Fungovaniu čínskej propagandy sa v podcaste Disinfo Report venuje šéfredaktor Infosecurity.sk Matej Spišák a riaditeľ Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií (CEIAS) Matej Šimalčík. Epizódu moderuje Tonka Zsigmondova.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo je Čína aktuálnou výzvou pre EÚ a NATO
- Akým spôsobom využíva nástroje propagandy a aké sú jej ciele
- Ktorých kľúčových tém sa čínska propaganda aktuálne dotýka
- Aké komunikačné kanály čínska propaganda využíva
- Ako vyzerá kontrola informačného priestoru v Číne a jej presah na zahraničných novinárov a médiá
- Ako zmenila hru pandémia Covid-19
- Či sa stretávame s čínskou propagandou aj na Slovensku
Prečo sa dnes ideme rozprávať o Číne?
Matej Spišák: Čína sa v posledných desaťročiach stáva čoraz silnejším hráčom v rámci medzinárodnej politiky. Je to samozrejme veľmi ľudnatá krajina s obrovskými ľudskými zdrojmi, a teda aj potenciálom, čiže aj jej ekonomická moc narastá. Ako všetci dobre vieme, tak ten režim, ktorý momentálne v Číne funguje, neuznáva hodnoty, s ktorými sa stotožňujeme my ako občania Slovenska, a teda členského štátu EÚ a NATO. Teda minimálne ide o hodnoty, s ktorými sa stotožňuje Slovensko ako členský štát týchto západných štruktúr, čo je napríklad aj samotná demokracia.
Čína ako superveľmoc má, samozrejme, svoje mocenské a politické ambície. Tie nevyhnutne ovplyvňujú aj bezpečnostné prostredie na medzinárodnej úrovni, v ktorej fungujeme aj my ako Slovensko. Aj v rámci NATO sa o Číne začína hovoriť ako o jednej z najpodstatnejších výziev. Okrem iných podstatných vecí by sme sa mali zamerať aj na informačné pôsobenie Číny. Mali by sme si teda povedať na čo sa Peking zameriava, akou formou komunikuje, ale napríklad aj aká je úroveň slobody slova a médií v Číne. Práve z toho dôvodu, že ide o superveľmoc, ktorej režim sa úplne nemusí stotožňovať s našimi predstavami, by sme mali o Číne hovoriť čím ďalej tým viac.
„Čínska vládna propaganda sa snaží v prvom rade šíriť pozitívny obraz o krajine, o vládnucej Komunistickej strane a o miestnom režime.“
Aký je cieľ čínskej propagandy?
Matej Spišák: Ja by som povedal, že podobne ako aj v prípade iných štátov, tak Čína má, samozrejme, svoje záujmy, ktoré sa snaží presadzovať. Má aj imidž, ktorý sa snaží zlepšovať. Na to, samozrejme, môže slúžiť ako nástroj propaganda. Čínska vládna propaganda sa snaží v prvom rade šíriť pozitívny obraz o krajine, o vládnucej Komunistickej strane a o miestnom režime. Snaží sa tiež vyvracať správy a informácie, ktoré ju vykresľujú v zlom svetle. To môže byť napríklad kvôli represívnej politike voči menšinám, a tiež kvôli rôznym územiam, ako napríklad Tibet alebo Hongkong.
Posledné roky ide v podstate o pokusy navýšiť mäkkú moc krajiny v medzinárodnom prostredí. To, samozrejme, nejde, keď Čína vyzerá zle. To znamená, Čína sa snaží pomocou tejto propagandy zvýšiť svoju atraktivitu v rámci medzinárodného prostredia. No a čínska vláda mieri okrem medzinárodného publika aj na vlastné, domáce obyvateľstvo, a robí to v rámci podpory čínskeho nacionalizmu.
Vieš spomenúť nejaké témy, ktorým sa čínska propaganda venuje?
Matej Spišák: Začal by som tým, že imidž Číny sa v posledných rokoch pomerne narúša. Môže za to brutálne zaobchádzanie s etnicko-náboženskou menšinou Ujgurov, ktorí žijú najmä v severo-západnej provincii Sin-ťiang. Ohľadom tejto komunity šíri Peking prostredníctvom rôznych kanálov viacero naratívov. Môžeme spomenúť, že sa snaží prijímateľov týchto informácií, na ktorých svoju dezinformačnú alebo propagandistickú kampaň cieli, presvedčiť, že Ujgurom sa v podstate žije dobre, prípadne, že oni sú tí „zlí“. Dochádza teda k démonizácii tejto menšiny.
