S inštrumentalizáciou klamstva sa nestretávame len v modernej digitálnej dobe. Práve naopak, v dejinách ľudstva sme boli mnohokrát svedkami toho, že falošné, zavádzajúce či manipulatívne informácie boli pre napĺňanie rôznych záujmov skutočne významným nástrojom a ovplyvnili rozhodujúce historické momenty.
Digitalizácia, rozvoj informačných technológií a sociálne siete však tomuto problému prinášajú nový rozmer. Tak ako stúpa náročnosť sa orientovať v informačnom prostredí, tak rastie aj význam cieľa klamstiev – jednotlivca. Kým sa v minulosti klamstvami útočilo na mysle panovníkov, v súčasnosti sa útočí na občanov demokratických spoločností.
Nie je preto náhodou, že dnes rezonujúci pojem dezinformácia sa prvýkrát objavil v 60. rokoch 20. storočia. Je ruského pôvodu (dezinformatsiya) a spájal sa najmä s aktivitami sovietskej tajnej služby KGB či profesionalizáciou šírenia lží a formovania dezinformačných kampaní.
Kľúčový je úmysel
Nie každá nefaktická, zavádzajúca či manipulatívne komunikovaná informácia môže byť automaticky považovaná či označená za dezinformáciu. Rozhodujúcu úlohu hrajú dva faktory – overiteľnosť (toho, že informácia je nepravdivá) a úmysel.
Preto poznáme aj pojem misinformácia označujúci také informácie, ktoré sú síce nefaktické, ale nie sú šírené s úmyslom oklamať či manipulovať. Inak povedané, ide o nepresné informácie zdieľané neúmyselne či v dobrej vôli. Zároveň to poukazuje na skutočnosť, že obete informačného chaosu, ktorý šírenie dezinformácií vytvára, sa veľmi ľahko môžu stať nástrojom pre jeho ďalšie prehĺbenie.
Taktiež sa stretávame s pojmom malinformácia, ktorý v sebe zahŕňa pravdivé informácie šírené s cieľom diskreditovať či poškodiť konkrétnu osobu alebo inštitúciu. Môže ísť napríklad o tajné alebo citlivé údaje štátnych zložiek, použitie malinformácie vidíme aj v prípade vydierania či obťažovania.
Dezinformácia je naopak postavená na nepravde a jednoznačnom úmysle klamať alebo zavádzať, spôsobiť ujmu alebo zabezpečiť zisk. Rovnaký zámer je prítomný aj pri jej vytváraní a komunikácii. Dezinformácia často v sebe môže obsahovať aj kúsok pravdy, čo jej dodáva na dôveryhodnosti a môže tak skomplikovať jej odhalenie.
Šírená je rôznymi aktérmi s rozdielnymi záujmami – môže ísť o politický či ekonomický zisk, snahu o nadobudnutie vojenskej výhody alebo komerčný zámer. O tom, že šírenie dezinformácií môže byť naozaj výhodným biznis modelom, sme informovali už v našej štúdii.
Dezinformácie vs. demokracia
Kľúčový záujem šírenia dezinformácií súvisí práve s tým, že sú predovšetkým súčasťou informačného toku v demokratických systémoch. Tie sú zraniteľnejšie, a to najmä vďaka slobode prejavu, voľnému toku informácií a absentujúcej cenzúre. Paradoxne, hodnoty a výhody demokracie sú tvárou v tvár voči dezinformáciám slabými miestami.
Prichádzajú najmä so záujmom ovplyvniť verejnú mienku, prehlbovať nezdravú polarizáciu v spoločnosti a znižovať dôveru v inštitúcie, médiá či ďalšie oficiálne a dôveryhodné zdroje. Dezinformácie sa zvyčajne snažia vyvolať určitú silnú emóciu (hnev, strach, znechutenie) a potlačiť racionálne a kritické myslenie cieľovej skupiny.
Efektivita šírenia dezinformácií sa potom môže ukázať aj v rastúcej schopnosti zasahovať do demokratických rozhodovacích procesov, oslabovať piliere demokracie a právneho štátu, či ovplyvniť vzťah populácie k zahraničnej politike štátu.
Dezinformácie ako nástroj v rukách štátnych či neštátnych, lokálnych alebo cudzích aktérov, sú preto asi najdiskutovanejšou súčasťou fenoménu hybridných hrozieb. Konkrétnejšie sa prevažne zaraďujú pod informačné operácie, v prípade ktorých ide o jednoznačné šírenie škodlivých informácií s potenciálom uškodiť konkrétnemu cieľu.
Informačná operácia môže mať viacero podôb. Okrem šírenia škodlivých informácií sem patrí napríklad aj zber citlivých dát. Väčšina foriem informačného pôsobenia je verejnosti všeobecne známa, často však dochádza k ich chybnej zámene.
Nie je klamstvo ako klamstvo
V roku 2017 americký prezident Donald Trump vyhlásil, že vymyslel pojem „fake news“. Nie je tomu úplne tak, je však pravdou, že termín spopularizoval a dal mu nový nepresný význam. V podstate ho weaponizoval a označoval ním akékoľvek mediálne pokrytie, ktoré bolo voči jeho krokom kritické. A nebol jediný.
Falošné správy však pôvodne označovali a mali by označovať informácie, ktoré sú šírené zámerným napodobňovaním formátu spravodajstva (alebo iného druhu žurnalistiky), pričom ich tvorcovia nimi úmyselne zavádzajú svoje publikum.
Častokrát sa stretávame aj s voľným používaním pojmov propaganda či hoax. Propaganda sa od dezinformácií líši najmä tým, že sa výsostne zameriava na propagáciu či až glorifikáciu jedného subjektu – štátu, politiky, ideológie či myšlienky – a môže pri tom používať aj pravdivé stanoviská.
Hoax naopak zdieľa svoje črty s falošnou poplašnou správou. Okrem toho, že je virálny, väčšinou obsahuje tri základné znaky. Svojím obsahom vytvára dojem naliehavosti, snaží sa o vyvolanie obáv či strachu. Pri tom sa odvoláva na falošnú autoritu, ktorá má poplašnej správe dodať na vážnosti a dôveryhodnosti. V neposlednom rade vyzýva k ďalšiemu šíreniu samotných používateľov.
Aj napriek týmto odlišnostiam, rôzne podoby, odtiene či motivácie šírenia nepravdivých informácií sa spoločne podieľajú na oslabovaní kvality a odolnosti informačného prostredia.
Článok vznikol s podporou NATO. Za obsah sú výhradne zodpovední jeho autori.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
