Irán nepochybne napredoval vo vývoji jadrovej zbrane, no v čase útoku ešte nebol blízko k jej získaniu. Spojené štáty a Izrael sa napriek tomu rozhodli zaútočiť.
Riaditeľ portálu Infosecurity.sk Victor Breiner sa zhováral s popredným expertom na jadrové zbrane Tomášom Nagyom, bývalým poradcom štátneho tajomníka Ministerstva obrany, v súčasnosti analytikom Globsecu.
Tomáš, mohol by si na úvod v skratke vysvetliť, prečo dnes sledujeme de facto kolaps diplomacie? Prečo zlyhali všetky snahy o mierové riešenie a rozhovory s Iránom definitívne stroskotali?
Tento problém má pomerne dlhú genézu, na pochopenie ktorej by sme museli ísť do hlbokej minulosti. Najrelevantnejším faktorom pre súčasnú situáciu je však oživenie snáh o diplomatické riešenie, ktoré prišlo spoločne s Trumpovou administratívou minulý rok.
Tieto rokovania sa opäť točili najmä okolo iránskeho jadrového programu a vývoja balistických rakiet. Donald Trump si dal za cieľ dosiahnuť komplexnú dohodu s úplne odlišným prístupom, aký sme videli v roku 2015 za éry Baracka Obamu. Vtedajšia dohoda JCPOA (dohoda o obmedzení iránskeho jadrového programu výmenou za zrušenie sankcií), riešila iránsky problém len čiastočne a nedokázala uzavrieť všetky sporné otázky.
Trump sa rozhodol, že akákoľvek nová dohoda musí nevyhnutne adresovať všetky bezpečnostné hrozby kľúčové pre regionálnu aj celkovú bezpečnosť Spojených štátov. Nešlo teda len o jadrový program, ale aj o širšie aktivity Iránu. Hoci tieto rokovania prebiehali vo viacerých kolách, od začiatku som bol skeptický, či sa ich podarí úspešne ukončiť.
Kľúčovú rolu tu od prvého momentu zohrávala dvojica dôležitých faktorov. Prvým bola historicky podmienená obrovská miera vzájomnej nedôvery, ktorá sa netýka len samotného jadrového programu, ale celkového nastavenia vzťahov medzi Washingtonom a Teheránom.
Druhým faktorom bola vážna miskalkulácia na strane Iránu. Tieto dva faktory už pred niekoľkými týždňami naznačovali, že pravdepodobnosť otvoreného konfliktu je podstatne vyššia než šanca na podpis rozsiahlej diplomatickej dohody.
V čom presne spočíval tento zlý odhad Iránu, pre ktorý si nedokázali pripustiť možnosť vojenského úderu? A ak sa vrátime do obdobia pred samotnou vojenskou intervenciou, ako blízko bol Irán k výrobe a použitiu atómovej zbrane pred americkým útokom?
Ak hodnotíme situáciu z obdobia spred aktuálnej vlny amerických útokov, treba zdôrazniť, že iránsky program od úderov z júna minulého roka nenapredoval. Minuloročné útoky boli pomerne úspešné a zasiahli kľúčové prvky jadrovej infraštruktúry krajiny. Na základe verejne dostupných informácií odvtedy program de facto stagnuje a množstvo obohateného uránu je na zhruba rovnakej úrovni ako pred rokom. Irán sa logicky ocitol v horšej pozícii, keďže podstatná časť jeho technologického zázemia bola vlani zničená. Je však objektívnym faktom, že za uplynulé roky stihli vyprodukovať značné množstvo obohateného uránu.
Čo presne znamená mať dostatočné množstvo obohateného uránu? Aké zložité je dosiahnuť úroveň obohatenia potrebnú pre použitie v jadrovej zbrani? Je vôbec možné takýto proces utajiť pred spravodajskými službami štátov ako Izrael alebo Spojené štáty?