„Dochádza tam ku genocíde Ujgurov a je len veľmi ťažké veriť, že ide o „reedukačné centrá“ ako to tvrdí čínska propaganda.“
Často sa tiež zvykne šíriť, že v Sin-ťiangu nefungujú, ani napriek upozorneniam a správam medzinárodných inštitúcií a organizácií, ktoré máme k dispozícii, žiadne tábory. Jedná sa vraj iba o reedukačné centrá pre Ujgurov, kde nedochádza k násiliu, mučeniu a podobne. Na základe informácií, ktoré máme, však vieme, že situácia tam je diametrálne odlišná. V niektorých prípadoch sa dokonca používa aj termín genocída. Dochádza tam ku genocíde Ujgurov a je len veľmi ťažké veriť, že ide o „reedukačné centrá“ ako to tvrdí čínska propaganda. Tieto snahy smerujú aj dovnútra, v rámci Číny, ale v posledných rokoch, ako sme už zmienili, mieria hlavne von, smerom k zahraničnému publiku.
Akú formu a aké komunikačné kanály na propagandu čínska vláda využíva?
Matej Spišák: Podobne ako v mnohých ďalších propagandistických ťaženiach, aj tu sa čínska vláda zameriava najmä na sociálne siete. Často ide o ľahko stráviteľný audiovizuálny obsah. Tento rok napríklad vo veľkom kolovali sociálnou sieťou YouTube, ale aj Twitterom, ktoré sú paradoxne v Číne zakázané, videá. V nich ujgurskí obyvatelia v rámci provincie Sin-ťiang presviedčali publikum alebo prijímateľov týchto informácií o tom, ako dobre a slobodne sa v tej provincii žije.
Videá vyzerajú na prvý pohľad nekoordinovane a spontánne. Denníku The New York Times a investigatívnej organizácii ProPublica sa ich však podarilo spojiť a poukázať na spoločné znaky a fakt, že sa môže nakoniec jednať o koordinovanú propagandistickú kampaň. Napríklad, v prvom rade si všimli, že v takmer každom videu figurovala tá istá veta, len v rôznych variáciách. Vždy obsahovala slovo „sloboda“ alebo „slobodný“. Napríklad: „Sme veľmi slobodní,“ alebo „Žijeme si tu v slobode.“
Monológy týchto údajne slobodných obyvateľov Sin-ťiangu majú veľmi podobné a často identické frázy a štruktúru. Tým teda môžeme naznačiť, že by mohlo ísť o koordinovanú propagandistickú kampaň. Účty, ktoré zdieľali videá okrem toho vykazovali aj znaky „narýchlo vytvorených účtov“. Niektoré totiž mali dokonca 0 alebo 5 sledovateľov a boli založené v približne rovnakom čase. Ujgurská menšina je iba jedna z tém, o ktorej čínska vláda veľmi aktívne komunikuje v rámci svojej štátnej propagandy.
Aké sú teda ďalšie témy, ktoré môžeme pozorovať?
Matej Spišák: Okrem témy Ujgurov je pre Čínu veľmi citlivou témou aj Hongkong. Čínska vládna propaganda dlhodobo vykresľuje Hongkong ako, povedzme, „rozmaznané dieťa“, ktoré bolo násilím odtrhnuté od svojej materskej krajiny cudzou mocnosťou. Následky sa prejavujú dodnes v údajne slepom preberaní západných ideálov, keďže vieme že Hongkong je vlastne pomerne slobodný v porovnaní s Čínou. Bola to v minulosti britská kolónia. Nasledovala dohoda medzi Čínou, Veľkou Britániou a Hongkongom, že politický systém, ktorý je v Hongkongu, tak na nejaký čas zotrvá. Vidíme však, že podľa všetkého to tak nebude.
Komunikácia o tejto téme nie je ničím novým. Zintenzívnela však práve po nedávnych protestoch a prijatí nového bezpečnostného zákona pre Hongkong. Ten do značnej miery limituje slobody tamojších obyvateľov a narúša dohodnutý sľub „jedna krajina, dva systémy“.
