým ani nenapadlo pozrieť sa. Tá pani môže byť lekárka, ktorá v tom momente dokáže zachraňovať životy.
Dnes nám je to smiešne, lebo máme elektrinu, vodu a zdravotné zariadenia. Ale stačí úplne malá kríza, čosi, čo sa nám zdá byť totálna blbosť, ako je výpadok prúdu na niekoľko dní, a začnú zomierať ľudia. Lebo to sa deje. Bohužiaľ, asi si to už vyskúšali vo viacerých krajinách. Samozrejme, neurobili to radi, ale stáva sa to, stalo sa to a zrejme sa to bude stávať čoraz častejšie. Pri takýchto dlhodobejších výpadkoch prúdu, keď nastáva takzvané kaskádovité zlyhanie ďalších a ďalších zdrojov a infraštruktúry, sa ľudia ocitajú naozaj vo veľmi nebezpečných situáciách.
To je to poznanie, že nemusíme byť nejakí vlastenci, aby sme chápali, prečo má zmysel nielen si škrečkovať jedlo pre seba, svoju ženu a deti, ale prečo máš dôvod deliť sa s tým, čo máš, aj s ostatnými. A, samozrejme, nechať si od ostatných pomôcť a poradiť a získať iné veci, ktoré majú oni. Takto to funguje. Spolupatričnosť pomáha prežitiu všetkých, ktorí sa jej zúčastňujú.
A ešte úplne poslednú vetu. To je veľmi silný poznatok z Ukrajiny: individualizmus, ako ho poznáme dnes, v kríze nefunguje. Ak si myslíš, že vďaka tomu, že máš dosť peňazí a pripravuješ sa tým svojím spôsobom, že budeš niekde pod zemou, to celé prežiješ a dáš to, odpoveď znie, že nedáš to.
V knihe ďakuješ členom silových zložiek. Aký máš z rozhovorov s nimi pocit o našej pripravenosti na vážnu krízu? Vo Fínsku, Švédsku a Nórsku štát spoluorganizuje odolnosť komunít a prepája ich s ozbrojenými zložkami aj biznisom. Kde sme s takouto spoluprácou my na stupnici od jedna do desať, ak Fíni sú desiatka?
My sme nula, lebo na Slovensku vôbec neexistuje tento koncept. Štát určite nemá koncept, že by nejakým spôsobom koordinoval, zvyšoval, zavádzal alebo zriaďoval odolnosť zhora tak, ako to robia v Škandinávii, čiže posilňoval lokálne komunity. Nie je to, samozrejme, len o odolnosti. Je to celkovo o participácii vo verejnom živote a ďalších dôležitých súčastiach toho, čím sú škandinávske krajiny. A u nás nič také vôbec neexistuje.
U nás máš vertikálnu štruktúru, štátnu správu. Na tej nízkej úrovni sú to okresné úrady, ktoré patria pod gesciu ministerstva vnútra, myslím, ak sa nemýlim. Potom máš samosprávy, ktoré sú volené občanmi. Ale tu sa nikto ani nesnaží zavádzať nejakú odolnosť a tento typ spolupráce a koordinácie zdola hore alebo zhora dole. Štát tento prístup vôbec nepozná.
Pokiaľ sa bavíme o politikoch, ja si myslím, že im to naopak prekáža. Oni sa toho boja, pretože to znamená nielen, že nejaká obec alebo región budú odolnejšie voči krízam, voči povodni alebo suchu. Znamená to tiež, že ľudí vzdelávaš, že sa aktivizujú v spoločenskom živote, začnú klásť otázky, prečo veci nefungujú a prečo máme na niektorých pozíciách ľudí, ktorých to buď nezaujíma, alebo sú neschopní, alebo dokonca kradnú ešte aj tie peniaze, ktoré tam sú. A toto politici veľmi nechcú, oni sa toho boja.
U nás sú práve naopak rôzne občianske iniciatívy, či už spoločenské, komunitné alebo kultúrne, priamo zastrašované, poškodzované a ponižované. Čo je najlepšia ukážka toho, ako u nás fungujú komunity? Ja by som povedal, že občianske združenia, rôzne regionálne a kultúrne centrá.
