Slobodu sme si pomýlili s majetkom a 37 rokov po novembri mladí zo Slovenska utekajú pred zlobou. Radikáli premieňajú sklamanie ľudí, ktorých tradičné strany prestali zastupovať, na politický kapitál. Oligarchovia používajú médiá ako zbraň vlastného biznisu a určujú pravidlá aj politikom. Demokratická opozícia má programy,
no chýbajú jej lídri, ktorí by nás nadchli pre niečo viac než porážku Roberta Fica.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo mladí pri odmietaní návratu na Slovensko hovoria o zlobe
- ako sa z oprávnenej kritiky opozície stáva tabu, lebo “pomáhate Ficovi”;
- prečo si aj 37 rokov po novembri zamieňame slobodu s plnou peňaženkou;
- ako radikálna pravica získava voličov, ktorých opustili tradičné strany;
- prečo demokratickej opozícii nestačia dobré programy a sľuby lacnejších bytov;
- ako oligarchovia využívajú médiá na presadzovanie obchodných záujmov;
- ako občianska spoločnosť pomáha udržať slobodné médiá napriek tlaku politikov a veľkého biznisu.

Rozhovor bol skrátený a upravený pre zrozumiteľnosť.
Čo sme sa 37 rokov po Nežnej revolúcii naučili o slobode, slobode slova a politickej participácii?
Asi niektorých hneď na začiatku sklamem a nahnevám, lebo mám skúsenosť, že to ľudí veľmi nahnevá. O slobode sme sa nenaučili ani zďaleka to potrebné. Po roku 1989 sa naplno ukázalo to, čo som ako študent sociológie začiatkom deväťdesiatych rokov čítal v múdrych knihách, napríklad v knihe Mať alebo byť. Tú odporúčam nájsť si. Nepôjdem do podrobností, nech si to ľudia pozrú.
Ukázalo sa, že po štyridsiatich rokoch reálneho socializmu je naše vedomie veľmi zvecnené. Ale naozaj veľmi. Dnes sa to prejavuje tým, že ľudia o slobode rozmýšľajú dichotomicky, v porovnaní so sociálnymi istotami. Minulý týždeň sa ma na jednej diskusii mladý človek, dvadsiatnik, spýtal, ako je to so slobodou v čase, keď strácame sociálne istoty. Čo si máme vybrať a či sme naozaj takí prekvapení, že si ľudia vyberajú sociálne istoty.
Tu niekde pramení hlboké neporozumenie. Tie dve veci vôbec nie sú v rozpore. A najmä sloboda je stav duše. Nie je naviazaný na stav mojej peňaženky.
Poviem niečo provokatívne, čo ľudia nemusia pochopiť. Ani ja som to nepochopil, keď mi to prvýkrát v deväťdesiatych rokoch hovoril Adam Michnik. Povedal, že absolútnu slobodu máš aj v koncentračnom tábore. Každú sekundu sa môžeš rozhodnúť, či sa hodíš na drôty, v ktorých je 220 voltov. Vtedy som tomu neporozumel. Priznám sa, že mi to chvíľu trvalo. Stále som sa musel vracať k tomu, čo sa tým vlastne chcelo povedať. Ale je to stav duše.
Ľudia, keďže majú zvecnené vedomie — to je inak taký marxistický termín ešte z devätnásteho storočia, ale podľa mňa veľmi trefný —, neustále pod slobodou vnímajú slobodu mať veľa majetku, zhromažďovať ho a mať veľa ekonomickej slobody. Je pravda, že čím viac mám peňazí, tým mám väčšiu ekonomickú slobodu. Môžem si kúpiť lepšie auto, krajšiu letenku, dokonca sedieť v biznis triede. V tej som sedel iba raz v živote, aj to mi to museli zaplatiť. Samozrejme, prináša to nejaké príjemnosti, ale nie je to sloboda v pravom zmysle slova. Tu sme mnohí veľmi zablúdili.
Pozor, nepropagujem nejaké uletené vízie z ázijských kultúr, že sa treba zbaviť majetku. Aj ja mám rád svoj luxus, ale snažím sa stále strážiť si osobnú slobodu a nepodriaďovať ju ekonomickým výzvam. V konečnom dôsledku je sloboda nepomerne širší pojem.
Toto sme ako spoločnosť úplne nepochopili. Ani iné spoločnosti to úplne nepochopili, to je pravda. Ale naše vrhnutie sa do zhromažďovania vecí a to, ako vyprchal étos novembra… Evidentne sme tam niektorí boli preto, lebo sme chceli byť slobodní. A až po rokoch sme zistili, že sme boli v desivej menšine.
Prečo tam bol zvyšok ľudí?
Samozrejme, aj oni tam chceli byť. Pozor, boli veľmi zapálení, ale chceli dobiehať Západ. Chceli si rýchlo kúpiť mikrovlnky, potom práčky, autá a tak ďalej. Prináša im to taký typ uspokojenia, ktorý nazývajú slobodou.
Na prvý pohľad tam nie je rozpor. Jedna časť je nesmierne spokojná s tým, čo jej priniesol november 1989. Druhá je hlboko, naozaj hlboko frustrovaná, pretože si nemôže kúpiť to, čo by chcela. To, čo by jej podľa jej predstáv a ašpirácií malo byť dovolené. Tu je niekde pes zakopaný.
