Cambridge Dictionary uvádza, že cenzúra je „systém, v ktorom autorita obmedzuje myšlienky, ktoré môžu ľudia vyjadrovať, a bráni tomu, aby sa knihy, filmy, umelecké diela, dokumenty alebo iné druhy komunikácie videli alebo sprístupnili verejnosti, pretože obsahujú alebo podporujú určité myšlienky.“
Pôvod výrazu pochádza z pojmu cenzor, ktoré v starovekom Ríme označovalo úradníka vykonávajúceho sčítanie ľudu a reguláciu morálky občanov. Samotní Rimania však cenzúru nevymysleli. Spoločenské a politické príkazy týkajúce sa regulácie prejavu a reprezentácie sa totiž vyskytovali aj v mnohých iných starovekých civilizáciách z čias Mezopotámie a Egypta. S cenzúrou sa ľudstvo teda stretáva už najmenej 2 500 rokov. Dnes ju môžu vykonávať politickí predstavitelia, štátne orgány či médiá.
Rôzne spôsoby dohľadu
Cenzúra môže byť aplikovaná v rôznych oblastiach. Preto rozlišujeme niekoľko základných typov:
- Vojenská cenzúra – utajovanie spravodajských informácií a vojenskej stratégie pred nepriateľom. Môžeme to vidieť aj na príklade vojny na Ukrajine, kde obe strany utajujú informácie o taktike, napríklad v prípade ukrajinskej protiofenzívy.
- Náboženská cenzúra – odstraňovanie akéhokoľvek materiálu, ktorý je považovaný za nevhodný pre určité vierovyznanie. Má dlhú históriu a praktizuje sa v mnohých krajinách. Príkladom môže byť odsúdenie románu indického spisovateľa Salmana Rushdieho Satanské verše iránskym vodcom Chomejním, pretože v knihe spochybňuje niektoré princípy islamu.
- Politická cenzúra – pokus predstaviteľov moci potláčať, utajovať alebo falšovať informácie, ktoré sa dostanú na verejnosť. Vysoká miera tohto typu cenzúry naďalej pretrváva v krajinách ako Čína, Rusko, Irán, Egypt a iné.
- Autocenzúra – vedomé zdržanie sa vyslovenia osobného názoru, myšlienky alebo presvedčenia zo strachu pred negatívnymi následkami. Ľudia v autokratických režimoch často cenzurujú svoje názory.
- Internetová cenzúra – kontrola a potláčanie prístupu k informáciám v online priestore. Môže ju vykonávať samotný štát alebo súkromné organizácie. Príkladom je napríklad zákaz prístupu k opozičným spravodajským portálom v Rusku, alebo zamedzovanie prístupu k zahraničným aplikáciam v Číne.
Jednou z najrozšírenejších foriem je politická cenzúra. Pri absencii akýchkoľvek kritických informácií je potom ťažšie objektívne posúdiť politickú situáciu, prípadne vyjadriť nesúhlas s činnosťou vlády alebo panovníka. V prípade krajín s vysokou mierou cenzúry tiež vlády zvyknú využívať armádne zložky a tajnú políciu na vynútenie poslušnosti zo strany novinárov a občanov.
S politickou cenzúrou úzko súvisí aj internetová cenzúra. Samotné sociálne siete do istej miery legitímne regulujú svoj obsah kvôli zabráneniu šírenia nenávistného obsahu alebo dezinformácií. V prípade cenzúry internetu v krajinách s autoritárskym režimom je však cieľom manipulácia informácií a umlčanie kritikov režimu. V súčasnosti sa tak najčastejšie deje práve prostredníctvom cielenej regulácie spravodajských médií a sociálnych sietí.
Vyššie spomenuté typy cenzúry idú ruka v ruke s autocenzúrou. Môže k nej viesť napríklad nátlak vyvíjaný na nezávislé médiá, ktoré píšu kriticky o politickej reprezentácii štátu. V takomto prípade sú novinári nútení meniť obsah článkov tak, ako to vyhovuje osobám s politickým vplyvom. Autoritárske vlády okrem iného používajú rôzne spôsoby zastrašovania a prenasledovania zamestnancov médií. Robia to napríklad hrozbami prevzatia médií firmami, ktoré majú prepojenie na vládu alebo využívaním štátnych médií na ohováranie a očierňovanie samotných novinárov.
Cenzúra môže zásadne ohroziť kvalitu demokracie
Cenzúra je v rozpore so slobodou prejavu zakotvenou vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorá v článku 19 uvádza: „Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu: toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice.“ Táto zásada má v skutočnosti zaručovať nielen slobodu prejavu a komunikácie na verejnosti, ale sľubuje aj neobmedzený prístup k informáciám.