Kultúrne centrá sú totálny fenomén, ktorý neexistuje vo veľa krajinách. Štát im často neplatí nič alebo len minimálne peniaze. Samy sa aktivizovali, nikto ich nezriaďoval. To sú naozaj ľudia z regiónov, ktorí začali robiť kultúru, začali na to hľadať granty, či už z ministerstva kultúry, ale veľmi často sú tie centrá aj nezávislé, veľmi často sa vedia uživiť samy.
Aká bola reakcia ministerstva kultúry? Keď prišla táto vláda, začali ich doslova ničiť a finančne dusiť. Vedia totiž, že kultúrne centrá po celom Slovensku sú zároveň centrá nezávislého a autonómneho myslenia, demokratického prístupu a protestu voči tým, ktorí sa snažia túto demokraciu, spolupatričnosť a spoločenskú aktivizáciu dusiť.
Vedia, že všetky tieto ostrovčeky pozitívnej deviácie, ostrovčeky odolnosti a schopnosti robiť kultúru a šíriť demokraciu sú ich nepriatelia. Stali sa ich nepriateľmi a to je úplne absurdné. Preto hovorím, že nula. Jednak nevidím zo strany štátu žiadne pokusy robiť takéto niečo, budovať nejakú odolnosť, ale zo strany politikov, ktorí štát momentálne krátkodobo zastupujú, je proces presne opačný. Snažia sa všetky tieto aktivity dusiť.
Ani vôľa expertov a ozbrojených síl nestačí bez politickej vôle. Podľa mňa musia opatrenia žiadať voliči. Čo by si povedal politikom, ktorí možno budú riadiť krajinu? Čo máme robiť?
Prepáč, ja nemám žiadne heslá ani odkazy pre politikov. Mám odkazy pre ľudí, pre ich voličov. To je veľmi silná rada: očakávajte od nich, žiadajte, presne ako si hovoril.
Pozri, politici, ktorých máme, ktorých sme mali minulé aj predminulé volebné obdobie a ktorých zrejme budeme mať aj ďalšie, sú do veľkej miery odrazom celej spoločnosti. Keď nemôžeš čakať príliš veľa od celej spoločnosti, nemôžeš čakať príliš veľa ani od voličov, od politikov. Aká konkrétna konfigurácia sa tam dostane, pár percent hore-dole, či sú to viac demokratické strany, možno viac nacionalistické – v konečnom dôsledku je celé politické spektrum do veľkej miery odrazom celej našej spoločnosti.
Myslím si, že ambície, predstavy a schopnosti politikov predvídať a plánovať do veľkej miery reflektujú schopnosti celej spoločnosti takéto veci predvídať a vôbec očakávať. Pre mňa je najdôležitejší taký veľký plán. Malý plán s touto príručkou je, aby som posilňoval ľudí a komunity, aby sa sami ľudia stali v nejakom zmysle odolnejšími a lepšie pripravenými. Ale veľký plán za tým je, že keď túto tému, túto príručku a tieto veci bude nasledovať a presadzovať čím viac ľudí, vytvorí sa tým spoločenská objednávka pre politikov.
Keď téma bezpečnosti začne existovať v našom verejnom priestore rádovo viac ako doteraz, keď sa o tom začne rozprávať v médiách, úplne bežne na pive a v kuchyni. Nielen: „Zase v Poľsku vybuchla nejaká raketa, hentam hento a pozrite sa na tú Ukrajinu.“ A potom sme skončili, lebo sme dojedli hlavné jedlo a je čas ísť si pozerať film.
Fajn, ale keď si ľudia naozaj uvedomia, že všetko, čo vidíme v telke a na internete, sa týka aj nás a jedného dňa nás to tu všetkých môže veľmi nepríjemne prepadnúť a radikálne nám zmeniť život, keď sa začnú nielen báť, ale aj rozmýšľať, čo sa s tým dá robiť, politici budú mať dve možnosti. Buď sa budú snažiť túto spoločenskú objednávku naplniť a začnú na tom naozaj makať, alebo ich ľudia vymenia. Vymenia ich za lepších, za tých, ktorí tieto očakávania dokážu spĺňať lepšie.