Spomínam si na diskusiu vo verejnoprávnom rozhlase pred desiatimi či pätnástimi rokmi, presne na výročie novembra. Nepôjdem do podrobností, ale bola kontaktná a ľudia volali. Až sa zajakávali od hnevu. Kričali na nás, čo to rozprávame: že on si nemôže kúpiť to, čo chce, tak akú má vôbec slobodu? Že sa cíti strašne neslobodný.
Pozeral som na to a hovoril si, že veď presne o tomto hovorím. Opäť išlo o jeho stav duše. Nezávidím mu, že sa cíti neslobodný. Tí ľudia boli naozaj strašne, strašne nahnevaní a sklamaní. Ale možno by stačilo obrátiť svoj pohľad na svet. Nemusíme mať úplne všetko, čo tento svet ponúka.
Patria sem aj tí približne tridsiati zo sto, ktorí by podľa prieskumu prijali totalitný režim bez volieb, lebo im liberálna demokracia nefunguje? Pomýlili si slobodu s majetkom namiesto možnosti rozvíjať sa?
Nie, tam je to zložitejšie.
A čo sklamaní ľudia, ktorí veria populistom a idú k antisystému, lebo demokracia nesplnila ich očakávania?
K antisystému často idú ľudia, ktorí sú naozaj autentickí autoritári, autokrati.
To je menšina. Skôr ma zaujíma tá väčšia sivá masa ľudí.
To je ale minimálne tak dvadsať percent.
Myslím ľudí, ktorí počas života prechádzajú medzi týmito pólmi.
To sú sklamaní ľudia, ale znovu ide o to, aké sú ich ašpirácie. Teraz možno niekoho prekvapím. V novembri 1989 som si nevedel predstaviť, ako bude Slovensko materiálne vyzerať o 37 rokov. A každý, kto povie, že si to vedel predstaviť, podľa mňa klame.
[Nezrozumiteľná poznámka v prepise.]
Áno, môžeme sa doháňať, ale naozaj som si nevedel predstaviť, že budem jazdiť na aute, ktorému už nebude padať klinový remeň a nebudem ho uťahovať kľúčom číslo trinásť. Tie autá sa rozpadávali. Stále mám nejaký spomienkový optimizmus na staré škodovky, ale je fakt, že to bolo v niečom až desivé. Nemohli ste vyraziť na väčšiu cestu, lebo sa vám to stále kazilo.
Nevedel som si to úplne predstaviť a bol som v tom pomerne skromný. V tejto časti vlastne nie som až tak desivo sklamaný. Ale že spoločnosť bude taká neslušná, grobiánska, hulvátska, to som si predstaviť nevedel. Z toho som vydesený dodnes.
Tu sa asi míňame s mnohými ľuďmi. Ako to vidím z čísel aj v osobnom živote, ľudia si na grobianstvo často zvykli. Treba povedať, že im prekáža, ale zvykli si. A o to viac zhromažďujú majetok. Ja si na to zvyknúť neviem. Pokojne by som žil aj vo väčšej chudobe, ale na život v takej strašidelne neslušnej spoločnosti, v akej žijem, si zvyknúť neviem.
Spoločenské vzorce sa nemenia samy a politickí lídri ich cez médiá výrazne ovplyvňujú. Do akej miery zodpovedajú za to, akí sme po 37 rokoch?
Samozrejme, že sú zodpovední, ale nerád idem tým smerom, aby som politických lídrov dával na prvé miesto. Na Slovensku má zmysel robiť ich zodpovednými snáď iba preto, že slovenská populácia je predsa len v niečom emocionálnejšia ako prísne racionálne protestantské spoločnosti západnej či severnej Európy. Vie niektorým lídrom nadlho veľmi uveriť a potom ich veľmi znenávidieť.
Je to v niečom jemne hysterické. Chýba tomu prísnejšia racionalita. Videli sme to napríklad na Vladimírovi Mečiarovi. Miera jeho adorácie v deväťdesiatych rokoch bola úplne nebývalá a potom bolo veľké aj sklamanie z neho.
Keď vieme, že ľudia majú k politikom takýto vzťah, ich zodpovednosť je pochopiteľne veľmi veľká. Zároveň totiž plnia úlohu spoločenských elít, vzorov správania. A vlastne by to tak až veľmi byť nemalo. Stále opakujem skôr racionálnejší pohľad: politici sú manažéri, ktorých sme si vybrali. Sú to naši zamestnanci.
To je ideálny prípad.
Sú to zamestnanci, ktorých sme si vybrali a v nejakom momente ich v ďalších voľbách zase odvoláme. Netreba do toho vkladať toľko emócií ani očakávať, že budú morálnymi autoritami. Zároveň však treba povedať, že by nemali byť travičmi studní. Tam mierila vaša otázka a s tým súhlasím.
Nemalá časť politických elít na Slovensku po roku 1989 bola v pravom zmysle slova travičmi studní. Hádzali do nich jed, ktorý sa šíril. V tomto zmysle je ich zodpovednosť preukázateľná. Nemuselo to byť iba hulvátstvom a vulgarizmami, ktoré priniesli, ale napríklad banalitou a amorálnou relativizáciou.
