Upozornenie: Text obsahuje zmienky o samovražde a sexuálnom násilí.
Ruskí psychológovia predpokladajú, že najmenej 100-tisíc veteránov, ktorí sa vrátia domov z Ukrajiny, bude potrebovať psychologickú pomoc. Psychiatrickým oddelením pritom v celej federácii disponuje len jedna vojenská nemocnica pre veteránov.
Napriek bohatým skúsenostiam Ruska s vojnovými konfliktmi sa situácia za desaťročia výraznejšie nezlepšila. Pojmy „afghanský syndróm“ či „čečenský syndróm“ zachytávajú situáciu tisícok sovietskych a ruských vojakov, ktorí sa po návrate z vojny nedokázali začleniť do spoločnosti. Trpeli úzkosťami, depresiou, ale aj nespavosťou a nevysvetliteľnými fyzickými problémami. Niektorí hovorili o halucináciách, ďalší prestali komunikovať. Do Ruska sa vrátila stratená generácia mužov s „bojovou únavou“, známou ako posttraumatická stresová porucha (PTSD).
Psychické problémy spojené so skúsenosťou s vojnou ale nepostihujú len vojakov. Ruská agresia na Ukrajine zasiahla nielen státisíce vojakov na oboch stranách, ale predovšetkým milióny ukrajinských civilistov, ktorí sa stali svedkami či terčom násilia, alebo museli opustiť svoje domovy. Ukrajinci sa tak budú musieť vysporiadať nielen s dlhodobou poddimenzovanosťou služieb psychologickej pomoci, ale aj s vojnou zdevastovaným zdravotníctvom.
PTSD je v oblasti mentálneho zdravia najčastejšou poruchou spôsobenou vojnovým konfliktom. Objaviť sa môže bezprostredne po konkrétnej traumatickej udalosti, ale aj niekoľko mesiacov po nej. Typickým symptómom je výskyt tzv. flashbackov [pozn. opätovné prežívanie udalosti v živých spomienkach či snoch], ku ktorým sa pridávajú pocity viny či hanby, úzkosti, depresia a v niektorých prípadoch aj výpadky pamäte, poruchy príjmu potravy, či výkyvy nálad, ktoré môžu prerásť až do agresívnych prejavov.
Ľudia trpiaci PTSD sa však často stiahnu do seba a odmietajú o traume diskutovať. Tieto symptómy majú dopad na každodenný život obetí PTSD v rodine či v práci. U niektorých môžu byť príznaky doživotné. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) prerastie trauma spôsobená ozbrojeným konfliktom do vážnej psychickej poruchy až u 10 % ľudí. Zasiahnuť môže každého, kto prišiel do akéhokoľvek kontaktu s vojnou.
Symptómy PTSD sa u rôznych skupín prejavujú odlišne
Ženy sú častejšou obeťou PTSD, u mužov však hrozí v súvislosti s touto poruchou vyššie riziko vzniku závislostí. Dôvodom môže byť, že muži sú kvôli kultúrnym normám, ktoré spájajú maskulinitu s menšou emotívnosťou, viac náchylní potláčať svoje emócie. Prostredníctvom návykových látok sa tak snažia prehlušiť traumatické spomienky, alebo sa brániť prejavom PTSD, akými sú problémy so spánkom, pocity bezmocnosti, odcudzenosti, previnenia či úzkosti.
Užívanie návykových látok však v konečnom dôsledku predlžuje trvanie poruchy. V prieskume o stave vojnových veteránov v Spojených štátoch amerických bola závislosť na drogách alebo alkohole zaznamenaná u viac ako 20 % veteránov s PTSD. Závislosti tiež výrazne zhoršujú dopad na každodenný život pacientov – spájajú sa s vyšším rizikom nezamestnanosti, bezdomovectva a rozpadu rodín v dôsledku zvýšenej nervozity či agresivity.
Ženy sú zasa sexuálne zraniteľnejšie – sexuálne násilie páchané najmä na civilnom obyvateľstve a taktiež na vojnových zajatkyniach predstavuje veľmi častý prípad traumatickej udalosti, ktorá výskyt poruchy podmieni. V prípade matiek sa psychické utrpenie prenáša na ich deti, ktoré predstavujú najzraniteľnejšiu skupinu.
