Nie sú to síce historici, ale k histórií sa niekedy predsa len vedia vyjadriť, aj keď v danej dobe ešte nežili. V tejto sérii článkov sa bližšie pozrieme na to, ako kotlebovci využívajú históriu k svojim politickým cieľom a ako prezentujú rôzne historické udalosti, obdobia, procesy, osobnosti atď.
V ďalšom článku našej série o kotlebovskej manipulácii histórie sa kriticky pozrieme na to, ako vo svojich oficiálnych novinách medzi rokmi 2016 a 2020 prezentuje ĽSNS obdobie československého socializmu.
Kotlebovci pri využívaní odkazov k socializmu najviac využívajú stratégiu analógie, hlavne pripodobňovaním negatívnych javov súčasnosti s negatívnymi javmi socializmu. Prevažne s politickou represiou socializmu.
Druhou najčastejšou stratégiou je využívanie kontrastu medzi negatívnymi javmi súčasnosti a (údajne) pozitívnymi javmi socialistickej minulosti, hlavne v oblasti ekonomiky, sociálneho zabezpečenia, a pod.
Ak hovoríme o negatívnych a pozitívnych javoch minulosti a súčasnosti, tak používame kotlebovskú optiku, a teda to, čo oni za pozitívne a negatívne považujú.
Socializmus prezentujú kotlebovci ambivalentne. Politický systém socialistického Československa prezentuje ĽSNS negatívne, ako príliš represívny. Ekonomický a sociálny systém, vnímajú kotlebovci v pozitívnom svetle, lepšie ako ten súčasný. Apelujú tak na nostalgiu ľudí, ktorá v slovenskej spoločnosti voči socializmu existuje.
Podľa výskumu Globsecu z roku 2018, prevláda na Slovensku najväčšia nostalgia za časmi spred roku 1989 spomedzi všetkých krajín V4. Až 41 percent respondentov si totiž myslí, že pred rokom 1989 bol na Slovensku život lepší ako teraz a 24 percent považuje pád komunizmu v Európe za negatívnu vec.
Nie, dnes nezažívame politický teror ako v 50. rokoch 20. storočia
ĽSNS porovnáva súčasný politický systém s československým politickým systémom v 50. rokoch 20. storočia.
50. roky 20. storočia boli najrepresívnejšou dobou socialistickej diktatúry. Hlavne roky 1948-1953 boli časom budovania a konsolidácie socialistického politického systému pod vedením komunistov.
Toto obdobie je charakteristické politickým terorom a politickými procesmi s reálnymi aj domnelými nepriateľmi nového režimu.
Po smrti Josifa Stalina a Klementa Gottwalda v marci 1953 nastalo v Československu mierne uvoľnenie pomerov.
Podľa ĽSNS je atmosféra strachu charakteristická pre 50. roky prítomná aj v súčasnej spoločnosti, a to kvôli politickému vedeniu, ktoré prenasleduje ľudí s inými názormi.
Kotlebovci samých seba prezentujú ako obete nespravodlivej perzekúcie a neférového zaobchádzania len z dôvodu ich iného politického názoru:
„Dnes sa režim typický pre 50.te roky opäť plazivo vracia. Systém, v ktorom aj dnes významnú úlohu hrajú boľševici a ich deti, sa znovu pokúša zastrašiť všetkých, ktorí nesklonili hlavu, a napriek strachu okolia majú odvahu hovoriť pravdu. Znova testujú verejnú mienku. Najprv za názor a politické zmýšľanie odsúdia prvého. Potom ďalších. Potom všetkých, ktorí ich podporovali. A potom…? Poučme sa z minulosti“ (ĽSNS, 2018, Feb.).
Kotlebovci v úryvku využívajú falošnú dilemu, keď hovoria, že štát zastrašuje všetkých, ktorí hovoria pravdu. Vec, samozrejme, nestojí tak, že kotlebovci majú pravdu a štátny aparát klame a preto ich za pravdu chce potrestať.
Aj prirovnanie k 50. rokom je falošné. Mnohí kotlebovci naozaj čelia trestným stíhaniam, avšak sú obvinení na základe reálnych podozrení zo spáchania konkrétnych skutkov. Takýto luxus politické obete súdnych procesov z 50. rokov nemali. Často ich komunisti obviňovali z vecí, ktoré nespáchali.
