Rusko legitimizuje svoju agresívnu politiku voči Ukrajine šírením mýtov. Jedným z nich je ten, že protesty známe ako Euromajdan z obdobia od novembra 2013 do februára 2014 a revolúcia dôstojnosti z februára 2014 boli prácou radikálnych ukrajinských nacionalistov. Tí sa mali zmocniť kontroly nad protestami a po revolúcii aj vlády.
Hoci sa medzi protestujúcimi nachádzali aj pravicoví radikáli, ktorí sa zviditeľnili hlavne pri pouličných bojoch s políciou, netvorili väčšinu protestujúcich a netvorili ani politickú elitu, ktorá z Euromajdanu vznikla.
Účastníci protestov pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a mali rôzne politické názory. Spájala ich však túžba skoncovať s korupciou, klientelizmom, oligarchiou a pokračovať v integračnom procese Ukrajiny do EÚ.
Slovenské národné povstanie kvôli účasti komunistov na ňom nenazývame komunistickým povstaním, hoci komunistický režim si ho podobnou logikou chcel privlastniť. Naratív o Euromajdane ako puči radikálnych nacionalistov, či dokonca fašistov, je teda účelový a zavádzajúci.
Prví protestujúci, prevažne študenti, vyšli do kyjevských ulíc 21. novembra 2013 kvôli tomu, že vláda (pod vedením Strany regiónov Viktora Janukovyča) zastavila prípravy na podpis asociačnej dohody s EÚ. Namiesto toho sa Janukovyč v decembri 2013 dohodol s Putinom na pôžičke pre svoj režim a regulácii cien plynu z Ruska.
Pôvodne študentské protesty sa postupne rozrástli o predstaviteľov ďalších spoločenských skupín. Spúšťačom bol násilný zákrok polície proti protestujúcim 30. novembra 2013.
Tento akt zo strany vlády zaktivizoval celú spoločnosť a protesty sa rozrástli a rozšírili do ďalších miest po celej Ukrajine, hlavne však do jej západnej a centrálnej časti.
Protesty spočiatku neboli namierené primárne proti Rusku ako sa to kremeľská propaganda snaží vykresliť. Ukrajinci sa pôvodne dožadovali bližšej spolupráce s EÚ (asociačná dohoda), právneho štátu a boja proti korupcii a oligarchom. Až po násilí ozbrojených zložiek voči pokojným protestujúcim žiadali aj odchod Janukovyča z pozície prezidenta.
Keďže protesty neutíchali, parlament, v ktorom mala Janukovyčova Strana regiónov väčšinu, prijal 16. januára sadu zákonov kriminalizujúcich protestujúcich na Majdane. Na druhý deň Janukovyč zákony podpísal.
Následné násilie (19. až 23. januára 2014) medzi protestujúcimi a políciou, ktorá sa snažila prelomiť barikády a rozohnať protesty, si vyžiadalo aj ľudské obete. Prvou obeťou medzi protestujúcimi bol etnický Armén Serhij Nigojan.
Najväčšie pouličné boje medzi protestujúcimi a políciou však prebehli o mesiac neskôr, 18. až 21. februára 2014. Počas trvania protestov zomrelo celkovo viac ako 100 ľudí.
21. februára 2014 uzavrela ukrajinská opozícia dohodu s Janukovyčom (aj v prítomnosti zástupcov EÚ a Ruska). Dohoda hovorila, okrem iných ustanovení, aj o tom, že Janukovyč ostane prezidentom, ale najneskôr do konca roka 2014 má pripraviť férové a slobodné prezidentské voľby.
Dav na Majdane dohodu odmietol a Volodymyr Parasjuk, jeden z protestujúcich na hlavnom pódiu, vyhlásil, že ak do 10. hodiny ráno 22. februára Janukovyč nerezignuje na svoju funkciu, tak začne povstanie. 22. februára v skorých ranných hodinách Janukovyč z Kyjeva ušiel. Z prezidentského kresla ho zosadil vlastný národ, a nie Západ, ako to s obľubou tvrdia v Kremli.
Euromajdan a revolúcia dôstojnosti boli prejavmi statočnosti a vytrvalosti ukrajinskej spoločnosti, ktorá vydržala stáť proti Janukovyčovi, keď sa čoraz viac nechával unášať autoritatívnymi metódami, dobre známymi z Ruska.
Na to, aby ukrajinská spoločnosť povstala proti korupcii, oligarchii a autokracii, nepotrebovala postrčenie Západu či pomocnú ruku radikálnych nacionalistov ako to tvrdí kremeľská propaganda. Ukrajinci mali dosť ruského autoritatívneho modelu, ktorý chcel v podmienkach Ukrajiny aplikovať Janukovyč. Hnev obyvateľstva tak naplno prepukol na prelome rokov 2013 a 2014.
Len 8. decembra sa na Námestí nezávislosti (Majdane nezaležnosti) v Kyjeve zišlo okolo 500-tisíc ľudí, aby protestovali proti Janukovyčovej politike.
Ďalšie tisíce protestovali v iných mestách tri mesiace. Označiť týchto ľudí paušálne za fašistov a radikálnych nacionalistov je nezmysel, hoci medzi protestujúcimi boli aj extrémisti.
Ak sa pozrieme na politickú elitu, ktorá z protestov a revolúcie vznikla, tak je zrejmé, že o fašistoch nemôžeme rozprávať. Na Ukrajine aj po februári 2014 prebiehajú demokratické voľby, po ktorých sa menia volení zástupcovia, čo ani zďaleka nie je znakom fašistickej diktatúry.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