Obohacovanie uránu je tou najjednoduchšou a historicky najviac využívanou cestou pre krajiny, ktoré sa rozhodnú získať jadrové zbrane. Moderné jadrové arzenály sa síce dnes opierajú skôr o plutónium, no aj k nemu sa dá dostať iba obohacovaním uránu. Tento proces bežne prebieha v mnohých krajinách sveta, no s výnimkou zbraňových programov sa orientuje primárne na civilné využitie – na energetiku a vedecký výskum.
Aký je teda presný rozdiel medzi obohateným uránom na civilné použitie a tým, ktorý je pripravený do zbraňových systémov?
Rozdiel je v miere obohatenia, teda v tom, aký veľký podiel tvorí zložka, ktorá umožní spustiť jadrovú reťazovú reakciu.
O akých percentách sa tu bavíme, aby sme si to vedeli predstaviť?
Pri moderných reaktoroch určených na výrobu elektrickej energie sa miera obohatenia pohybuje v jednotkách percent. Napríklad slovenské jadrové elektrárne využívajú urán obohatený na dve až štyri percentá. Existujú aj prípady, kedy sa materiál obohacuje na vyššiu úroveň na vedecké účely, kedy sa úroveň obohatenia môže šplhať k desiatkam percent, no na tieto účely sú potrebné len absolútne minimálne, vyslovene frakčné množstvá.
To znamená, že materiál je síce vysoko koncentrovaný, no reálne ho potrebujeme extrémne málo.
Presne tak. Následne existuje prechodná zóna od dvadsať do približne osemdesiat percent, ktorá v modernej dobe už nemá veľké uplatnenie.
Pre vedecký výskum je takto vysoké percento už jednoducho príliš vysoké?
Z hľadiska miery obohatenia je to extrémne veľa, pričom opäť platí, že by na akýkoľvek výskum by stačili len minimálne množstvá. Jediným reálnym využitím, kde je potrebné veľké množstvo takéhoto materiálu, je palivo pre pohon jadrových ponoriek.
Týmito technológiami však zďaleka nedisponujú všetky krajiny.
Majú ich len vybrané štáty, a čo je v tomto kontexte najdôležitejšie – Irán ničím takým nedisponuje ani to nevyvíja. A napokon sa dostávame k úrovni obohatenia nad 80 percent, tradične na viac ako 90 percent. Poznáme síce historické príklady zo Sovietskeho zväzu, kde sa používali jadrové hlavice s obohatením tesne nad 80 percent, pretože pri osemdesiatich percentách už materiál dokáže po zostavení do správnej podoby udržať rýchlu jadrovú reťazovú reakciu potrebnú na výbuch. Keď sa však krajina vydá cestou takto vysokej miery obohatenia, je úplne jednoznačné, že sa bavíme o vojenskom využití a úmysle vyrobiť jadrovú zbraň.
A pokiaľ ide o množstvo materiálu – koľko ho Irán potrebuje na to, aby jeho arzenál predstavoval reálne ohrozenie pre Izrael alebo iných susedov? Trvá tento proces výroby dlho, alebo sa to dá zvládnuť rýchlo?
Prvotné fázy obohacovania sú extrémne náročné – či už technologicky, časovo alebo energeticky. Akonáhle sa však dostanete na úroveň 60 percent, ide to rýchlo. Závisí už len od schopnosti vkladať materiál do centrifúg v dostatočnej miere a množstve. Technologická výzva ustupuje a stáva sa to primárne otázkou politickej vôle. Podľa posledných spoľahlivých údajov Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu dokázal Irán obohatiť na úroveň 60 percent približne 400 kilogramov uránu, čo je obrovské množstvo.
Takže 400 kilogramov obohatených na 60 percent je skutočne obrovské množstvo, a to najmä v kontexte neustálych tvrdení, že program má čisto civilný charakter.
Je to obrovské množstvo. Ak by ich zámery boli skutočne iba civilné a zamerané napríklad na výskum s desaťpercentným obohatením, bolo by pre nich oveľa schodnejšie spolupracovať s inými krajinami. Štáty ako Rusko či Čína, s ktorými má Irán blízke vzťahy, by im tento výskumný materiál mohli bez problémov dodávať pod prísnym dohľadom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Tento systém by Iránu zabezpečil prístup k technológiám bez zbytočných podozrení. Irán si však dobrovoľne vybral cestu, ktorá oprávnene vzbudzovala vážne otázky.