„Hongkonské protesty boli vládou v Pekingu charakterizované ako organizované alebo podporované zahraničnými aktérmi zo Západu.“
Čo sa týka zmienených protestov, môžeme pozorovať paralely, pretože prvok cudzieho vplyvu býva celkom častým komponentom týchto propagandistických naratívov a kampaní. Prejavilo sa to aj počas týchto hongkonských protestov. Podobne ako protesty v iných režimoch, kde je nižšia miera slobody – a nie iba tam, zažili sme to aj na Slovensku, aj tu sa hovorilo keď boli napríklad protesty Za slušné Slovensko o tom, že by mali byť organizované zo zahraničia, že ich podporuje George Soros a podobne – aj tie hongkonské protesty boli vládou v Pekingu charakterizované ako organizované alebo podporované zahraničnými aktérmi zo Západu.
Tie isté naratívy sme mohli zaznamenať aj napríklad v rámci Ukrajiny, čiže nie je to nič ojedinelé. V rámci Hongkongu štátne médiá napríklad šírili správy, podľa ktorých mali za protestami stáť rôzne temné sily, pochádzajúce napríklad zo Spojených štátov amerických.
Tento naratív šírila aj čínska ambasáda u našich susedov v Českej republike. Hovorilo sa o tom, že demonštrácie otvorene spochybnili princíp „jedna krajina, dva systémy“. Tým vlastne vážne poškodili záujmy Hongkongu, a tiež záujmy rôznych zahraničných subjektov, ktoré sídlia v Hongkongu. Veľvyslanectvo v Českej republike dokonca uviedlo, že „násilné incidenty, ku ktorým v Hongkongu dochádza, vykazujú známky toho, že cudzie sily v pozadí manipulujú, plánujú, a dokonca organizujú ich implementáciu“. Okrem toho dodalo, že „čínska vláda nikdy nedovolí vonkajším silám, aby zasahovali do záležitostí Hongkongu“.
Ako som už spomínal, znova je tu prítomný naratív nejakej cudzej mocnosti. To býva pri týchto protestoch zvykom. Ako som spomínal, bolo to napríklad na Ukrajine, alebo ten asi najkonkrétnejší príklad, s ktorým sa vieme stotožniť, je práve Slovensko, keď sa organizovali protesty Za slušné Slovensko. Čínska ambasáda v Českej republike nebola jediná. U nás čínska ambasáda šírila tento pohľad na hongkonské protesty napríklad v článku v magazíne Trend v roku 2019. Okrem toho ambasáda rozoslala slovenským médiám dokument, ktorý mal zhrňovať „fakty“ o situácii v Hongkongu. Ten bol v podstate skrátenou verziou oficiálneho dokumentu, ktorý bol vydaný čínskym ministerstvom zahraničných vecí.
Na to, aby sa mohli úspešne šíriť požadované naratívy je nevyhnutná určitá kontrola informačného priestoru. Ako na tom je Čína v tomto ohľade?
Matej Spišák: Keby som to mal povedať v skratke a odľahčene, tak veľmi zle. Podľa organizácie Reportéri bez hraníc sa Čína v roku 2021 umiestnila na 177. priečke zo 180 krajín v indexe slobody tlače. Boli za ňou iba tri krajiny, a to Turkmenistan, Severná Kórea a Eritrea. Teda vidíme, že Čína na tom vôbec nie je dobre.
„ Je to určite jedno z najhorších miest na svete pre výkon novinárskej praxe. Podľa ústavy majú obyvatelia Číny právo na slobodu prejavu a tlače, ale v realite to, samozrejme, vôbec neplatí.“
Čína taktiež podľa odhadov zostáva aj krajinou s najväčším počtom väznených novinárov. Je to určite jedno z najhorších miest na svete pre výkon novinárskej praxe. Podľa ústavy majú obyvatelia Číny právo na slobodu prejavu a tlače, ale v realite to, samozrejme, vôbec neplatí. Napríklad, je zakázané informovať o témach, ktoré môžu byť definované ako hrozba pre politickú stabilitu režimu, pretože by mohli vyvolať nepokoje. Preto napríklad v čínskych médiách nenájdeme informácie o korupcii, rôznych ekonomických, zdravotných alebo environmentálnych škandáloch. Ttiež nenájdeme zmienky o dianí v Tibete, v regióne Sin-ťiang, ktorý obývajú zmienení Ujguri.