Kotlebovci sa navyše môžu slobodne brániť pred súdom, ktorý nie je pod kontrolou jednej strany. Opäť, takéto možnosti politické obete komunistov v 50. rokoch nemali. Kotlebovcov taktiež vo väzení nikto nemučí a nenúti ich priznávať sa k vopred napísaným priznaniam.
Súdne pojednávania nie sú vopred naučeným divadlom všetkých zúčastnených. A samozrejme, žiadnemu kotlebovcovi nehrozí trest smrti, alebo dlhoročný pobyt v pracovných táboroch.
ĽSNS v texte navyše využíva aj argumentačný faul šikmá plocha, ktorý spočíva v logike, že nejaký čin automaticky vyústi v reťazec rôznych nasledujúcich udalostí. Hoci tieto udalosti z tohto činu automaticky nemusia vyplývať.
Nie je totiž vopred dané, že jedno odsúdenie za „pravdu“ bude viesť k ďalšiemu, ďalším a nakoniec skončia vo väzení všetci s rovnakým názorom.
Analógiou s 50. rokmi sa kotlebovci snažia v kolektívnej pamäti slovenského národa vzbudiť negatívne asociácie a preniesť ich na súčasnosť.
Pracovný tábor Vojna neďaleko českého mesta Příbram. Zdroj: sk.wikipedia.org. Tábormi nútených prác prešlo v Československu v období rokov 1948-1989 okolo 22000 až 23000 ľudí. Za politické delikty komunisti odsúdili približne 260000 ľudí, okolo 4500 vo väzení zomrelo, 247 ľudí komunisti popravili a 276 zastrelili pri snahe o prechod hraníc (Gonda – Zajac eds., 2020).
Nie, nezažívame okupáciu ako po roku 1968
Svoj protizápadný a protiamerický zápal sa kotlebovci snažia legitimizovať aj ďalšou falošnou analógiou. V tomto prípade sa snažia prirovnávať okupáciu sovietskych vojsk z rokov 1968-1991 k údajnej pripravovanej okupácii zo strany NATO:
„Po rozpade Varšavskej zmluvy v r. 1991 nám politici sľubovali, že na Slovensku už nikdy nebudú cudzie vojská a že slovenská armáda nebude viac slúžiť záujmom veľmocí. Teraz je však všetko inak. Zas nás oklamali! Už čoskoro u nás otvoria vojenskú základňu NATO s americkými vojakmi“ (ĽSNS, 2016, Okt.).
Táto citácia pochádza z novín ĽSNS z októbra 2016. Ich „varovanie“ sa však nenaplnilo. Na začiatku roka 2021 stále na Slovensku nemáme základňu NATO s americkými vojakmi. Američania sa tu neprechádzajú na tankoch po uliciach a nezabíjajú ľudí, tak ako to robili Sovieti. Kotlebovci sú zjavne podobní prognostici ako historici.
ĽSNS sa snaží apelovať na negatívnu spomienku v slovenskej kolektívnej pamäti (negatívnu pre väčšinu ľudí) a využiť ju na šírenie antipatií voči NATO a USA a to aj napriek tomu, že žiadna armáda na Slovensku nedozerá silou na dodržiavanie „normalizácie“ situácie.
Podobné argumenty slúžia na vytváranie podobností medzi socialistickým a súčasným demokratickým politickým systémom. Kotlebovci sa snažia stierať rozdiely medzi oboma politickými systémami a ukázať ich ako rovnako zlé a nedemokratické.
A teraz tie (údajne) pozitíva socializmu: Sebestačnosť
Socializmus prezentuje ĽSNS ambivalentne. Jeho politickú represívnosť síce kotlebovci kritizujú a prirovnávajú k dnešnej (údajne nedemokratickej) situácii, ale o ekonomickej a sociálnej stránke socializmu šíria pozitívne naratívy.
O socializme šíria kotlebovci klasické mýty, napr. o socialistickej sebestačnosti: „V minulosti bolo Slovensko sebestačné. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo zamestnávalo desaťtisíce ľudí. Kvôli likvidačnej politike všetkých predchádzajúcich vlád však domácu produkciu nahradili nekvalitné potraviny z dovozu“ (ĽSNS, 2017, Máj).
Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika vydal v roku 2020 publikáciu Socializmus: Realita namiesto mýtov, v ktorej autori demaskujú časté mýty o živote v socializme (editormi publikácie sú Peter Gonda a Peter Zajac, preto ich uvádzame pri citácii z publikácie). Jedným z týchto demaskovaných mýtov je aj mýtus o sebestačnosti, výnosnom poľnohospodárstve a kvalite potravín.
Socialistické poľnohospodárstvo v skutočnosti nebolo výnosne, ale veľmi neefektívne. Po násilnej kolektivizácií dokonca výnosnosť tohto sektora klesala a predvojnovú úroveň prekonala až v 60. rokoch.
Následne síce výnosnosť poľnohospodárstva vďaka masívnej mechanizácii a chemizácii začala rásť, no oproti poľnohospodárstvu v západných krajinách výrazne zaostávala. V praxi bola sebestačnosť nedosiahnuteľná. Poľnohospodárska produkcia navyše zaostávala aj za oficiálnym plánom.
Zdroj: Historická štatistická ročenka (1985, s.218) v Gonda – Zajac (eds.): Socializmus: realita namiesto mýtov (2020, s.156).
Neefektívnosť poľnohospodárstva sa komunisti snažili kompenzovať masívnym používaním priemyselných hnojív, ktoré používali viac ako poľnohospodári na západe.
Napríklad v roku 1971 sa v Československu spotrebovalo 192 kg čistých živín v priemyselných hnojivách na hektár, zatiaľ čo vo Francúzsku to bolo 40 kg a v Rakúsku 106 kg. Množstvo používaných pesticídov bolo približne dva-krát väčšie ako dnes.
To sa samozrejme odrazilo aj na kvalite potravín, ktorá bola oproti západným krajinám nižšia a to aj kvôli masívnemu používaniu chemikálií. Problémy boli aj s kvalitou mäsa a mliečnych výrobkov. Všetky tieto negatíva však režim tajil.
Zdroj: Historická štatistická ročenka (1985, s.230) v Gonda – Zajac (eds.): Socializmus: realita namiesto mýtov (2020, s.157).
Dôstojné životné podmienky pre mladých a starých
Ďalší mýtus, ktorý kotlebovci šíria je mýtus o podpore mladých rodín, dôstojných podmienkach pre život (aj pre dôchodcov): „Z histórie však vieme, že Slovensko môže fungovať aj inak. Ako štát podporujúci mladé rodiny, a zároveň poskytujúci dôstojné podmienky pre ľudí v zaslúženom dôchodku.“ (ĽSNS, 2017, Máj).
Socialistický štát tak podporoval mladé rodiny a dôchodcov, že na konci 80. rokov žilo deväť percent obyvateľstva pod hranicou sociálneho minima. Polovicu z toho tvorili robotnícke rodiny a štvrtinu dôchodcovia.
Komunisti sa tak nestarali o dôstojné podmienky na zaslúženom dôchodku. Dôchodcovia patrili k skupinám najviac ohrozených chudobou: „Minimálny starobný dôchodok bol na pokraji fyzického strádania a nebol systematicky valorizovaný“ (Gonda – Zajac eds, 2020, s.211).
Pri porovnaní výšky dôchodkov a cien je zrejmé, že na konci socializmu si dôchodcovia mohli kúpiť menej ako dnešní dôchodcovia.
Za priemerný dôchodok si síce mohli kúpiť v roku 1989 viac tmavého chleba, zemiakov, či mlieka, ako dôchodcovia s priemerným dôchodkom v roku 2018, ale za to menej ryže, múky, masla, oleja, hovädzieho, bravčového, kuracieho mäsa, párok, salámy, jabĺk, košieľ, nohavíc, chladničiek, televízorov, elektriny, pohonných hmôt (pozri Gonda – Zajac eds., 2020, s.213).
Z grafu vidíme, že priemerne dôchodky rástli v období 1993-2018 oveľa rýchlejšie ako v rokoch 1980-1989. V roku 1989 dosahoval priemerný dôchodok 1544 Kčs, čo zodpovedá 51,3 eurám. Zdroj: (Gonda – Zajac eds., 2020, s.212).
