Začiatkom augusta 2024 zverejnila verejnoprávna Litovská Televízia a Rozhlas (LTR) správu, podľa ktorej sa investigatívni novinári dostali k dokumentom kancelárie prezidenta Ruskej federácie. Získaná infografika ukazuje úspešnosť propagandy v Bielorusku, Moldavsku, Ukrajine a v Pobaltí za rok 2023. Podľa nej má ruská propaganda najnižší dosah práve v Pobaltí.
Viktoras Daukšas z think tanku Debunk.org pre LTR povedal, že väčšina dezinformácií bola zdieľaná cez sociálne siete TikTok a Telegram, keďže od začiatku plnoformátovej vojny na Ukrajine v roku 2022 bola veľká časť ruských dezinformačných médií v zahraničí zablokovaná. Ruská propagandistická mašinéria však nevyužíva len jednoduché dezinformácie cez sociálne siete – využíva politikov, ohýba historické fakty a okrem iného apeluje na rolu ruského jazyka a jeho ochranu v zahraničí.
Komplikovaná história a problematika jazyka a národnosti
Počas sovietskej okupácie pobaltského regiónu (1940 až 1991) sa v obrovskom meradle udiali deportácie príslušníkov baltských národov na Sibír. Zároveň, v súlade so Stalinovou verziou stratégie „rozdeľuj a panuj“, v Pobaltí, ako aj inde v ZSSR, začalo masívne osídľovanie oblasti Rusmi.
Rusifikácia je dodnes v regióne badateľná najmä na jazyku, ale aj na veľkosti populácie etnických Rusov. Dnes žije v Pobaltí vyše 800-tisíc Rusov – v Lotyšsku je ich počtom najviac, až 437-tisíc. V Estónsku a Lotyšsku táto hodnota dosahuje približne 25 % celkovej populácie, v Litve okolo 5 % [pozn. hodnota sa líši podľa zdrojov].
Najviac ľudí s ruským materinským jazykom je v Lotyšsku (36 %), v Estónsku ich je 29 % a v Litve okolo 6,8 %. Je však dôležité podotknúť, že ruštinu ako materinský jazyk používajú aj iné menšiny, najmä Bielorusi a Ukrajinci. Zároveň je ruština najrozšírenejším druhým jazykom vo všetkých troch republikách, aj keď trend sa postupne mení a u mladšej generácie nad ruštinou prevláda angličtina.
Neobčiansky status v centre manipulácií
Po rozpade ZSSR zostalo v regióne mnoho etnických Rusov, ktorí sa presťahovali do bohatších pobaltských republík za prácou ešte za čias Sovietskeho zväzu. Mnohí z nich sa síce nestotožnili s identitou nových štátov, ale väčšinu svojho života prežili v Pobaltí a nemali kam inam odísť.
V deväťdesiatych rokoch preto vznikli zákony o tzv. neobčanoch v Lotyšsku a Estónsku. Populácia menšinového pôvodu dostala možnosť získať plnohodnotné občianstvo a jedinou podmienkou bolo úspešne absolvovať jazykovú skúšku na základnej úrovni. Mnohí príslušníci menšín skúšku úspešne zložili.
Niektorí absolvovať skúšku odmietli a zvolili si radšej možnosť získania ruského občianstva, ktoré im ponúkla Moskva. Státisíce ruskojazyčných obyvateľov v Estónsku a Lotyšsku sa však rozhodli pre ďalšiu možnosť – neobčiansky status. Litva stanovila jednoduchšie jazykové podmienky a začínala aj s menšou ruskou populáciou, preto tam tento status nevznikol.
Neobčiansky status v oboch krajinách funguje dodnes a umožňuje ľuďom v krajine bývať bez potreby žiadania o víza. Zároveň vďaka tomuto statusu môžu neobčania vstupovať do Ruska bez víz. Neobčania nemajú možnosť voliť a kandidovať v parlamentných voľbách, len v komunálnych. Táto skutočnosť je často využívaná na propagandu, keďže proruské informačné zdroje odkazujú na údajnú snahu štátov pripraviť svojich obyvateľov o občianstvo.
V roku 2007 na problematiku upozorňovala aj ľudskoprávna organizácia Amnesty International, ktorá chybne označila obyvateľov s neobčianskym statusom za ľudí bez štátnej príslušnosti. Toto tvrdenie bolo už predtým vyvrátené v správe o základných právach v členských krajinách EÚ z roku 2004 od skupiny nezávislých expertov zostavenej Európskou komisiou.
V Lotyšsku sa od roku 2020 automaticky udeľuje plnohodnotné občianstvo bez ohľadu na pôvod rodičov. Počas 33 rokov samostatnosti sa počty neobčanov niekoľkonásobne znížili a tento problém postupom času mizne.
Aké naratívy sú najčastejšie?
Podľa propagandistov sú vlády pobaltských štátov fašistické. Najčastejšie pritom spomínajú údajnú diskrimináciu ruskojazyčných obyvateľov celého regiónu. Odvolávajú sa na jazykové zákony v Lotyšsku, ale aj v Estónsku – oba štáty okrem iného vyvíjajú iniciatívu na to, aby vzdelávanie na školách prebiehalo len v národných jazykoch.
28. septembra 2023 bol v rámci lotyšskej národnej bezpečnostnej koncepcie schválený aj zákaz ruštiny v médiách od roku 2026. V súvislosti so zákazom sa viackrát ozval Kremeľ s vyhrážkami.