Poďme k samotnej zámienke na vojenský úder. Z pohľadu medzinárodného práva môže štát použiť silu bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN iba v sebaobrane podľa článku 51 Charty OSN. V praxi sa niekedy argumentuje aj bezprostredne hroziacim útokom. Predstavoval podľa teba iránsky jadrový program vo svojom nedávnom stave takúto bezprostrednú hrozbu?
Ak sa bavíme výlučne o bezprostrednom ohrození, som presvedčený, že určite nie.
Tvoj pohľad zdieľajú mnohí špičkoví analytici. Prejdime však na vojensko-taktickú úroveň prvých dní útoku americko-izraelskej koalície. Išlo im od začiatku len o zničenie iránskeho jadrového programu, alebo mali v úmysle naplniť aj širšie taktické ciele, napríklad priamo zvrhnúť a dekapitovať iránsky režim?
Tieto ciele by som označil rovno za primárne. Keď porovnáme útoky spred ôsmich mesiacov, teda z júna 2025, s dianím z tohto víkendu, vidíme zásadný posun. Minuloročné útoky cielili takmer výlučne na infraštruktúru relevantnú pre jadrový program. Operácia posledných dní je však oveľa komplexnejšia a je jasne zameraná na iránsku armádu ako celok, špecificky na zničenie protivzdušnej obrany a paralýzu námorných spôsobilostí.
Čo je však z operatívneho hľadiska najpozoruhodnejšie, sú mimoriadne presné, cielené útoky na kľúčových politických predstaviteľov. Ak dáme bokom diskusiu o morálke či medzinárodnom práve a zhodnotíme výlučne operatívnu efektivitu, ide nepochybne o jeden z najúspešnejších vojenských zásahov tohto typu vôbec.
Clokom určite. Ak sa na to pozrieme čisto optikou vojenskej taktiky, ide o bezprecedentne efektívny zásah proti najvyššiemu vedeniu štátu.
Určite áno. Netreba pritom zabúdať ani na vyjadrenia prezidenta Trumpa na sociálnych sieťach bezprostredne pred začiatkom útokov. Jasne v nich deklaroval motiváciu zničiť jadrový program, úplne degradovať vývoj balistických rakiet a zneškodniť iránske námorníctvo, no zároveň otvorene hovoril aj o potrebe vytvoriť vojenské podmienky na zmenu iránskeho režimu.
Ak hovoríme o bezprecedentne úspešnej vojenskej akcii, vráťme sa k spomínanej miskalkulácii Iránu. V čom konkrétne spočíval zlý odhad iránskeho vedenia, ktoré očividne podcenilo schopnosti a kvalitu spravodajských informácií americko-izraelskej koalície?
V prvom rade Irán zjavne nepočítal s tým, že Spojené štáty budú pod vedením Donalda Trumpa až také asertívne a odvážne. Takýto masívny útok sice nebol stopercentne vylúčený, no určite nepatril medzi najpravdepodobnejšie scenáre. Ja sám by som donedávna predpokladal skôr obmedzené, cielené údery zamerané na oslabenie režimu, aké sme videli minulý rok. No otvorená vojenská intervencia, pri ktorej americký prezident priamo volá po zmene režimu a nasadzuje tvrdú silu na vytvorenie podmienok pre takúto zmenu, je mimoriadne zriedkavá vec. Tento prístup silne pripomína agresívne americké intervencie na Blízkom východe spred dvoch desaťročí.
Objavili informácie, že izraelským spravodajským službám sa podarilo hlboko preniknúť do kamerových a bezpečnostných sietí Iránu, pričom vtedy zaznel výrok: „Poznáme Teherán tak dobre, ako poznáme Jeruzalem.“ Podcenil iránsky režim práve túto hlbokú penetráciu spravodajských služieb?
