Vyhlásenia opozičných politikov o tom, ako s Rusmi konečne „zatočíme“, narážajú na šokujúcu absenciu uveriteľnej stratégie. Minulá vláda príležitosť trestuhodne premrhala a dnešná opozícia má zatiaľ iba všeobecné tézy a prázdne floskuly. Voľby v roku 2027 a obdobie po nich definitívne ukážu, či sa o slovenskej štátnosti bude rozhodovať v Moskve alebo v Bratislave. Ak chcú demokratickí lídri v kampani hovoriť o boji s ruským vplyvom, musia vymeniť vágne sľuby za jasný plán.
Keď sa predstavitelia demokratickej opozície postavia pred mikrofóny a pomenujú najväčšiu hrozbu slovenskej štátnosti, je to chvíľa, ktorá si zaslúži našu pozornosť a pochvalu. Pokiaľ však vnímate takúto tlačovú besedu ako vytúžené prebudenie demokratických síl, uniká vám podstata. Ruské informačné a iné vplyvové operácie, ktoré politici naprieč demokratickým spektrom trestuhodne prehliadajú už viac ako pätnásť rokov, mali vždy iba jediný strategický cieľ – ovládnutie štátu prostredníctvom volieb. Súčasná vláda Roberta Fica je priamym a hmatateľným odkazom našej nečinnosti.
Ivan Korčok a Peter Bátor z Progresívneho Slovenska preto správne upozorňujú, že ruský prienik do vlády a štátu je iba predohrou k rozhodujúcim voľbám v roku 2027, keď sa Kremeľ pokúsi svoju moc zabetónovať. Veď na to sem Putin poslal svojho elitného vojaka hybridnej vojny v diplomatickej hodnosti veľvyslanca.
Výhra prokremeľskej piatej kolóny v nasledujúcich voľbách bude znamenať postupný a zrejme neodvratný koniec slovenskej suverenity (tej skutočnej) a bodku za krátkou existenciou našej mladej demokracie, nech už bola akákoľvek.
Rozhorčenie nie je stratégia
Počúvať politikov, ktorí konečne rozoznávajú kontúry najdôležitejšieho zápasu moderných slovenských dejín, je dôležité, no vágna diagnóza pacienta nezachráni. V ich vystúpeniach, plných oprávnenej kritiky a rozhorčenia, totiž absentuje základná požiadavka na úspešné doliečenie pacienta: konkrétna a predovšetkým účinná liečba.
Ak opozícia v nasledujúcich voľbách ašpiruje stiahnuť republiku z okraja priepasti, potrebuje úplne konkrétny plán. Kým totiž politici na svojich tlačovkách neponúknu jediný legislatívny či exekutívny nástroj, ktorým by dosiahli aspoň nejakú hmatateľnú zmenu, musíme politické rozhorčenie považovať iba za pokus o kampaň – nie plán, odbornosť či nebodaj skutočné politické odhodlanie.
Progresívne Slovensko vo svojich dokumentoch doteraz nemá nič uveriteľné, a programové frázy typu “zastavíme šírenie najnebezpečnejších škodlivých dezinformácií v zárodku” nepôsobia iba komicky a vysoko nedôveryhodne, ale podčiarkujú praktickú nepripravenosť stretnúť sa s realitou.
Ešte horšie sú na tom Demokrati, ktorí vo svojom programe venujú opatreniam proti hybridným hrozbám celú stranu. Škoda len, že sedem zo štrnástich opatrení je priamo prevzatých zo strategického dokumentu, ktorý autor tohto komentára pripravil počas svojho pôsobenia na Ministerstve obrany v rokoch 2021 až 2022 v spolupráci so širokým tímom domácich a zahraničných expertov a vláda Igora Matoviča ho pri plnom vedomí a bez najmenšieho protestu vtedajšieho ministra Jaroslava Naďa odmietla financovať. Zvyšných sedem návrhov je celkom zbytočných alebo nezrealizovateľných, a to aj v prípade, keby sa z päťpercentnej strany stala po voľbách strana premiérska.
Účet za stratené roky a mýtus o tom, že sme to robili
Práve teraz je nevyhnutné naliať si čistého vína, obzvlášť ak o ruskom vplyve hovoria politici, ktorí boli ako ministri či úradníci pevnou súčasťou vládnej garnitúry, ktorá hanebne premrhala historickú príležitosť naozaj proti ruskému vplyvu zasiahnuť. Aj mýtus o tom, ako sme budovali útvary na boj s hybridnými hrozbami, si treba vyvrátiť:
Vyskúšajte si myšlienkový pokus a spomeňte si na jediné opatrenie z tohto obdobia, ktoré malo reálny dopad na oslabenie ruského vplyvu na Slovensku. Garantujem vám, že žiadne nenájdete. Útvary, ktoré pracovali bez peňazí, politického krytia, so softvérom v skúšobnej verzii a špiónmi politikov Smeru a Hlasu vo svojich radoch, bojovali s drevenými puškami a zviazanými rukami, pretože také im dali politici.
V kampani do nasledujúcich volieb preto už verejnosť nebude tolerovať mediálne rozhorčenie a redukciu najdôležitejšej obrannej politiky štátu na rôzne verzie prehlásení „ako s Rusmi zatočíme“. Práve zmes prázdnych sľubov a predovšetkým hrubá nedbalosť pomohla priniesť demontáž štátu, ktorej sme už dva a pol roka svedkami. V Českej republike je tento príbeh mimochodom až komicky podobný tomu nášmu.
Hľadá sa plán
Iniciatíva politikov Progresívneho Slovenska hovoriť o bytostne dôležitej téme si zaslúži pochvalu. Ich ďalšie kroky však musia smerovať spoza pultíka tlačovej miestnosti k reálnej práci. Od politikov sa neočakáva, že budú expertmi na všetko, čo chcú riadiť. Očakáva sa od nich niečo oveľa dôležitejšie: že sa dokážu obklopiť ľuďmi, ktorí vedia presadiť, čo oni sľúbili, umožnia im pracovať a budú im kryť chrbát. Až keď sa im niečo reálne podarí vykonať, môžu politici naozaj povedať, že s tým Rusom zatočili. Dovtedy im to my ostatní musíme pripomínať.
Tento komentár vznikol v spolupráci s portálom Infosecurity.sk. Pracujeme bez reklamy a grantov a sme nezávislí iba vďaka vám. Veríte, že dobre informovaní ľudia tvoria modernú a odolnú krajinu? Pomôžte nám stáť v prvej línii!