Povedal by som, že sloboda médií v Číne je naozaj veľmi obmedzená a dá sa informovať iba o niektorých konkrétnych témach. Tu môžeme spomenúť napríklad súčasnosť, keďže informácie o pandémii taktiež prechádzajú v Číne istým systémom cenzúry. Režim stále drží za mrežami niekoľko novinárov kvôli ich informovaní práve o situácii čo sa týka Covid-19. Ďalší ľudia boli zatknutí tiež práve kvôli šíreniu podľa vlády falošných informácií o víruse.
Známy je aj prípad novinára, ktorý bol odsúdený na štyri roky väzenia kvôli živému vysielaniu z ohniska nákazy, z Wuhanu. Podľa režimu sa snažil o provokáciu. Čiže vidíme, že aj tá definícia je pomerne široká a vieme, že ani súdnictvo v Číne nefunguje podľa predstáv. Naozaj to nie je dobré miesto na povolanie novinára. Iní boli zatknutí kvôli informovaniu o chaose vo wuhanských nemocniciach, alebo napríklad kvôli zdieľaniu cenzurovaného článku o Covid-19.
Toto všetko platí pre domáce médiá, alebo sú nejakým spôsobom obmedzované aj tie zahraničné?
Matej Spišák: Rovnako aj zahraničné médiá majú komplikovaný prístup k čínskemu trhu. Niektoré stanice majú zakázané vysielanie, iných obsah môže byť cenzurovaný alebo filtrovaný. Celkovo majú zahraniční reportéri svoje pôsobenie v Číne od nástupu súčasného prezidenta Si Ťin-pchinga veľmi sťažené. Pred vykonávaním svojho povolania musia dostať povolenie od štátnych úradov. Ich možnosť ho získať sa pod vedením tohto nového lídra zmenšila a tá situácia, ako sme hovorili, sa ešte zhoršila práve s príchodom pandémie. Napríklad, v prvej polovici roku 2020, vlastne vtedy, keď vypukla pandémia Covid-19, bolo vyhostených až 18 zahraničných spravodajcov.
Covid-19 ovplyvnil mnoho zavedených procesov. Dokážeme zhodnotiť, čo pandémia urobila s formou komunikácie, ak sa bavíme o Číne?
Matej Spišák: Dalo by sa povedať, že Čína sa snažila využiť pandémiu Covid-19 vo svoj prospech, keďže vieme, že tá situácia bola pomerne kritická a Čína ako epicentrum a miesto vypuknutia Covid-19 mohla nejakým spôsobom poškodiť svoju reputáciu. Čína tak začala meniť taktiku, napríklad neudelila zahraničných novinárom víza, tí museli napokon z Číny odísť.
Následne Čína posielala do zahraničných médií vlastne informácie, ktoré obsahovali čínsku propagandu, a dokonca ju preložila z čínštiny do jazyka krajiny, do ktorej informácie posielala. Čína veľmi sofistikovane pracovala a pracuje na tom, aby bol o nej v zahraničných médiách vytvorený pozitívnejší obraz. Napríklad, ku každej jednej krajine pristupovala individuálne, prispôsobovala sa jej potrebám, preferenciám, ako napríklad prekladaním textov. Vidíme teda, že aj ten príklad z Českej republiky alebo zo Slovenska sa toho môže týkať.
„Peking sa snažil vytvoriť kontrast ku správam, ktoré sa týkali toho, ako neskoro vlastne komunistický režim zasiahol proti koronavírusu, ktorý sa následne rozšíril do celého sveta.“
No a druhým spôsobom, ako si Čína zlepšila v zahraničí obraz o sebe, je takzvaná covidová alebo rúšková diplomacia. Konkrétne to znamená to, že Čína sa snažila poskytnúť počas pandémie čo najviac pomoci čo najviac krajinám. Zahŕňalo to napríklad posielanie rôznych zdravotníckych pomôcok, ako rúška alebo testy na koronavírus. Peking sa tak snažil vytvoriť kontrast k tým správam, ktoré sa týkali toho, ako neskoro vlastne komunistický režim zasiahol proti koronavírusu, ktorý sa následne rozšíril do celého sveta. Ako som spomínal, mohlo tam nastať poškodenie reputácie, keďže vo všetkých médiách bola Čína zozačiatku kritizovaná. Následne, keď v Číne klesli čísla, tak začala pomáhať ostatným krajinám a bola v médiách zobrazovaná ako správny príklad.