Celkom určite. Zhromažďovanie detailných spravodajských informácií je v tak napätom regióne základnou úlohou tajných služieb. Odvaha tieto informácie reálne využiť a premeniť taktickú výhodu na ofenzívu je však už zodpovednosťou politických lídrov. Izrael mal dlhodobo v tomto smere obrovskú výhodu a perfektný prehľad o dianí v Iráne. Politické rozhodnutie zasiahnuť však padlo až teraz. Je pritom mimoriadne zaujímavé sledovať, že Izraelu sa práve v tomto momente podarilo presvedčiť Spojené štáty, že nastala ideálna chvíľa na nasadenie vojenských nástrojov.
Položím otázku mierne mimo pripraveného scenára. V regióne máme aj Saudskú Arábiu, ktorá s Iránom dlhodobo neudržiava priateľské vzťahy. Existuje možnosť, že diskusia o tom, kedy a ako zaútočiť, prebiehala nielen medzi Spojenými štátmi a Izraelom, ale v trojuholníku, ktorého súčasťou bola aj Saudská Arábia?
Je to možné, no v tejto chvíli to ťažko dokážeme s istotou potvrdiť. Určite by som nečakal, že by Saudská Arábia v tejto prvotnej kinetickej fáze na útokoch priamo vojensky participovala. Skôr sa domnievam, že ich zapojenie mohlo spočívať v zdieľaní strategických spravodajských informácií. Špičkové spravodajstvo nie je na Blízkom východe len doménou Spojených štátov a Izraela, aj Saudská Arábia disponuje mimoriadne kvalitnými nástrojmi tohto typu, ktoré dokáže veľmi účinne využívať. Z dlhodobého hľadiska sa pravdepodobne ukáže, nakoľko do tohto plánovania prispeli.
Vráťme sa k samotnej vojenskej operácii. Ako si Američania a Izraelčania rozdelili taktickú časť útoku? Kto mal akú úlohu a prečo?
Celé to začalo spoločným, vysoko extenzívnym zberom spravodajských informácií. Obe krajiny sa na tom podieľali v maximálnej možnej miere a práve táto operačná súčinnosť bola kľúčom k extrémnej efektivite celej kampane. Pochybujem, že ak by Spojené štáty konali samostatne, dosiahli by rovnaký úspech. Čo sa týka rozdelenia priamych útokov, Spojené štáty využili predovšetkým svoje unikátne vojenské spôsobilosti. Majú taktické bombardéry schopné niesť ťažkú penetračnú muníciu, ktorá je vyslovene dizajnovaná na likvidáciu objektov hlboko v podzemí. Táto technológia je absolútne kľúčová na zničenie ukrytých iránskych základní slúžiacich pre jadrový a balistický program.
Aby sme to upresnili – Spojené štáty, pokiaľ je známe, disponujú ako jediné masívnymi bombami, ktoré dokážu preraziť hlboko pod zemský povrch a zničiť bunkre ukryté hlboko pod zemou.
Presne tak. Penetračnú muníciu síce vlastní aj Izrael, no ich zbrane zďaleka nedosahujú veľkosť a efektivitu tých amerických. Ďalšia fáza operácie, masívne zneškodnenie „očí a uší“ iránskej armády, už prebiehala v tesnej spolupráci. Ciele si rozdelili podľa geografie a nasadenej techniky. Navyše, Izrael paralelne realizoval útoky aj mimo územia Iránu. Preventívne zasiahli napríklad iránske proxy sily a posledné zvyšky Hizballáhu v severnom Libanone. Plánovanie kampane bolo objektívne spoločné.
Úspech prvotnej fázy operácie a paralýzu iránskeho velenia zabezpečili presné spravodajské informácie a penetračná munícia. Boli však nasadené aj iné nové či pokročilé zbraňové systémy?