To je aj môj veľký plán za touto príručkou: aby sa to dostalo medzi čo najviac ľudí. Preto toto naozaj nie je, ako si hovoril, že má komerčný úspech. Toto vôbec nie je o komercii a tú knihu, príručku primárne vôbec nepredávame. Je to kampaň. Každý, kto kampaň podporí, príručku získa, ale toto nie je primárne komerčná záležitosť. Hlavným cieľom celej kampane je presne toto robiť.
Príručka je jedným z nástrojov, budú ďalšie nástroje. Budem ju dávať zadarmo knižniciam po celom Slovensku, školám a inštitúciám, ktorým na tom záleží. Zadarmo, aby sa k nej na týchto miestach dostali aj ľudia, ktorí nemajú peniaze. O pár týždňov vyrážam na veľkú šnúru po celom Slovensku. Ideme chodiť po mestečkách, dedinách, aj vo vzdialenejších regiónoch, a rozprávať sa o tom s ľuďmi, takisto zadarmo.
Som presvedčený, že je načase, aby sa tento veľký plán začal realizovať, aby ľudia o tom začali rozmýšľať a rozprávať sa medzi sebou. To je presne ten moment, keď regionálni či celoštátni politici pochopia, že buď s tým začnú niečo robiť, alebo nebudú dosť dobrí na to, aby v tom pokračovali.
Je to úplne jednoduchá, základná otázka. Keď sa ju opýtaš lídra punkovej kapely, predavačky v obchode, opernej speváčky alebo policajta, každý jej bude rozumieť: čo budeme robiť, keď u nás veci prestanú fungovať? Úplne základná, jednoduchá vec.
Keď ľudia začnú nad touto otázkou rozmýšľať, začnú sa o tom baviť a zisťovať, začnú chápať, ako dlho a ako veľmi nás inštitúcie nechávajú v tejto otázke úplne samých. Že vlastne až toľko urobiť nemôžeme, pretože to tu reálne nikoho nezaujímalo. Vtedy je to čosi, čo má obrovský potenciál, aby to chápali ľudia bez ohľadu na svoje vzdelanie, pôvod a tak ďalej, aby sa začali svojich politikov a zodpovedných ľudí naozaj pýtať: „Prosím vás, čo idete robiť s našou bezpečnosťou? Nevieme ani len, kde sú tu nejaké kryty. Čo idete robiť s našou bezpečnosťou? Vidíme, že tu nefunguje systém civilnej ochrany.“
Keď sa tieto zásadné otázky začnú pýtať lídri punkových kapiel, predavačky, policajtky, operné speváčky, ktokoľvek, to je tá kritická masa, ktorá prinúti politickú reprezentáciu začať na tom niečo robiť, alebo ju jednoducho vymeníme.
Aj ja radím ľuďom, aby svojim politikom písali. Keby im všetci od predavačky po doktora písali každý deň mesiac pred voľbami – ale nemusí to byť len pred voľbami…
Presne, teraz máme regionálne voľby. Teraz je ten moment. Neviem, kedy toto pôjde von, ale bavíme sa pár týždňov pred regionálnymi voľbami. Toto je najlepší moment a tak sa končí aj príručka: prosím vás, napíšte svojim politikom, pokojne lokálnym politikom. A ešte lepšie, choďte vy do lokálnej politiky a začnite ju robiť s týmito témami. Presne tak.
Aj vstup do regionálnej politiky môže meniť veci k lepšiemu. Kto chce zostať vo svojej profesii, nech politikovi napíše raz za týždeň. Bez dopytu zdola politici nebudú počúvať, nech majú k demokracii akokoľvek dobrý vzťah.
Bolo by ideálne, keby sme mali politikov, ktorým tú spoločenskú objednávku vytvárať nemusíš, ale nemáme. Čakať, že to urobia sami… Vieš, Viktor, to je v podstate naše vlastné zlyhanie.
Keby tu táto téma existovala, keby tvoj podcast počúvali každý týždeň státisíce ľudí, pretože takých podcastov tu veľa nie je, a bolo by prirodzené, že to každého zaujíma, mohli by sme sa čudovať, že niečo nie je v poriadku s politikmi. Ale keďže je bezpečnosť dnes na Slovensku stále taká okrajová téma, že nikto ani nechápe, prečo sa o tom bavíme, ja sa vôbec nečudujem.