Je to ten typ relativizácie: „Prosím vás, čo nám to tu rozprávate? Hodnoty? Aké hodnoty? Ľudia si potrebujú kúpiť rožky, ktoré nebudú dražieť. Maslo, ktoré bude mať stabilnú cenu. Čo nám to tu rozprávate? Aké hodnoty?“ Toto ľudia počúvajú 37 rokov od rôznych ľudí.
Je to bludný kruh. Politici u ľudí vidia, že taká objednávka existuje, priživia ju a vráti sa im to. Vidia, že to funguje. Už sa v tom zamotávame. Bude zaujímavé, či sa nám postupne podarí preťať tento kruh, prísť a povedať: „Počúvajte, tá plná misa šošovice naozaj nie je nevyhnutne to jediné. Nehovoríme, že ju nepoložíme na stôl a nebude naším cieľom, ale skúsme o svojich životoch rozmýšľať aj lepšie.“
Keď sa bavíme o súčasnej opozícii, už teraz vidím, ako na to nabiehajú. Minule som videl, že mladým rodinám sľubujú byt bez DPH. Ja im to naozaj doprajem, ale zase sme sa vrhli iba a výlučne na matériu. Nie je tu snaha povedať: „Ľudia, prosím vás, neblbnite. Uznávame, všetci máme ťažký život, ale nie je všetko iba o tom, koľko stojí maslo, rožky a aký majú mladí ľudia prístup k bytom.“
Viem, že teraz každý povie: „Počkať, toto vyhrávalo voľby dokonca aj v New Yorku, v tom takzvanom vyspelom svete, o ktorom snívame.“ Veľmi charizmatickému, zaujímavému mladému socialistickému politikovi to vyhralo voľby a tiež hovoril predovšetkým o tom.
Ale jedno platí. Každý, kto videl newyorské voľby — keď už som ich spomenul, nejaký čas svojho života som tam strávil —, vie, že veľa hovoril aj o lepších vzťahoch v New Yorku. O tom, aby sme sa k sebe lepšie správali v tomto divokom meste, ktoré nikdy nespí. Aj táto časť jeho kampane bola veľmi masívna. Mal to krásne rozložené na dve časti.
Od demokratických politikov očakávam aj morálny vzor. Zohran Mamdani sľuby bezodkladne splnil; noví americkí senátori James Talarico a Abdul El-Sayed spojili charizmu, hodnoty a víziu s profesionálnou kampaňou. Prečo by naši politici pri zmene európskeho a transatlantického usporiadania nemohli podobne viesť spoločnosť a spájať napríklad konzervatívnych a liberálnych katolíkov? Dá sa to, máme to od nich vyžadovať a prečo to sami tak nevnímajú?
Jasné, že by sme mali. Tých odpovedí je veľa. Zapamätal som si vašu otázku, má štyri či päť častí, tak začnem prvou.
V prípade USA je to trochu iný príbeh ako u nás. Veľká časť občianskej spoločnosti sa mobilizovala nielen proti Trumpovi, ale proti niečomu vážnejšiemu: plutokracii, ktorá sa tam rozšírila, a predstavám veľmi bohatých ľudí, že si kúpia všetko. Na mnohých miestach sa mobilizovala veľmi úspešne.
Napĺňa ma to určitým optimizmom, hoci nie so všetkými súhlasím. Vôbec si napríklad nemyslím, že s novou starostkou Los Angeles bude všetko úplne skvelé. Nemám z toho presne taký pocit ako v New Yorku, držím si kritický odstup.
Ale oni v Amerike pochopili, o čo hrajú. Nejde o vymedzenie sa voči nejakému oranžovému človeku, ktorý si ide svoju jazdu. Na druhej strane je plutokratický režim, ktorý sa snaží etablovať. Niekoľko málo najbohatších ľudí tohto sveta, ktorým už demokratický režim prekáža pri nastoľovaní ich agendy.
Je to prístup: „Prosím vás, nezdržujte nás. Máme veľké vízie, ideme osídľovať Mars, chceme s týmto svetom pohnúť v reálnom čase a tieto procesy nás zdržujú.“ Oni to úplne otvorene hovoria. Keď si človek pozrie Petra Thiela s jeho temným osvietenstvom a predstavou riadenia krajiny v podstate na úrovni stredoveku: je tu nejaká masa ľudí, väčšina, ktorej aj dáme základný príjem, aby neskapala od hladu, a my si to budeme riadiť a robiť si svoje.
To je úplne desivá vízia budúcnosti. Američania ju už žijú a veľmi úspešne sa voči nej vymedzili. My tam ešte nie sme. Ešte sme si neuvedomili, čo sa chystá celosvetovo.
Druhá vec: tu dokonca neprebehla ani úplne poctivá analýza, prečo sa ľudia utiekajú k radikálnej pravici. Niektorí aj k radikálnej ľavici, ale to je iný príbeh. Na Slovensku to ešte nie je tak silno cítiť ako napríklad vo Francúzsku.
Tú analýzu nemáme za sebou. Veľmi odporúčam peknú knihu francúzskeho sociológa a filozofa Didiera Eribona Návrat do Remeša, Retour à Reims. On je človek z obyčajného robotníckeho prostredia, ktoré vždy volilo sociálnych demokratov, socialistov, komunistov. Z Paríža, kam išiel študovať a kde zostal, sledoval, ako sa toto prostredie za niekoľko desiatok rokov zmenilo na nepoznanie. Na nahnevaných, keď mám použiť ten výraz, nasratých ľudí, ktorí volia Le Pen a radikálnu pravicu.