To sme si povedali ale vlastne len to, čo sa snažila Čína urobiť pre zlepšenie svojho imidžu. Vieme, že sa o to pokúšala tiež napríklad prostredníctvom poskytovania vakcín. Prejdime ale k téme dezinformácií. Vyskytlo sa niečo špecifické, čo stojí za zmienku?
Matej Spišák: Počas pandémie Covid-19 Čína okrem aktivít, ktoré boli zmienené, spustila aj masívnu dezinformačnú kampaň. Dezinformácie na sociálnych sieťach Twitter alebo Facebook šíril dokonca hovorca čínskeho ministra zahraničných vecí. Treba pripomenúť, že založenie a využívanie týchto sociálnych sietí je očividne určené čisto pre zahraničné publikum, pretože tie sociálne siete sú v Číne zakázané.
Dôležité je vyzdvihnúť aj veľkú dezinformačnú a propagandistickú aktivitu na sociálnych sieťach. Bolo to v júni 2020, kedy Twitter odstránil približne 24-tisíc účtov, ktoré boli v jadre vysoko organizovanej siete. Tieto účty sa napájali na ďalších 150-tisíc účtov, ktoré všetky spolu šírili naratívy v línii s čínskou propagandou, alebo teda naratívy v prospech Čínskej komunistickej strany, a tiež dezinformácie o Hongkongu.
Napriek tomu, že Peking začal šíriť dezinformácie, samozrejme, už v minulosti, po nástupe koronavírusu a začiatku celosvetovej pandémie sa to množstvo dezinformácií a ich šíritelia zmenili. Počas nástupu pandémie si vlastne mnohé ambasády a veľvyslanci začali vytvárať aj profily na sociálnych sieťach. Toto je podľa odborníkov prvýkrát, čo Čína do aktívneho šírenia dezinformácií zapojila aj svojich diplomatov, a teda nie iba médiá, ako tomu bolo predtým. Diplomati a štátni predstavitelia aktívne šírili zavádzajúce informácie o pôvode koronavírusu.
Na záver by som povedal výborný príklad: hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí na svojom profile na sociálnych sieťach, konkrétne sa sociálnej sieti Twitter, naznačoval, že by pôvodom koronavírusu mohli byť Spojené štáty americké, teda konkrétne Fort Detrick. Takže vidíme, že aj takýmto spôsobom sa v podstate oficiálni štátni predstavitelia angažovali v šírení konšpiračných teórií, ktoré by mohli poškodiť napríklad Spojené štáty americké. Samozrejme, musíme to vnímať aj v kontexte toho, čo sa dialo medzi Čínou a Spojenými štátmi, a teda obchodnej vojny. Takýmto spôsobom sa vlastne zapájalo aj ministerstvo zahraničných vecí.
Hovorí šéfredaktor portálu Infosecurity.sk Matej Spišák. V druhej časti rozhovoru sa budem rozprávať s Matejom Šimalčíkom, riaditeľom Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií. S Matejom Spišákom sme sa pred malou chvíľou rozprávali o fungovaní čínskej propagandy. Ako by si ty zhodnotil jej efektivitu? Nastala v posledných rokoch zmena v komunikačnej stratégii Pekingu?
Matej Šimalčík: Samozrejme, ten prístup Číny k vonkajšej komunikácii a vonkajšej propagande sa značne zmenil za posledné dva-tri roky. Také dva neuralgické body, pri ktorých môžeme sledovať zásadné zmeny v tom čínskom prístupe je prepuknutie protestov v Hongkongu proti zákonu o národnej bezpečnosti v roku 2019, a potom, samozrejme, pandémia koronavírusu. Dovtedy boli čínske snahy o vonkajšiu komunikáciu pomerne rozpačité a neboli zásadne organizované. Hlavne po tých protestoch v Hongkongu sme ale videli narastajúci trend komunikácie voči bojovníkom na Twitteri. Tí sa vyznačovali pomerne asertívnou verejnou komunikáciou, ktorú už často sprevádzalo šírenie rôznych dezinformácií.