Treba zdôrazniť, že išlo predovšetkým o vzdušné útoky, čomu zodpovedalo aj celkové zloženie nasadených síl. Koalícia nasadila do akcie niekoľko tried stíhačiek a bombardérov. Špeciálne sily zároveň využili úplne nové technologické spôsobilosti, ktoré Pentagón z pochopiteľných dôvodov zatiaľ odmieta bližšie špecifikovať. Čo však vieme z otvorených zdrojov, je fakt, že americká armáda vôbec prvýkrát nasadila do ostrej akcie balistické strely PrSM. Tieto mimoriadne presné rakety sú priamym nástupcom staršieho systému ATACMS.
Čiže ide o taktické rakety, ktoré sa odpaľujú z mobilných systémov ako HIMARS, no majú omnoho lepšie parametre.
Áno, odpaľujú sa z mobilných raketometov, no v porovnaní s predchodcami disponujú podstatne dlhším doletom, obrovskou presnosťou a vysokou mierou sofistikovanosti. V rámci pozemných operácií výborne dopĺňajú vzdušné sily a dokážu účinne nahradiť misie, ktoré by pre stíhačky znamenali neprimerane vysoké riziko. Z doteraz dostupných informácií navyše vyplýva, že iránska protivzdušná obrana aj stíhacie letectvo fatálne zlyhali a útočiaca koalícia si absolútne a suverénne podmanila iránsky vzdušný priestor. Iránu už tak aktuálne nezostáva nič iné, len sa spoliehať na asymetrické odvetné útoky raketami a dronmi po celom regióne.
Pozrime sa bližšie na tieto odvetné opatrenia. Už sme spomenuli, že iránsky jadrový program nepredstavoval bezprostrednú vojenskú hrozbu, a ani konvenčná vojenská odozva Iránu nevyzerá zatiaľ ako existenčné riziko pre okolie. Škody a obete v Izraeli či okolitých štátoch sa počítajú v nízkych číslach. Na aké ciele sa Irán vo svojej odvete zameral?
Ako som spomenul, Irán siahol primárne po svojom arzenáli dronov a rakiet. Práve do rozvoja týchto technológií investoval za posledné desaťročie enormné úsilie. Majú obrovské zásoby, tisíce balistických aj nebalistických striel krátkeho a stredného doletu. Na tomto relatívne masívnom arzenáli staval Teherán celú svoju mocenskú pozíciu a najmä stratégiu vojenského odstrašenia.
Verili, že ich schopnosť kedykoľvek zasiahnuť ciele po celom regióne odradí akéhokoľvek protivníka. Ako však dnes vidíme, táto politika absolútne zlyhala. Ich arzenál nedokázal presvedčiť Izrael ani Spojené štáty o tom, že by bola agresia z ich strany neúnosne drahá. Ak by totiž Američania verili, že iránska odveta im prinesie neakceptovateľné straty, tento útok by nikdy nespustili. Pokiaľ vôbec iránsky režim vo svojej súčasnej podobe túto krízu prežije, jeho doterajšia doktrína odstrašenia je definitívne pochovaná a nikoho už v budúcnosti neodstraší.
Iránsky štát v takej forme, v akej sme ho poznali doteraz, v podstate prestáva existovať. Zásadnou otázkou dneška je, či režim vôbec prežije, a ak áno, v akej podobe. Dokáže iránska armáda a obávané revolučné gardy po strate svojho najvyššieho velenia vôbec efektívne čeliť prebiehajúcemu vojenskému zásahu?
Všetko bude závisieť od toho, ako hlboko sú Američania a Izraelčania ochotní v tomto konflikte zájsť. Momentálne sa živo diskutuje o tom, či dôjde k priamemu nasadeniu pozemných jednotiek priamo na iránskom území.
Je to síce ešte predčasné, ale čo si o tomto scenári myslíš ty?
Určite neočakávam, že by americkým ďalším krokom bola pozemná invázia, pretože tu sa naozaj bavíme primárne o angažovanosti Spojených štátov, nie Izraela. Ak by však Spojeným štátom prestala fungovať súčasná stratégia vysoko efektívnych vzdušných úderov, Donald Trump sa ocitne pred mimoriadne ťažkým rozhodnutím – buď hľadať cestu von, alebo konflikt eskalovať priamou inváziou.