Čo sa tu nepochopilo? Vo Francúzsku už tú definíciu majú, hoci sa podľa nej úplne nesprávajú. My nemáme ani definíciu. Ide o sklamanie z tradičných strán, v tomto prípade ľavicových, ale v skutočnosti to sklamanie platí pre všetkých.
Príbeh deindustrializácie na Slovensku prebehol veľmi masívne, podobne ako v západnej Európe. My sme ho však neanalyzovali tak ako tam: pozor, toto prinesie to, čo sa v angličtine volá backlash. To sa vráti.
Sociálny úpadok regiónov, ktoré boli pôvodne robotnícke. Úpadok niektorých častí napríklad východného Slovenska analyzujeme ako príbeh marginalizácie a tak ďalej. Pozor, to je príbeh deindustrializácie, ktorá prebehla aj v západnej Európe.
Samozrejme, je tam aj to, že politické strany prestali kopať za konkrétnu skupinu ľudí. Ľavicové strany z pohľadu robotníkov opustili obhajobu pracujúcich vrstiev. Vrhli sa na veľmi pekné intelektuálne témy, ktoré mne mimochodom vyhovujú. Boj za práva menšín mi nesmierne vyhovuje. Je to program akoby pre mňa, mestského človeka.
Obyčajný robotník, ktorého takto opustili, si však povie: „Kto teraz zastupuje mňa?“ Na to nabehla populistická radikálna pravica. Veľmi umne porozumela, že títo ľudia nie sú reprezentovaní. Majú kopu obáv a silnú ontologickú neistotu. Stačí trochu prebudiť ich hnev na systém a začne sa to šíriť ako oheň na vysušenej savane. Okamžite to celé vzbĺkne.
Tomuto porozumeli a, bohužiaľ, deje sa to na celom globálnom Západe. V niečom sa to deje aj tu. Naša dynamika je trochu iná, ale v podstate je to to isté. Je to parazitovanie na obavách. Radikálna pravica neprináša žiadne skutočné odpovede a riešenia, ale vie to celkom slušne využiť.
Na Slovensku sme podľa mojej mienky nedokončili ani analýzu toho, čo sa vlastne stalo. Nepomenovali sme to. Mal by existovať nejaký konsenzus o tom, čo sa stalo a ako z toho von. Potom už prídu riešenia: kresťanskí demokrati prinesú svoje, liberáli svoje a progresívci ďalšie. To je legitímne. Keď však nebudeme mať ani definíciu toho, čo sa stalo, nemôžeme očakávať, že riešenia na to budú nejakým spôsobom nadväzovať.
Ešte tam bola otázka, či od nich môžeme očakávať…
Povedal by som to inak: máme to od nich vyžadovať?
Máme. Ale prečo sme zablúdili, to je ďalšia vec, ktorá je na prvý pohľad všade. Na Slovensku však tentoraz nie je mäkšia ako v predchádzajúcom prípade, ale ďaleko hlbšia. Je to príbeh polarizácie.
Ľudia sa k tomu vyslovujú, všetci to cítia. Otázka je, čo si z toho berú do bežného života. Polarizácia je v skutočnosti o tom, že sa vyprázdňuje stred. Ten je vždy relatívne umiernený, schopný istého typu reflexie a neulieta na radikálnych riešeniach.
Na celom globálnom Západe boli extrémy vždy. Nie je pravda, že niekedy bolo obdobie bez extrémov. Vždy boli, ale stred to vedel zvládnuť aj preto, že si držal väčšinu. Teraz sa v mnohých krajinách stalo, že radikálne skupiny rastú na oboch stranách, každý deň si odhryzujú zo stredu a začali dominovať.
Máme ľudí v strede, ktorí v nemom úžase pozerajú na to, čo sa deje sprava aj zľava. Z oboch strán im niekto silno odhryzuje z priestoru. To sa deje všade.
V prípade Slovenska, maličkej krajiny, ktorá má navyše tradíciu neustáleho prežitia, je to posilnené niekoľkonásobne. Krajina sa premenila na tribálnu, kmeňovú pospolitosť, v ktorej jednoducho kopete za svojich.
Nastúpili ste za futbalový tím a neexistuje, aby ste uprostred futbalu povedali: „Počkajte, chalani, brzdime. Veď už dávno nekopeme do lopty. Máme tu puk a do toho sa fakt blbo kope. Skúsme sa vrátiť na začiatok.“ Toto tu neprebehlo.
Sú tu dva tábory, ktoré po sebe štekajú. Nech sa vo vašom tábore deje čokoľvek, nič nepriznáte, nepokritizujete, karavána ide ďalej. Z toho nikdy nemôže byť nič dobré.
Ak Republika dokáže osloviť sklamaných voličov jednoduchou komunikáciou a Smer kandiduje bez programu, so sloganmi a strašením, malo by sa to dať aj konštruktívne. James Talarico vo víťaznej reči stavia na viere a láske, ktorá sa postaví zlu, kým nenávisť ľuďom život nezlepší. Je to jasný filozofický, politický a morálny postoj.
Pri tom sa zastavím. To nie je len filozofické, je to prejav silno náboženského, veľmi veriaceho človeka. Človek by až povedal, že je to preacher.
On je de facto kazateľ.