Deti spracovávajú traumy s výraznými ťažkosťami. Pre ich duševný vývoj je rozhodujúce stabilné a bezpečné prostredie, keďže mechanizmy vnútorného spracovávania emočne vypätých situácií si budujú len postupne. Psychické problémy sa pritom môžu preklenúť aj do fyzických problémov. Vedci, ktorí skúmali vývoj detí v Nigérii a Thajsku počas ozbrojených konfliktov, dokázali, že vystavenosť konfliktu spôsobila ich oneskorený či spomalený rast. Deti sú totiž podľa psychológov silno viazané na rituály a pravidelnosť, preto veľmi citlivo vnímajú separáciu od rodičov či stratu domova.
K zhoršeniu symptómov paradoxne dochádza u ľudí, ktorým sa podarilo ujsť
Psychológovia upozorňujú, že poskytovanie psychologickej pomoci je kľúčové u ľudí, ktorí sú už mimo ohrozenia života. Vysoká miera úzkosti a depresie je totiž podľa štatistík merateľná aj päť rokov po presídlení alebo emigrácii.
V prípade detí majú dokonca na stav PTSD väčší vplyv tzv. posttraumatické premenné (sociálna izolácia, strata komunity, nefunkčná rodina) než udalosti, ktoré traumu vyvolali (smrť blízkej osoby, bombardovanie). U detí, ktoré opustili svoj domov, sú výsledky meraní výskytu PTSD alarmujúce – pohybujú sa v rozmedzí 50 – 90 %. Traumu u detí často vyvoláva aj samotný proces presídlenia, ktorý môže zahŕňať vyčerpávajúcu alebo nebezpečnú cestu, či dlhší pobyt v provizórnom tábore.
Návrat domov nie je vykúpením
Opätovné stretnutie rodín môže skôr ako „nový dobrý začiatok“ podmieniť zakorenenie posttraumatického bludného kruhu. Kultový americký film Forrest Gump (1994) poukázal na smutnú realitu, ktorej vojaci po návrate domov čelia.
Vojaci, ktorí si z frontov prinášajú traumu vo forme psychických či fyzických zranení, sa nevedia zaradiť späť do spoločnosti, bojujú s finančnými problémami alebo sa nevedia dostať k veteránskym benefitom, ktoré im boli sľúbené. Po návrate domov sa blízki a rodina stávajú objektami, na ktorých si môžu vybiť nahromadenú frustráciu. PTSD sa vo všeobecnosti spája s rizikom nárastu kriminality. U veteránov s touto diagnózou sa pravdepodobnosť zapojenia do kriminálnej činnosti zvyšuje až o vyše 60 %.
Najsilnejšie prejavy traumy sa podľa prieskumov amerických psychológov prejavujú u vojakov, ktorí zavraždili, alebo boli svedkami vraždenia civilistov, alebo boli vážne zranení. Riziko samovraždy má podľa prieskumov zostávať vysoké viac ako desať rokov po návrate. Samovraždy sa pritom týkajú najmä vojakov s nižšou hodnosťou.
Podľa amerických prieskumov je riziko samovraždy u vojnových veteránov 1,5-krát vyššie ako u vojakov, ktorí sa nezúčastnili bojov. V prípade žien vojačiek je riziko až 2,5-násobne vyššie. V Spojených štátoch amerických majú samovraždy veteránov predstavovať až štvrtinu všetkých samovrážd v krajine.
Téma mentálneho zdravia zostáva tabuizovaná
Aj v 21. storočí, a to najmä v silne maskulínnom armádnom prostredí, je mentálne zdravie stále považované za slabosť. Počty „zranených na duši“ sa strácajú popri štatistikách padlých, zranených alebo nezvestných.
Nedávne prieskumy v súvislosti s prebiehajúcou vojnou na Ukrajine pritom naznačujú, že psychické problémy súvisiace s vojnou nepostihujú len ľudí, ktorí s ňou boli v priamom kontakte. Trápiť môžu aj množstvo ľudí ďaleko za hranicami konfliktu, ktorí sa obávajú o budúcnosť svojich regiónov, o rozpad svojich snov a ilúzií.
Tento článok je výstupom vzdelávacieho programu InfoGuard Academy, podporeného z grantu Veľvyslanectva USA v Bratislave.