Existuje viacero organizácií, ktoré sa zaoberajú meraním kvality demokracie v rôznych krajinách.. Jedným zo skúmaných aspektov je aj cenzúra. Mimovládne organizácie ako napríklad Freedom House alebo Reportéri bez hraníc každoročne vydávajú správy, v ktorých analyzujú viaceré aspekty týkajúce sa slobody prejavu, ako sú cenzúra internetového obsahu, sloboda tlače a ľudské práva v rôznych krajinách sveta.
Známe sú aj projekty ako The Economist Intelligence Unit alebo inštitút V-Dem, ktoré každoročne zverejňujú správu analyzujúcu kvalitu a transparentnosť demokracií vo svete. Práve sloboda médií a bezpečnosť novinárov totiž patria medzi základné atribúty kvalitnej demokracie.
Dnešná podoba cenzúry v rôznych krajinách
Typickým príkladom štátu, ktorý vo vysokej miere využíva cenzúru, je dnešná Čína. Tá disponuje jedným z najsofistikovanejších regulačných aparátov na svete. Peking využíva cenzúru pri kontrole informácií v spravodajstve, na internete aj na sociálnych sieťach. Okrem toho táto krajina už takmer dve desaťročia patrí k štátom s najvyšším počtom väznených novinárov na svete.
Komunistická strana Číny využíva na kontrolu občanov takzvaný Veľký čínsky firewall. Ten pozostáva zo súboru technológií a zákonov umožňujúcich kontrolovať obsah internetu, ako aj blokovať IP adresy. Je považovaný za najväčší, najrozsiahlejší a najpokročilejší spôsob cenzúry internetu na svete.
Pred vypuknutím vojny na Ukrajine mali občania Ruska aspoň čiastočnú možnosť vyjadriť nesúhlas s vedením štátu alebo si prečítať články od nezávislých novinárov. V súvislosti s vojnou, ktorá vyvolala protesty v celej krajine, však Kremeľ podstúpil viacero krokov na obmedzenie šírenia nepohodlného obsahu v online priestore.
Moskva zablokovala prístup k ruskojazyčným médiám, ktoré vznikajú mimo federácie. Na zozname boli webové stránky BBC, Deutsche Welle, Rádio Slobodná Európa či spravodajská stanica Meduza. Dôvodom bolo systematické šírenie takzvaných „nepravdivých informácií o špeciálnej vojenskej operácii na území Ukrajiny“. Kremeľ minulý rok zakázal aj Facebook a Instagram.
Taktiež bol schválený zákon, ktorý vyžaduje, aby poskytovatelia internetových služieb cenzurovali webové stránky, ktoré sú považované za „extrémistické“. Ide napríklad o webové stránky, ktoré sa vyjadrujú kriticky o najvyšších predstaviteľoch ruskej vlády alebo ktoré poskytujú informácie o protestoch alebo iných spôsoboch disentu.
V Saudskej Arábii je sloboda prejavu na internete veľmi obmedzená. Miestnym orgánom sa darí v plánoch na digitalizáciu a rozšírenie internetového pripojenia v celej krajine, no zároveň pribúda čoraz väčšia regulácia online priestoru. Tamojšia vláda filtruje obsah prevažne na základe náboženských a morálnych hodnôt. Zvyčajne je blokovaný materiál, ktorý by sa mohol považovať za urážlivý voči islamu. Okrem toho tu nie je tolerovaná ani kritika štátu a jeho politika.
Cenzúra však nie je novodobým fenoménom. V minulosti bola typická napríklad pre mnohé štáty východného bloku. Sovietsky zväz kládol silný dôraz na cenzurovanie akýchkoľvek publikácií a spravodajstvo muselo byť v súlade so štátnou propagandou. Počas obdobia stalinizmu sa menili dokonca aj predpovede počasia, ak náhodou naznačovali, že by na 1. máj (Sviatok práce) mohlo byť zlé počasie.
V Rumunsku počas komunizmu pod vedením Nicolae Ceauşesca boli propagandistické materiály šírené najmä prostredníctvom štátnej televízie jedinými dostupnými informáciami pre verejnosť. V krajine sa taktiež falšovali správy o počasí, aby ľudia pracovali aj v prípade, že teploty klesli pod úroveň, kedy sa už nemalo pracovať.
Článok vznikol s podporou NATO. Za obsah sú výhradne zodpovední jeho autori.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