Áno. Kňaz, farár, pastier duší. Ale nemusíme to vnímať iba cez náboženské dimenzie. To isté je úplne prijateľné aj v sekulárnom svete. Tieto slová doň patria rovnako ako do sveta veriacich ľudí. Nie je tam žiadny rozpor. Je tam nulový rozpor.
Som ateista, ale s jedným z najbližších priateľov, talianskym katolíckym kňazom a jezuitom, máme de facto identické hodnoty.
A prečo nie? To je širšia debata. Myšlienky humanizmu a osvietenstva v princípe nie sú v rozpore s náboženskými doktrínami. Osvietenstvo dokonca vychádza z kresťanstva. Ale to je iná debata, nechcem sa púšťať týmto smerom.
Teraz škaredšia vec. Predstavme si, že by toto niekto hovoril na Slovensku. V trochu inej podobe to robila aj Zuzana Čaputová. Nerozprávala síce o láske, ale o tom, ako by sme sa k sebe mohli správať, aby bolo prostredie, v ktorom sa pohybujeme, znesiteľnejšie. Vymedzovala sa voči nenávisti.
Obrovské množstvo ľudí ju označovalo za naivnú. „Slniečkári“ — to je inak termín, ktorý neznášam. Keď takýto prejav považujete za uletený, nie je to prejav vašej vyspelosti. Je to prejav vášho cynizmu. Alebo by som dokonca povedal až nihilizmu. Už neveríte ničomu, všetko vám pripadá niečím trápne, smiešne.
Chcem upozorniť, že v tomto stave uviazla nemalá časť spoločnosti. Ako sociológ, samozrejme, rozumiem, odkiaľ sa to zobralo. Sú to sklamané nádeje novembra 1989, brutalita, ktorá tu bola. Je to o prehlbujúcej sa anómii. Stačí si ten termín vyhľadať na internete a človek to veľmi rýchlo pochopí.
Ide o postupné rozpadávanie normatívneho systému a viery vň. Človek až skončí v úplnom cynizme: „Počúvajte, veď nič neplatí, už nie sú žiadne autority.“ V minulosti sa to hodnotilo v podstate ako taká trochu choroba duše. Dnes je napríklad na Slovensku tento postoj typický už pre väčšinu.
Talarica aj El-Sayeda považovali za marginálnych kandidátov, no ich nový štýl politiky v kontexte Trumpovho rozkladu uspel. Nemáme pred voľbami, ktoré môžu byť zlomové ako rok 1998, žiadať podobnú víziu a politikov, ktorí budú majákom v hmle?
Je mi to nesmierne sympatické, veľmi úprimne, a chcel by som to tak. Teraz sa však vo mne ozve racionálny sociológ, ktorý pozná čísla z rôznych výskumov verejnej mienky. Nie tie, ktoré merajú politickú podporu, ale tie, ktoré hovoria o hodnotových orientáciách.
Na toto by bola objednávka. Znovu a znovu sa ukazuje, že nemalá časť populácie chce, aby sa v ľuďoch prebúdzalo to lepšie. Asi nie je väčšinová, ale nie je malá. A myslím to naozaj, nie ako prázdne frázy ľudí, ktorí trochu z povinnosti prídu v nedeľu do kostola a niektorí to možno ani tak necítia. Aj to vidím v ich hodnotových orientáciách, v číslach.
Sú tu ľudia, ktorí naozaj cítia, že cynizmu, nihilizmu, brutality či každodenného hulvátstva už bolo dosť. Tá objednávka by tu teda bola. Máme to od politikov požadovať? Áno. Chytia sa na to? Nejaká maličká časť asi áno. Ale bude to teraz niečo, čo na Slovensku vyhrá voľby? Bojím sa, že nie.
Bohužiaľ, keď budeme slovenskú spoločnosť vnímať ako anomickú, začne to dávať veľmi hlboký zmysel. Viem, kam mierite. Teraz poviete, že som ľuďom nedal nádej. Spoločnosť však do toho musí dozrieť. Musí dozrieť objednávka. Tvrdil by som, že tu ešte stále nie je.
Práve preto, že objednávka je na to, o čom sme hovorili na začiatku. Ešte aj u ľudí, pri ktorých by sme si oprávnene mohli myslieť, že už chcú zásadnú paradigmatickú zmenu politického systému. Po tej mimochodom volajú v mnohých krajinách globálneho Západu.
Pew Research Center sa v posledných rokoch opakovane pýta ľudí v rôznych krajinách, od Argentíny až po Slovensko, či by chceli zásadnú zmenu politického systému. Ľudia hovoria áno. Je v tom niečo desivé, pretože nehovoria, že nechcú demokratický systém. Hovoria, že to chcú naozaj inak.
Na prvý pohľad už teda objednávka existuje. Ja však tvrdím, že ľudia o tom stále rozmýšľajú cez svoje zvecnené vedomie. Vidím to už aj v ponukách opozičných politických strán, ktoré sa teraz idú postaviť oligarchicko-plutokratickým štruktúram. Tie už máme aj na Slovensku. V porovnaní s Petrami Thielmi a Elonmi Muskami sú možno smiešni, ale v našich podmienkach sú stále veľmi, veľmi mocní a možno aj desiví.