Reportéri bez hraníc a organizácie pre ochranu slobody médií tento krok kritizovali. Mohol by podľa nich ohroziť ruskojazyčnú populáciu Lotyšska a „vydať ju napospas“ ruským dezinformáciám. V krajine tiež pôsobia nezávislé ruské médiá v exile, napríklad portál Meduza. Takýto zákaz by ovplyvnil aj Lotyšskú Televíziu a Rozhlas, keďže médium by nemohlo produkovať materiály v ruštine.
Všetky tri pobaltské štáty majú povinnú vojenskú službu. Estónsko od roku 1991, Litva ju zaviedla v roku 2015 ako reakciu na anexiu Krymu a v roku 2024 ju zaviedlo aj Lotyšsko. V očiach propagandistov ide v dnešnej dobe o vďačný zdroj dezinformácií. Mnohí dezinformátori tvrdia, že pobaltské štáty sa chystajú poslať na Ukrajinu vojakov, prípadne, že tam už pôsobia. U ľudí má táto správa vyvolať strach, avšak relevantné dáta o účinnosti takejto dezinformácie momentálne nie sú dostupné.
Prečo nie je propaganda úspešná tak, ako inde?
Dôvodov pre nižší dosah proruského obsahu v Pobaltí je hneď viacero. Okrem štátnej cenzúry proruských portálov a historickej traumy spôsobenej Ruskom je tu aj tzv. hypersekuritizácia. Sekuritizácia je súbor verbálnych a neverbálnych krokov podniknutých vysokým predstaviteľom krajiny alebo váženou autoritou na označenie hrozby. Predpona hyper v tomto prípade znamená prílišnú mieru.
V Pobaltí bolo Rusko sekuritizované už od nadobudnutia úplnej nezávislosti v roku 1991. V posledných dvoch rokoch bolo podľa doktora Marisa Andžansa z Univerzity Stradinš v Rige Rusko hypersekuritizované všetkými pobaltskými štátmi. Odráža sa to v tom, že Rusko označujú za hrozbu okrem vládnych predstaviteľov napríklad aj podnikateľský a občiansky sektor.
Ako príklad môžeme uviesť občianske združenie Atkrievisko Latviju!, čo v preklade znamená „derusifikuj Lotyšsko“. Združenie má za cieľ zbaviť sa ruského jazyka a vplyvu v lotyšskom verejnom živote. V článku doktora Adžansa sa spomína najmä Lotyšsko, autor však uvádza, že poznatky platia pre všetky pobaltské štáty aj Poľsko.
Zaujímavým na Pobaltí je aj nízky počet úspešných proruských politických subjektov. Momentálne sa z celého regiónu len jedna opozičná parlamentná strana v Lotyšsku dá považovať za stranu s pozitívnym pohľadom na Rusko, aj keď tá sa sústreďuje viac na domáce menšinové otázky ako na zahraničnú politiku (strana Stabilitatei!). Ide tak o výrazný rozdiel oproti Moldavsku či Bielorusku, kde sú proruské strany významné a silné.
Lotyšská ministerka zahraničia Baiba Bražeová vo svojom príhovore na Summite o budúcnosti a o prijatí paktu pre budúcnosť v New Yorku uviedla, že „Lotyšsko má cenné skúsenosti s budovaním informačnej integrity a s promovaním mediálnej gramotnosti a je pripravené túto expertízu zdieľať s medzinárodnou komunitou“.
Prieskumy verejnej mienky ukazujú silnú podporu Ukrajiny
Podľa prieskumov verejnej mienky z októbra 2023 je podpora Ukrajiny vo vojne s Ruskom viditeľná najmä u mladšej generácie etnických Rusov v Estónsku. Podľa estónskej verejnoprávnej televízie ide až o 77 % príslušníkov tejto skupiny, pričom len 8 % etnických Rusov tejto generácie podporuje Rusko. V skupine obyvateľstva staršej ako 65 rokov bola podpora Ukrajiny okolo 48 %, zatiaľ čo nerozhodnutých bolo až 36 %.
V Lotyšsku porovnávali výskumníci z Univerzity Stradinš v Rige názory medzi etnickými Lotyšmi a ruskojazyčnými obyvateľmi krajiny za obdobie troch rokov (2022 až 2024). Vyše 80 % Lotyšov za posledné tri roky vinilo za vojnu na Ukrajine Rusko. U ruskojazyčnej skupiny sa táto hodnota pohybovala medzi 32 % až 39 %, pričom 22 % až 33 % bolo nerozhodnutých.
Z týchto dát možno vyvodiť záver, že komunita etnických Rusov a ruskojazyčných národností nie je názorovo jednoliata ani v jednom zo spomenutých štátov. Pre porovnanie, na Slovensku podľa prieskumu Globsec za obdobie február – marec 2024 až 51 % opýtaných verí klamlivému naratívu, že za vojnu na Ukrajine môže samotná Ukrajina alebo Západ.
Je pozoruhodné, že napriek spoločnej hranici s Ruskom, početnej ruskej menšine, propagande a množstvu kyberútokov a vyhrážok sú všetky tri pobaltské štáty schopné nepodľahnúť tlaku dezinformácií. Aby sme nadviazali na slová lotyšskej ministerky zahraničia Baiby Bražeovej, v našom regióne strednej a východnej Európy sa naozaj máme čo učiť.
CHCETE PODPORIŤ BOJ PROTI DEZINFORMÁCIÁM? POMÔŽTE NÁM NA DARUJME.SK: https://adapt.darujme.sk/podporte-boj-proti-dezinformaciam/