Keď sa chceš baviť o trinástych dôchodkoch a je to vrchol tvojich ambícií a toho, čo očakávaš od politikov, oni sa ti budú snažiť nájsť prachy na trináste dôchodky. Síce potom nebudeš mať cesty a ďalšie veci, ale budeš mať trinásty dôchodok.
To je naše zlyhanie. To je naše zlyhanie, že sme tak dlho žili v tejto ilúzii, v komfortnej zóne, že všetko, čo sa deje okolo nás, sa nás vlastne netýka. Teraz vidíme, a s každým týždňom je to intenzívnejšie, že sa ma ľudia pýtajú. Niekedy mi píšu mamičky s deťmi, ktoré mi priznávajú, že v živote neriešili žiadnu politiku a vôbec nič netušili. Celý deň od rána do večera sa zaoberajú rodinou, ale teraz sa začínajú naozaj báť, čo majú robiť.
To je stav, v akom sme ako spoločnosť z hľadiska pripravenosti, ale aj mentálneho nastavenia. To je výsledok nečinnosti všetkých, celej našej spoločnosti. My si nemáme čo vyčítať a politici robili iba to, čo sme od nich čakali.
Bez dopytu niet ponuky. Prečo by politici ponúkali bezpečnosť, keď ich voliči volia pre trináste dôchodky alebo boj proti korupcii?
Odpoveď by mala byť taká, že politici majú byť zároveň aj nejakými spoločenskými lídrami…
Štátnikmi nebodaj.
Štátnikmi. Áno, dokážeme si predstaviť aj spoločnosť alebo krajinu, v ktorej lídri vytvárajú témy, ktoré sú dôležité, ľudí niekam vedú a ukazujú im, že toto je dôležité. Nežijeme v takej krajine, takže tú objednávku musíme vytvoriť my.
Dúfam, že sa to práve teraz začína meniť. Vidím a cítim to posledné týždne a som rád, že k tomu môžem nejako prispieť. Zďaleka to nie je len moja práca. Napokon, ty tento podcast robíš už niekoľko rokov. Ľudia si to začínajú naozaj uvedomovať, začínajú o tom písať v médiách, začínajú sa o tom rozprávať a treba to ešte naozaj znásobovať.
Čo je spoločenská odolnosť a v akom stave je dnes naša spoločnosť? Sme polarizovaní a rozdeľuje nás množstvo tém. Ako sa máme pri údere krízy zrazu zomknúť a ťahať za jeden koniec, keď je v hre život republiky?
Nebudem tu teraz citovať nejaké definície. Pre mňa je spoločenská odolnosť práve to, čo som hovoril už na začiatku. Je to schopnosť aj počas krízy, počas nenormálnosti zachovať normálnosť alebo ju aspoň v nejakom zmysle udržiavať. Čiže udržiavať v chode každodenný život, hoci nie všetko musí fungovať, ako má.
Skvelým príkladom je Kyjev v Ukrajine, ktorý každú noc a už aj cez deň zažíva výbuchy a útoky rakiet a dronov. Ráno sa zobudíš po noci, v ktorej si nemohol spať, lebo všade okolo teba vybuchovali. Keď tam prichádzam a vyjdem von, na pozadí vidieť dym. Stúpa z dvoch alebo troch miest, kde udreli rakety, ale po ulici vedľa teba ide mamička s deťmi. Idú do školy, lebo tá škola funguje. Potraviny, obchody fungujú, MHD funguje a ľudia si jednoducho robia svoje. Rozumieš? To je strašne…
Myslíš húževnatosť?
Nie je to o húževnatosti. Málo ľudí si uvedomuje, čo to vlastne znamená, že počas krízy, keď máš chuť utiecť – a veľa ľudí to aj urobí –, keď okolo teba zomierajú ľudia, napriek tomu štát funguje. Nie všetko funguje, vypadne tam prúd na pol dňa a v zime zrazu zrejme uvidíme, že nebude fungovať teplo. Opäť budú zomierať ľudia od chladu priamo v centre hlavného mesta, ale napriek tomu si tí ľudia robia svoje.