Nemáme od politikov žiadať aj to, čo im neukazujú prieskumy? Po desiatich rokoch, keď sociálne siete a dezinformácie zvalcovali politickú komunikáciu, už nestačí byť správcom krajiny. Namiesto zákazov dezinformácií potrebujeme lídrov, ktorí ľudí presvedčia, aby im neverili, ako to dokázali títo americkí senátori napriek klamstvám oponentov z MAGA. Talarico na Fox News sľúbil pracovať aj pre nevoličov a rozhovor s Joeom Roganom obhajoval budovaním mostov. Mám pocit, že dopyt po takej politike je aj u nás, no opozícii chýba odvaha, možno chuť či talent. Prečo neoslovuje marginalizovaných voličov Republiky, Smeru či SNS, keď to nepôsobí zásadne ťažko?
Vyslovím hypotézu, ktorú nemám overenú. Myslím si, že to nerobia aj preto, lebo si v minulosti overili, že tí, ktorí sa na Slovensku snažili takzvane prebúdzať v ľuďoch to lepšie, z dlhodobého hľadiska neuspeli. Respektíve ich zmietla vlna rôznej nenávisti.
Možno by nejaká časť populácie mala objednávku na ľudí, ktorí budú prebúdzať to lepšie. Nevnímam to totiž tak, že sú zlí a dobrí ľudia. Každý to nosíme v sebe. Treba však v ľuďoch stále systematicky prebúdzať dobro, pretože veľká časť politickej scény — naozaj tá väčšia časť — systematicky prebúdza to horšie alebo rovno veľmi zlé. Nenávisť, všetko najhoršie, čo sa len dá povedať.
Treba to nejako vyvažovať. Potom objednávka rastie, ale málokto si na to trúfne. A hlavne to nie je len o trúfnutí. Musíte byť absolútne autentický. Talarico, o ktorom sa bavíme, je v tom úplne autentický a uveriteľný. Jemu to veríte. Neviem si predstaviť mnohých ľudí na slovenskej politickej scéne, ktorým by som to vedel uveriť.
Potom na to rezignujú a v princípe povedia dve veci. Po prvé, vrátime do spoločnosti elementárnu slušnosť. Tým vlastne povedali: „Keď budeme robiť tlačovky, nebudeme kričať, nikoho urážať. Pôjde to normálne, slušne, štandardne, ako keď sa vo firme slušne komunikuje.“ Nič viac tam nie je. Oni vlastne viac nesľubujú.
Po druhé, krajinu ekonomicky pozdvihneme. Začala padať a my ju zdvihneme. Je to pekné? Áno. Viem sa nadchnúť aj pre toto. Na Slovensku už to, že to bude slušnejšie a zastavíme pád, v ktorom sme — wow, to je pekné, nie? Veď ani to sa nemusí podariť. Buďme realisti. Už to je veľké.
Vy však voláte po niečom viac. To, po čom voláte, Victor, je revitalizácia obecného spoločenstva, spoločnosti ako takej. Akoby hromadne ochorela, akoby bola chorým jedincom. Sú také zaujímavé teórie, že spoločnosť môžeme prirovnať k jednotlivcovi. Aj ona môže ochorieť odcudzením, alienation, alebo anómiou. Je to ako s organizmom: keď ochorie, musíme sa vyliečiť.
Niektorí voláme po tom, aby prišiel lekár, healer, ktorý upokojí dušu. Nehovorím to zo žartu. Aj za mnou v posledných rokoch neustále niekto chodí a povie: „Tým, čo si teraz povedal, si nám nedal nádej.“ Pri témach, ktoré analyzujem, povedia: „Dobre, berieme tú analýzu, ale nedal si nám nádej.“
Vždy na to hovorím: „Počkajte, ja analyzujem. Nie som psychoterapeut ani farár. To sú iné pozície.“ Prečo to hovorím? Lebo objednávka na niekoho, kto má ľuďom dávať nádej, je špeciálne na Slovensku obrovská. Ale nemám to robiť ja ako analytik.
Toto by mali politici zdvihnúť zo zeme. Oni majú dávať nádej. Nie falošnú, ale takú, ktorá má zmysel a šancu sa materializovať. Aj napríklad v tom, že spoločnosť naozaj začne byť lepšia a my si to všimneme. Prídeme na úrady, k lekárovi, naše deti do školy a zrazu vidíme, že to funguje lepšie, príjemnejšie. Máme radosť z interakcií. Keď to mám povedať až kresťansky, máme radosť zo stretnutia s blížnym.
Nečakám, že politici za jedno volebné obdobie krajinu zázračne vyliečia. Cez médiá a sociálne siete však majú obrovský dosah a mohli by meniť spôsob komunikácie. Tento politický kapitál nechávajú ležať na zemi.
Slovo má obrovskú moc, a to na obe strany. Keď sa pozrieme na to, čo so svetom urobil Donald Trump, bez preháňania ho rozhasil. Za niekoľko rokov, hlavne za svoje druhé obdobie, čo sú dva roky.
Od Indonézie po Island, je jedno, kde to chytíte, svet nie je taký ako predtým. Trasie sa, ľudia sú nepokojní, je tu obrovská miera hnevu a sklamania. Prejavuje sa to nielen v politickom svete, ale aj v bežných každodenných interakciách od momentu, keď sa ľudia zobudia.