Čo je možno zaujímavé, pri Hongkongu sa ešte Čína snažila raziť jednotný naratív, čiže išlo skôr o propagandu a šírenie čínskeho pohľadu na situáciu v Hongkongu. Tento prístup sa potom zmenil práve v súvislosti s pandémiou Covid-19, kedy Čína už nerazila nejaký jednotný ucelený naratív. Častokrát šírila rôzne protichodné naratívy o pôvode koronavírusu, o jeho sile alebo dôsledkoch na Čínu. To sa už trochu viac podobá na klasický ruský prístup k dezinformáciám, kedy sa v podstate šíria často protichodné verzie jednej skutočnosti. Cieľom je zmiasť informačné prostredie. Čína sa vlastne z tohto trochu poučila od Ruska a pri pandémii Covidu začala používať tento prístup čoraz viac.
Môžeme sa s čínskou propagandou stretnúť aj na Slovensku, alebo v tomto kontexte zatiaľ nie sme pre Čínu až tak zaujímavým štátom?
Matej Šimalčík: Samozrejme, že sa s ňou stretnúť môžeme. Otázkou je, nakoľko ide o rozšírený jav, a prípadne nakoľko je to efektívny jav z pohľadu presadzovania čínskych záujmov. Propaganda sa, samozrejme, vyskytovala na Slovensku dlhodobo. Avšak, opäť aj v prípade Slovenska sa výraznejšie začala šíriť práve v súvislosti s protestami v Hongkongu. Zaznamenali sme napríklad snahy čínskeho veľvyslanectva dosadzovať do slovenských médií svoje vlastné analýzy o tom, prečo je nutný zásah Pekingu do hongkonských záležitostí.
Vyvrcholením tejto snahy bolo napríklad uverejnenie plateného obsahu ambasády v časopise Trend, ktorý obsahoval všetky klasické naratívy o hongkonských protestoch, počnúc tým, že sú financované zo zahraničia, končiac tým, že ľudia, ktorí demonštrujú proti zásahom Pekingu do slobody v Hongkongu sú v podstate teroristi.
„Čínska ambasáda na Slovensku zdieľala sériu obrázkov na Twitteri a na Facebooku, ktoré mali údajne factcheckovať a debunkovať rôzne mýty o Civide. Boli však presným opakom, šírili propagandu a dezinformácie, ktoré mali za účel vyvrátiť tie skutočné tvrdenia týkajúce sa Covidu.“
Samozrejme, opakovane sa potom vyskytovala v rôznej miere propaganda súvisiaca s Covidom, ktorá v podstate nebola ani nutne dosadená do toho slovenského kontextu, ale bola skôr súčasťou širšej snahy siete čínskych predstaviteľov šíriť čínsky pohľad na situáciu v podstate okolo celého sveta. Aj čínska ambasáda na Slovensku sa zapojila do týchto aktivít, kedy napríklad zdieľala sériu obrázkov na Twitteri a na Facebooku, ktoré mali údajne factcheckovať a debunkovať rôzne mýty o Civide. Boli však presným opakom, šírili propagandu a dezinformácie, ktoré mali za účel vyvrátiť tie skutočné tvrdenia týkajúce sa Covidu.
Ako sa prejavuje čínsky vplyv na Slovensku, alebo aké sú záujmy Číny práve v našej krajine?
Matej Šimalčík: Čínske pôsobenie na Slovensku nemôžeme, samozrejme, redukovať len na otázku propagandy a dezinformácií. Už len pokiaľ sa bavíme o samotnej otázke hybridného pôsobenia a hybridných hrozieb, tak v prípade Číny okrem propagandy a dezinformácií sú tu aj ďalšie spôsoby, ktorými presadzuje svoje záujmy. Veľmi výraznú rolu zohráva ekonomické pôsobenie, čiže využívanie napríklad rôznych investícií a obchodných väzieb na presadzovanie svojho politického vplyvu a svojich politických záujmov.
Z pohľadu Slovenska je možno aj miestami relevantnejšie sa v prípade Číny ako dezinformáciami zaoberať napríklad korozívnym kapitálom a prúdením netransparentného financovania do slovenských firiem. Tie môžu disponovať rôznymi strategicky významnými technológiami alebo know-how. Čína to dokáže následne transferovať k sebe domov a využívať na svoj ďalší ekonomický rast a presadzovanie cieľov za svojimi hranicami. Ostatne, na toto práve upozorňujú posledné dva roky už aj verejné správy Slovenskej informačnej služby.
Hovorí riaditeľ Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií Matej Šimalčík.
Podcast nájdete v pôvodnom článku.
Všetky podcasty zo série si môžete vypočuť aj cez Apple Podcasts, Spotify, Google Podcast a YouTube.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