To je to britské heslo z druhej svetovej vojny: Keep Calm and Carry On. Čiže zatni zuby a rob si svoje alebo upokoj sa a rob si svoje. Napriek všetkému si uvedomuješ, že aj keď okolo teba zomierajú ľudia, ideš do práce, lebo vďaka tomu, čo robíš, z toho budú mať iní ľudia osoh a ty budeš môcť mať osoh z práce iných ľudí.
Každý má v tom súkolí prežitia svoje miesto, to svoje malé ozubené koliesko. To koliesko sa snaží držať naolejované a v pohybe, aby všetko fungovalo, pretože až keď to všetko funguje, môžeme prežiť ako spoločnosť. Pokiaľ, ako hovorím, nie si Elon Musk, ktorý má nejaký protiatómový kryt pod zemou a súkromnú armádu k tomu. Ale nikto z nás niečo také nemá. My máme seba.
Čím lepšie dokáže toto súkolie prežitia fungovať – všetky tie milióny malých, zdanlivo nepotrebných zamestnaní, úkonov, prejavov láskavosti a spolupatričnosti v nejakom sídlisku, keď sa deje niečo zlé –, tým viac to pomáha, aby fungoval celý štát. A keď funguje celý štát, funguje armáda, fungujú záchranné zložky. My sme toho celého súčasťou.
Preto som vravel, že už len taká blbosť, že máš doma jedlo, pitnú vodu a nejaké záložné zdroje na prvé tri dni, tých povestných sedemdesiatdva hodín, pomáha. To je čas, ktorý v prípade krízy trvá štátu priemerne, kým sa všetky záchranné sily a všetko ostatné dajú do pohybu a veci začnú znova fungovať. Už len tým, že máš na tých niekoľko dní zásoby, pomáhaš sebe prežiť, ale pomáhaš aj celému štátu. Keď je okolo teba viac ľudí [nejasné znenie v prepise], záchranné zložky sa môžu sústrediť na tých, ktorí takéto možnosti nemajú.
Týmto spôsobom prechádzame zospodu cez komunitu, cez úroveň spoločnosti, cez všetky možné sektory. Presne ako si hovoril, biznis sektor je toho obrovskou, neoddeliteľnou súčasťou. Nám sa zdá, že kašľať na to, či nejaké firmy budú fungovať, alebo nie. Ale pokiaľ budú fungovať firmy, komerčný sektor, znamená to, že funguje logistika, obchody, dodávanie, kritická infraštruktúra, ako železnica, doprava, energetika. To všetko majú súkromné firmy.
Nie každý si tiež uvedomuje, že armáda je do veľkej miery, do nejakých deväťdesiat neviem koľko percent, závislá práve od civilnej infraštruktúry. Inými slovami, keď nebude fungovať biznis, nebudeme schopní udržiavať ani cesty a železnice, po ktorých nás vojaci budú musieť chodiť brániť a dodávať si zásoby. Nebude fungovať zdravotníctvo, nebude fungovať prakticky nič. Dodávka liekov – my sme na deväťdesiat neviem koľko percent závislí od dodávky liekov zo zahraničia.
To sú všetko čriepky, jednotlivé ozubené kolieska. Niektoré sú väčšie, niektoré menšie, ale keď sa tie veci začnú zasekávať a prestanú fungovať, postupne sa to rozsype všetko. Pokiaľ sa nám túto každodennosť, normálnosť – keby som sa vrátil k otázke, čo je spoločenská odolnosť – nepodarí udržať v kríze, znamená to, že kríza nad nami vyhrala, že sme to proste nedali.
Toto je úplne najjednoduchšie vysvetlenie, definícia, na ktorú nepotrebuješ študovať žiadne kurzy spoločenskej odolnosti. Toto je vec, ktorej by mal rozumieť úplne každý a chápať, že toto je práve tá rola, úloha každého človeka v celom tom súkolí.
Ďakujeme, že Vám záleží na tom, aby ľudia na Slovensku lepšie rozumeli svetu. Vaším darom pomôžete sprístupniť rozhovory so špičkovými domácimi a zahraničnými expertmi v slovenčine – aj ľuďom, pre ktorých by bol cudzí jazyk prekážkou. Infosec Report vzniká vo verejnom záujme vďaka darcom ako ste vy, bez grantov a reklamy. Podporte prosím spoločenskú diskusiu o bezpečnosti. Potrebujeme to.