Dobrá správa je, že stále viac rastie objednávka po niekom, koho po anglicky nazveme healer. Po niekom, kto vráti svet do stavu, v ktorom ešte bude dávať nejaký zmysel. Ľuďom totiž prestalo dávať zmysel žiť vo svete, ktorý takto vyzerá.
Pozor, anómia sa potom ďalej prehlbuje. Dám príklad, ktorý občas ako sociológ používam. Keď sa ju ešte v tridsiatych či štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia snažili merať, Srole vymyslel škálu výrokov, ku ktorým sa ľudia vyjadrujú. Na základe toho sa stanovuje index anómie.
Respondent má posúdiť napríklad výrok: „Bolo by veľmi hlúpe prinášať na tento svet deti, keď vyzerá tak, ako vyzerá.“ V starom svete, keď to vznikalo, sa to vnímalo ako vysoká miera anómie. Mladý človek povie: „Nechcem mať deti, lebo svet je strašný. Prečo by som niekomu urobil to, že by som ho priviedol na takýto svet?“
Dnes sa to isté spýtate tínedžerov na Slovensku a polovica vám povie: „Nechcem mať deti, lebo svet sa zbláznil.“ Inými slovami, my to už v tej škále ani nemôžeme použiť, lebo je to blbosť. Už to nemeria anómiu. Musíme ísť ďaleko, ďaleko do niečoho tvrdšieho, lebo toto sa stalo úplne bežne rozšíreným postojom. Tam pochopíte, že svet sa za posledných sto rokov trochu posunul.
Po nástupe Ficovej vlády televízie prepúšťali prominentných novinárov, rušili relácie a finančné skupiny uprednostnili biznis pred verejným záujmom. Mne to pripadá ako štandardné obchodné rozhodnutie; novinári prešli inde alebo založili vlastné médiá. Čo to vypovedá o mediálnom prostredí? Je presun novinárskej práce do rúk občianskej spoločnosti prirodzeným vývojom a zmenou k lepšiemu?
Dnes vidíme dve úplne protichodné tendencie. Na jednej strane obrovskú mieru pluralizácie. Mnoho novinárov si robí vlastné podcasty, akoby akceptovali, že v novom svete sociálnych médií je každý svojím šéfredaktorom, redaktorom, sadzačom, editorom.
Veľmi sa to pluralizovalo a v tomto zmysle je to dobré, lebo ľudia si naozaj majú z čoho vybrať. Na druhej strane je úplne desivý tlak biznisových skupín, ktoré vlastnia médiá ako svoj atómový kufrík. Riešia si cez ne svoje problémy a potreby.
Mnohí možno celkom neporozumeli, čo sa tu deje. Keď hovoríme, že sa máme snažiť udržať slobodné médiá na nejakej úrovni a zabrániť ďalšiemu regresu, nebavíme sa iba o zlých, problematických politikoch, ktorí sa tento svet snažia obmedziť alebo zničiť. Mimochodom, oni sa o to snažia. Ale to je vlastne vízia z minulosti.
Dnes máme ďaleko vážnejší problém s oligarchicko-plutokratickými štruktúrami, ktoré začali určovať pravidlá hry aj politikom. Skôr či neskôr sú schopné preniknúť a chytiť do siete aj tých, ktorí to pôvodne mysleli dobre a reprezentujú občiansku spoločnosť. Pravidelne vidíme, že veľký biznis sa o to snaží.
Znovu by som apeloval na ľudí, aby nevnímali iba politikov. Nebudem teraz hovoriť o Slovensku, ale o Českej republike. Všetci vidia Okamuru, Macinku a Babiša. Jasné, pretože sa tam hrá o verejnoprávne médium. Preto v tejto hre majú politici významnú úlohu.
Treba však vnímať aj niečo viac: akú úlohu má biznis pri usmerňovaní svojich médií. Napríklad v tom, že sa už nerobí toľko investigatívy ako predtým. Nie je na ňu čas, nikto to nechce platiť. Každý vie, že dobrá investigatíva môže trvať celé mesiace. Jeden redaktor sa celé mesiace venuje jednej kauze. Zrazu to nepôjde, lebo sú tu biznisové nároky.
Mali by sme všetci začať posúvať svoje vnímanie skutočných nebezpečenstiev. Zároveň však znovu zvýrazniť to pozitívne. Veľká pluralizácia médií spôsobila aj to, že niekto ako vy, Victor, nahráva tento podcast. Pred tridsiatimi rokmi by to nebolo možné ani technicky. Ľudia by navyše boli veľmi rozpačití z toho, čo je to za formát. Niekto, kto nemá za sebou celú redakciu s dvesto ľuďmi, vstupuje do verejného priestoru.
Čo si to vlastne dovoľuje?
Čo si to vlastne dovoľuje? To je len z iného uhla pohľadu neporozumenie úlohe občianskej spoločnosti v živote krajiny. Občianska spoločnosť má nesmierne veľa tvárí.
Má inštitucionalizovanú aj neinštitucionalizovanú časť, formálnu aj neformalizovanú. Nie sú to iba občianske združenia. Môžu to byť iniciatívy, všetko, čo poznáme okolo seba: záujmy v samospráve, školské samosprávy, všetci včelári, poľovníci, rybári a tak ďalej. Aj to je občianska spoločnosť.