Rozsiahla pozemná operácia by zaručene nebola rýchlou ani bezbolestnou záležitosťou. Číselná prevaha iránskych ozbrojených síl, rozľahlosť krajiny a neutíchajúca schopnosť revolučných gárd mobilizovať obyvateľstvo predstavujú obrovské prekážky. Spojené štáty zároveň nedisponujú neobmedzenými zdrojmi a musia opatrne balansovať, koľko prostriedkov a úsilia vložia do Blízkeho východu na úkor svojich strategických záujmov v Pacifiku. Úprimne si viem predstaviť, že v určitom bode začne byť pre Washington najvyššou prioritou hľadanie prijateľnej únikovej stratégie.
Myslíš si, že Američania a Izraelčania už majú vopred premyslenú stratégiu a konečný cieľ? Aký je ten finálny stav, s ktorým by boli vojensky spokojní?
To, čoho sme svedkami teraz, je pre nich absolútne najoptimistickejší scenár. Za štyri či päť dní útokov reálne ani nebolo možné dosiahnuť viac. Ich konečným cieľom a ideálnym stavom by bol formálny a garantovaný záväzok Iránu. Museli by úplne zastaviť tú časť jadrového programu, ktorá by mohla viesť k vývoju zbrane, prijať drakonické limity na balistický program a definitívne sa zaviazať k ukončeniu akejkoľvek podpory pre svoje proxy skupiny, ktoré destabilizujú región. Do akej miery je takýto jednostranný ústupok z ich strany realistický, to už je iná diskusia.
Vidíš vôbec nejakú reálnu šancu na to, že by v Iráne po tomto mohlo dôjsť k prechodu na demokraciu? Prechádzam tým z vojensko-technickej časti viac do politiky.
Vojenské nástroje, ktorých sme dnes svedkami, síce dokážu vytvoriť podmienky na drastické oslabenie režimu, a ten je už nepopierateľne na kolenách, no sami o sebe demokraciu nevybojujú. Ak priamo v iránskej spoločnosti nevznikne dostatočne silný a masívny dopyt po zmene, čisto vojenské údery narazia na obrovské limity. Irán jednoducho nie je krajina, ktorá by sa dala k demokracii dotlačiť letkami bombardérov. Zmena musí vzísť z vnútorného spoločenského procesu, ktorý síce môže byť poháňaný tlakom zvonka, no podstata zostane domáca. Spojené štáty pre Iráncov slobodu samy nevyhrajú.
Navyše je vysoko otázne, či by demokraticky zvolená vláda vôbec bola v strategickom záujme súčasnej Trumpovej administratívy. Z posledných krokov sa zdá, že Washington si radšej podáva ruky s autokratmi a diktátormi, pretože je s nimi pragmatickejší biznis. Demokratická vláda by sa pokojne mohla MAGA spôsob robenia medzinárodného biznisu. Predstaviť si viem aj scenár, key by moc prevzala vojenská chunta, ktorá sa výmenou za podporu, uznanie a legitimitu rada vzdá jadrového programu a americkým korporáciám otvorí prístup k bohatým ropným poliam. Trump vďaka tomu ohlási obrovské diplomaticko-obchodné víťazstvo.
Hovorme o Hormuzskom prielive. Prúdi ním obrovské množstvo iránskej a blízkovýchodnej ropy do sveta., no zároveň je celý zamínovaný a pod kontrolou Iránu. Čo hrozí svetovej ekonomike, ak bude Irán tento strategický prieliv dlhodobo blokovať?
Z globálneho aj ekonomického hľadiska ide o najdôležitejšiu námornú trasu na svete, najmä pokiaľ ide o obrovský objem prepravovaného kľúčového tovaru. Dopady tohto napätia sa začali na finančných a komoditných trhoch prejavovať takmer okamžite a riziková prirážka sa do cien logicky začala započítavať.
Tento scenár je už teda podľa teba hotová vec.
Trhy sčasti reflektujú udalosti už v predstihu a rizikový element je už teraz zakomponovaný do súčasných čísel. Pokiaľ však tento konflikt bude eskalovať a stane sa z neho vlečúca sa, dlhotrvajúca vojna s nejasným koncom, celosvetovému skokovému nárastu cien ropy a ďalších energonosičov sa jednoducho nemáme šancu vyhnúť.