Práca a byty
Ďalší mýtus je o dobre riešenej bytovej otázke, práci a ďalších istotách:
„Je síce pravda, že za socializmu bol farebný televízor vzácnosťou a len málo rodín malo auto. Nikto sa však nemusel báť o prácu, ani o strechu nad hlavou, lebo dom alebo byt mal v podstate každý. Ľudia mali istotu, že štát sa o nich postará vždy. Či v starobe alebo v chorobe. Za vodu ani za elektriku sme neplatili do cudziny. Potraviny sme mali tiež svoje“ (ĽSNS, 2019, Dec.).
Komunisti sa snažili o 100-percentnú zamestnanosť aj donucovaním, nezamestnanosť bola trestaná. V praxi sa to však prejavilo aj neefektívnymi pozíciami, z ktorých spoločnosť nemala žiadny osoh a neraz išlo len o predstieranie činnosti.
Podľa Konzervatívneho inštitútu sa tak pracovná povinnosť prejavovala prezamestnanosťou a nízkou produktivitou práce, čo len dokazuje neefektivitu socialistickej ekonomiky.
Mýtom je tvrdenie, že sa nikto nemusel báť o prácu. Ľudia neustále žili v strachu, pretože o svoju pozíciu mohli prísť pri vyslovení (pre komunistickú stranu) nepohodlného názoru a mohli byť kvôli tomu degradovaní na nižšiu pozíciu.
V mnohých prípadoch si navyše ľudia nemohli slobodne vybrať prácu podľa svojej kvalifikácie, dochádzalo tak k plytvaniu ľudským potenciálom, čo len prehĺbilo zaostávanie československej ekonomiky za západom.
Podobne ako na automobily, aj na byty boli dlhé poradovníky a bežný občan na byt čakal aj niekoľko rokov. Lepšie byty samozrejme dostávali stranícki funkcionári a preferované pracovné pozície (riaditelia podnikov, námestníci, policajti, vojaci atď.).
Aj bytová otázka bola teda otázkou príslušnosti k určitému profesijnému stavu a pozitívnej inklinácie ku komunistickej strane.
Za socializmu byty neboli zadarmo a prakticky neexistovalo vlastníctvo bytov, všetky byty komunisti prideľovali a boli to v princípe nájomné byty. Viac sa o druhoch, kvalite a prideľovaní socialistických bytov môžete dočítať napríklad tu.
Nie, Nežná revolúcia nebola sprisahanie západných veľmocí a ŠTB
Sebe vlastným spôsobom kotlebovci vysvetľujú aj Nežnú revolúciu v roku 1989:
„17. november 1989 je podľa oficiálnej histórie a najmä podľa prozápadných či liberálnych politikov dňom, kedy začala spontánna a demokratická tzv. Nežná revolúcia. No už krátko po nej mnohí ľudia, ktorí štrngali na námestiach, zistili, že išlo o vopred pripravený prevrat, na ktorom sa podieľali nielen agenti západných veľmocí, skrývajúci sa za disidentov z Charty 77, ale aj samotní komunistickí funkcionári a ich orgány, vrátane ŠTB“ (ĽSNS, 2019, Dec.).
Kotlebovci dlhodobo šíria rôzne konšpiračné teórie (o koronavíruse, občianskych aktivitách, migrácii, politických zmenách a pod.). Svojmu publiku tak ponúkajú jednoduché sprisahanecké tézy s jasne identifikovanými „dobrými“ a „zlými“ aktérmi, ktorí škodia.
Podporujú tak zjednodušené binárne vnímanie sveta a šíria nenávisť voči vybraným skupinám, medzi ktoré najčastejšie patria rôzne menšiny, politici, západ, EÚ, NATO a v podstate každý, kto s nimi nesúhlasí.
Neprekvapí preto, že aj spontánnu aktivizáciu občianskej spoločnosti v roku 1989, ktorá viedla k pádu komunistickej diktatúry prezentujú ako sprisahanie západných veľmocí, ŠTB a disidentov.
Kotlebovci svoju konšpiračnú teóriu nepodporujú žiadnymi dôkazmi a preto to ostáva len v rovine nepodloženej teórie.
Touto konšpiračnou teóriou si ĽSNS pripravuje pôdu pre svoje tvrdenia o plánovanom rozpredaní štátneho majetku západným aktérom.
O ére po roku 1989 budeme písať v nasledujúcej časti našej série.
