NATO sa počas posledných rokov stalo terčom rozsiahlych dezinformačných kampaní, najmä zo strany Ruska, ktoré sa snažili podkopať jeho dôveryhodnosť a vykresliť ho ako hrozbu pre globálny mier. Tieto kampane dlhodobo zavádzajú verejnosť, podnecujú rozpory a vytvárajú falošný obraz o konaní a cieľoch Aliancie, čo má viesť k zníženiu podpory pre členstvo v nej. Jadrom týchto dezinformácií je preto vykresľovanie NATO ako agresora, ktorý sa usiluje o vyprovokovanie svetového konfliktu aj napriek vlastným mierovým deklaráciám.
Šíriace sa naratívy často tvrdia, že prítomnosť NATO vo východnej Európe, jeho podpora Ukrajiny či navyšovanie obranných výdavkov sú agresívne provokácie, ktorými NATO zámerne tlačí Rusko k vojne. Podobné tvrdenia, ktoré sledujeme už od samotného začiatku ruskej agresie na Ukrajine, tvoria súčasť širšej ruskej stratégie na ospravedlnenie vlastných útočných krokov a zníženie legitimity obranného postavenia NATO.
Tvrdenia o podnecovaní vojny zámerne ignorujú ruskú agresiu
Jedným z najviac pretrvávajúcich a zároveň najnebezpečnejších mýtov je naratív, že NATO zámerne provokuje Rusko, najmä prostredníctvom poskytovania podpory Ukrajine, čím chce zatiahnuť európske krajiny do vojny. Dezinformačným aktérom na šírenie tohto naratívu nedávno poslúžilo rozhodnutie amerického prezidenta Joe Bidena povoliť Ukrajine, aby použila americké rakety dlhého doletu (ATACMS) na zasiahnutie ruského územia.
V tomto kontexte slovenské dezinformačné zdroje tvrdia, že raketové údery z ukrajinského územia v skutočnosti riadi NATO, aby Rusko prinútilo k odvetnému útoku. Tvrdenie pokračuje tým, že nevyhnutná reakcia by poskytla NATO príležitosť na uskutočnenie vlastných úderov proti Rusku, čo by viedlo k spusteniu plnoformátovej vojny.
Rozhodnutie USA bolo však prijaté v čase, keď Rusko výrazne zvýšilo svoje vojenské úsilie na Ukrajine, a to nasadením približne 50-tisíc severokórejských vojakov v rámci ofenzívy v Kursku. Podobne ako v tomto špecifickom prípade, tak aj počas celého trvania vojny NATO podniká defenzívne kroky, ktorých primárnym cieľom je pomôcť Ukrajine a zabrániť rozšíreniu konfliktu, nie podnietiť jeho eskaláciu. Zároveň sú prijímané v reakcii na stupňujúcu sa agresiu Ruska, ktorá začala už nelegálnou anexiou Krymu v roku 2014.
Podobné naratívy o podnecovaní vojny zo strany NATO sú preto nielen nepodložené faktickými informáciami, ale aj hrubo skresľujú dynamiku konfliktu a samotnú povahu angažovanosti Aliancie na Ukrajine.
NATO je obviňované z eskalácie regionálneho napätia
Okrem Ukrajiny sa dezinformační aktéri zamerali aj na angažovanosť NATO v iných regiónoch, a to v Sýrii a Gruzínsku, aby umocnili svoj naratív o jeho provokačných krokoch. Pomocou zasahovania do vnútorného diania v týchto krajinách má Aliancia údajne vytvárať „ďalšie fronty“ v konflikte proti Rusku.
V súvislosti so Sýriou sa ústrednou témou stal pád režimu Baššára al-Asada, ktorý bol dlhodobo politicky a vojensky podporovaný Kremľom. Naprieč slovenským informačným priestorom sa začalo šíriť tvrdenie, že NATO na čele s USA pri prevrate v krajine podporuje džihádistické skupiny a zasahuje pritom do suverenity krajiny.
Podobne aj Gruzínsko má byť ďalším frontom v údajnom úsilí NATO eskalovať konflikt proti Rusku, a to podnecovaním protivládnych nepokojov či priamym sponzorovaním protivládneho násilia. Vnútropolitické udalosti v krajine sú potom prepájané s Ukrajinou tvrdením, že NATO sa v Gruzínsku pokúša vyvolať „ďalší Majdan“.
Tvrdenia o rozširovaní vplyvu NATO v Sýrii a Gruzínsku však nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Nič nenasvedčuje tomu, že by USA zohrávali úlohu v súčasnej ofenzíve povstalcov v Sýrii a taktiež neexistujú dôkazy na podporu obvinení zo zahraničných zásahov do protestov v Gruzínsku.
Tieto tvrdenia zároveň opäť odvádzajú pozornosť od iných faktorov. Dezinformačné zdroje cielene vykresľujú Alianciu ako destabilizačnú silu, pričom ignorujú dlhodobé ruské zásahy v týchto regiónoch, vrátane invázie do Gruzínska v roku 2008 a podpory diktátorského sýrskeho režimu.
Ide o opakujúci sa naratív
Dezinformačné kampane sa často opierajú o naratívy podnecujúce strach ohľadom úmyslov NATO. Tie prezentujú Rusko ako neochotného účastníka konfliktu, ktorého do vojny tlačia údajné provokácie Západu. Je však dôležité poznamenať, že súčasné dezinformačné snahy sú len pokračovaním dlhodobého naratívu, ktorý tvrdí, že za inváziu Ruska na Ukrajinu v roku 2022 je zodpovedný kolektívny Západ na čele s NATO.
Tieto tvrdenia sú však v ostrom kontraste so skutočnosťou. Ruská plnoformátová invázia na Ukrajinu – najkrvavejší konflikt v Európe od druhej svetovej vojny – sa udiala bez provokácie a nasledovala po rokoch ruskej agresie. Kroky NATO sú len reakciou na túto agresiu, nie jej príčinou.
Ukrajina má podľa Charty OSN ako suverénna krajina právo chrániť svoje obyvateľstvo a územie. V súlade s medzinárodným právom jej môžu členské štáty Aliancie v tomto úsilí asistovať. Tvrdenia, že NATO tlačí Európu do vojny, tak zámerne prekrúcajú tieto skutočnosti a snažia sa zahmlievať zodpovednosť Ruska za konflikt a devastáciu, ktorú spôsobil.
NATO je obranná aliancia založená na princípe kolektívnej obrany, ktorej hlavným cieľom je chrániť bezpečnosť a územnú celistvosť svojich členských štátov. Aliancia nemá a ani nemala v pláne zaútočiť na Rusko. Jej vojenské prípravy sú zamerané len na odvrátenie možného ruského útoku, ktorým sa najvyšší ruskí predstavitelia často sami vyhrážajú.
Článok vznikol s podporou NATO, Open Information Partnership a Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