V akom časovom horizonte by sa to mohlo stať? Kedy to my, tu na Slovensku, naplno pocítime na našich peňaženkách?
Dopad bude určite globálny a ku nám prijde postupne. Aj keď fyzicky nenakupujeme ropu primárne z tohto konkrétneho regiónu, platí takzvaný pull efekt – ak sa prudko zvýšia svetové ceny, ostatní dodávatelia ich okamžite dorovnajú. Z analytického a bezpečnostného hľadiska tu však vnímame iný, podstatne nebezpečnejší jav.
Z trvalo vysokých cien ropy neúmerne a masívne profituje jedna konkrétna veľmoc, ktorá má na týchto príjmoch postavený celý svoj štátny rozpočet. Posledné roky Rusko trpelo pre nízke ceny energetických surovín. Nový konflikt jej však vytvorí obrovský finančný vankúš, ktorý jej zásadne uľahčí financovanie a vedenie agresívnej vojny na Ukrajine.
To je nesmierne dôležitý aspekt a veľmi nežiaduci vedľajší efekt celej tejto situácie. Obmedzená ponuka ropy na trhoch a blokáda kľúčových dodávok hrá strategicky absolútne do karát Rusku.
Úplne presne. Nedostatok alternatívnych zdrojov a vyradenie produkcie z jedného kľúčového regiónu automaticky zvýhodňuje všetkých ostatných dodávateľov. Rusko tak bude schopné predávať svoje suroviny so značne zvýšeným ziskom.
A to je ten zásadný paradox. Spojené štáty zakročili v Iráne pre údajnú hrozbu svetovému mieru, zatiaľ čo Rusko je štátny aktér, ktorý priamo ohrozuje celú európsku bezpečnosť, obsadil 20 percent suverénneho štátu, a paradoxne na iránskej kríze finančne profituje.
Ale vráťme sa k možnému povojnovému vývoju priamo v Iráne. Hovorili sme o hypotetickej demokratizácii alebo, pravdepodobnejšie, pokračovaní inej formy autokracie. Najčernejším scenárom je však totálny chaos, kolaps štátu, nárast etnického napätia a otvorená občianska vojna medzi rozličnými skupinami, napríklad Kurdmi. Aké obrovské následky by mal takýto kolaps pre Európu?
Ak dôjde ku kolapsu tak silne centralizovanej autokracie, aká v Iráne vládne celé desaťročia, okamžite vzniká nebezpečné mocenské vákuum a obrovský chaos. Tento brutálny scenár sme v posledných rokoch videli už viackrát – spomeňme si na Irak po páde Saddáma Husajna, kde nasledovali roky krvavej občianskej vojny. Presne to isté sa zopakovalo v Sýrii a Líbyi. Riziko rovnakého rozpadu Iránu je preto nesmierne vysoké. Pre bežného Európana by následky takéhoto kolapsu jednoznačne znamenali novú obrovskú migračnú vlnu.
Lenže tá by bola podľa všetkého neporovnateľne masívnejšia ako to, čo sme zažili po rozklade Sýrie.
Presne tak, Irán je neporovnateľne väčšia, oveľa ľudnatejšia a špecifickejšia krajina než Sýria. Reálne nám hrozí opakovanie krízy z roku 2015, ktorej tektonické otrasy v Európe dodnes zásadne menia politickú mapu a nálady ľudí. Nikto by si preto nemal priať, aby situácia v Iráne prerástla do úplného chaosu. Problémom však zostáva, že aj keby aktuálny režim nakoniec prežil, pravdepodobne sa po tejto obrovskej existenčnej skúške stane ešte brutálnejším, represívnejším a menej tolerantným. Značná časť iránskej spoločnosti, ktorá patrí na pomery Blízkeho východu k tým nadpriemerne vzdelaným, nemusí byť po rokoch stupňujúceho sa teroru vôbec ochotná zotrvať v podmienkach ešte tvrdšej teokracie.
Inak povedané, či už sa režim úplne zrúti, alebo sa naopak zabetónuje ešte tvrdšími represiami, k obrovskej migračnej vlne smerom do Európy by mohlo dôjsť v každom prípade.
Bohužiaľ, tento katastrofický scenár sa v súčasnosti vôbec nedá vylúčiť.
Kto ďalší sa vlastne priamo podieľa na prebiehajúcej intervencii? Prebehli médiami správy, že sa do vojenských akcií zapojilo napríklad aj Spojené kráľovstvo, hoci podľa dostupných informácií zrejme iba v defenzívnej rovine. Účinkujú tu aj iné európske krajiny?
Z vojenského a ofenzívneho hľadiska ide v zásade výlučne o operáciu amerických a izraelských síl. Zásadnou otázkou však je miera aktívnej či pasívnej podpory zo strany spojencov v samotnom regióne. Spojené kráľovstvo sa angažovalo skôr defenzívne – využívali vlastné letectvo na potláčanie a obranu pred iránskymi odvetnými údermi a primárne chránili svoje domovské základne v oblasti Perzského zálivu. Okrem toho poskytli Američanom prístup ku strategickej základni Diego Garcia pre realizáciu vzdušných operácií. Ešte dôležitejším prvkom však bolo zapojenie regionálnych aktérov a arabských partnerov, ktorí bez váhania poskytli koalícii svoj vzdušný priestor. Bez ich kľúčovej súčinnosti, zázemia a pasívnej spolupráce by podobne masívna operácia len ťažko prebehla. Čo sa týka priamej angažovanosti iných európskych krajín, tak rozsiahle vojenské kapacity pre projekciu sily majú len tie najväčšie európske štáty. Videli sme však, že aj Európa môže byť veľmi rýchlo zatiahnutá do tohto diania – napríklad britské vojenské základne a teritórium na Cypre, ktoré sa podľa správ zrejme ocitlo v hľadáčiku rakiet odpálených iránskymi proxy skupinami.
A tu sa dostávame k mojej poslednej otázke. Ak by si opäť sedel v kresle poradcu slovenskej vlády pre bezpečnosť, čo by si odporučil? Aké konkrétne kroky by sme mali ako malá krajina v týchto dňoch okamžite podniknúť na ochranu vlastných a širších európskych záujmov?
V prvom rade musíme pozorne vnímať politický kontext – reakcia naprieč Európou a aj v samotných inštitúciách Európskej únie zatiaľ nie je ani zďaleka jednotná. Ukazuje sa, že Spojené štáty sa so svojimi plánmi na rázny vojenský úder podelili len s mimoriadne obmedzeným okruhom spojencov. Vieme, že aspoň v určitej obmedzenej miere disponovali informáciami Nemecko, Poľsko či Veľká Británia.
Ak sa však pozrieme na bezprostredné priority z pohľadu Slovenska, tou absolútne najkľúčovejšou, na ktorú sa treba zamerať bez ohľadu na politickú orientáciu, je bezpečnosť a rýchla evakuácia našich občanov z ohrozeného regiónu. Mali by sme intenzívne využiť dlhodobo dobré vzťahy s okolitými štátmi, zistiť reálne možnosti našich vlastných obmedzených leteckých spôsobilostí a okamžite začať koordinovať proces evakuácie s partnerskými štátmi v Európe. Dlhodobý postup bude priamo závisieť od vývoja situácie na bojisku – či bude konflikt voči Iránu ďalej tvrdnúť a eskalovať, alebo sa začnú hľadať cesty k jeho diplomatickému utlmeniu. V tejto chvíli sa to však predvídať nedá, keďže nevieme reálne zhodnotiť, aká bude skutočná efektivita amerických úderov v nasledujúcich dňoch a týždňoch.
Pracujeme bez reklamy a grantov a sme nezávislí iba vďaka Vám. Veríte, že dobre informovaní ľudia tvoria modernú a odolnú krajinu? Pomôžte nám pokračovať!