Je to naozaj rozkvitnutá jarná záhrada s tisícmi kvetov. Niektoré odkvitnú, iné sa rozšíria ešte viac. Mení sa to, je to živý organizmus. Prečo to hovorím? Vieme, že čím je tá lúka rozkvitnutejšia, keď mám byť jemne patetický, tým lepšie spoločnosť funguje.
Tá dobre fungujúca občianska spoločnosť dopĺňa štát, jeho verejnú a štátnu administratívu, a biznis, korporát, v pomyselnom trojuholníku. Vždy hovorím, že je to ako trojnohá stolička. Keď je všetko v ekvilibriu, dobre sa na nej sedí.
Keď je však nejaká noha zväčšená alebo zmenšená — napríklad je príliš silný štát a príliš slabá občianska spoločnosť, alebo príliš silný trh, biznis, a slabá občianska spoločnosť —, neusedíte to. To je metafora zle fungujúcej občianskej spoločnosti.
Po 37 rokoch sme stále ešte neuchopili, že občianska spoločnosť obklopuje nás všetkých. Aj tých, ktorí sa voči nej vymedzujú, pretože si niekde prečítali nezmysly o jednej veľmi maličkej časti občianskeho sektora, ktorá pracuje s ťažkými témami, ako sú korupcia či menšinové témy.
To je mimochodom menšia časť občianskeho sektora. Veľmi podstatná časť, ktorá s týmito témami pracuje. Teraz sa voči nej nevymedzujem, práve naopak. Keď to však niektorí vnímajú takto, uniká im celistvý pohľad na úlohu občianskej spoločnosti, ktorá sa potom prejaví napríklad aj v médiách.
V tomto zmysle chcem povedať jednu vec: médiá na Slovensku vôbec nie sú v nejakom desivo zlom stave. Je to aj preto, že spoločnosť predsa len vyvinula určité snahy o ich ochranu. Predsa len nejaké.
Nie je to dobré, ani zďaleka ideálne, ale nie sme v takom zúfalom stave ako niektoré krajiny Balkánu, nebodaj východnej Európy či mnohé iné krajiny sveta. Keby sme si začali prinášať príbehy možno aj porovnateľných krajín, ľuďom by možno došlo, že ešte nie sme na tom… Viete, ako sa hovorí po anglicky: „Not good, not tragic.“ Asi tak by som to zhodnotil.
Keď kritizujeme demokratickú opozíciu, počúvame: „Ticho, pomáhaš Ficovi.“ Prečo je kritika vlastného tábora stále tabu?
Asi je za tým viacero vecí. Skúsme postupne. Po prvé, Slovensko je nesmierne tribálne a kmeňové. Stanete sa súčasťou nejakého kmeňa a za každých okolností kopete za svojich. Musíte okolo svojich ľudí vytvoriť kruhovú obranu. Nech sa deje čokoľvek, tá obrana musí toho človeka brániť.
Po druhé, a teraz poctivo, nech už pod kategóriou slovenských demokratov myslíme čokoľvek, táto skupina tvorí v najlepšom prípade polovicu spoločnosti. Skôr by som povedal, že ťahá za kratší koniec. Ľudia to vedia, preto hovoria: „Nerobme blbosti, nič nekritizujme, buďme radi, že sme radi.“ Keď totiž fúknete silnejšie, celý domček z karát padne.
O osemsto hlasov to nemusíme dať.
Nemusíme to dať o pár hlasov. „Neblbnite, na nič nepoukazujte.“ Je to, samozrejme, falošné a potenciálne veľmi nebezpečné.
Nie je to zbabelé?
Nebezpečné do budúcna. Keď nepoukazujete na problémy, ktoré vidieť dávno pred voľbami, po voľbách sa vám to trojnásobne vráti. Navyše si tí ľudia zvyknú, že sú nekritizovateľní, a potom začnú mimoriadne nevkusne útočiť na médiá.
Zažil som to koniec koncov ešte aj za Dzurindovej vlády. Nehovorím nevyhnutne o Mikim Dzurindovi, ale o tej vláde. Vyskytovalo sa tam všeličo. Ľudia si zvykli, že sú nekritizovateľní, a zrazu boli veľmi zaskočení.
Mnohí tu hovoríme, nielen ja, aby ste si vždy urobili test Ficom. Keby sa toto dialo na druhej strane, boli by ste takí pokojní? Ak by ste to na druhej strane kritizovali, budete pri všetkých týchto témach naozaj mlčať? A stále znovu a znovu.
Ďalej je za tým určite aj istý typ skúsenosti z minulosti. Nadviažem na to, čo som povedal: pozitívne aj negatívne trendy sa na Slovensku vedeli zlomiť na takých zanedbateľných veciach, ktoré spätne možno vyhodnotiť ako úplné hlúposti.
Poviem pozitívny aj negatívny príklad, aby som ľudí rozveselil. Najprv negatívny. Vláda Ivety Radičovej padla na téme, na ktorú si už nikto ani nepamätá. Navyše rok po tom, čo padla na eurovale, nikto ani nevedel, že nejaký euroval bol. Mimochodom, Slovensko nikdy nemuselo zaplatiť ani cent do nejakej spoločnej kasy. Bol to úplný nezmysel.
Je to bizarné. V politickom živote rôznych krajín sú príbehy, pri ktorých aj po desaťročiach viete, prečo vláda padla. Vážna téma, vážna korupčná kauza, nejaký príšerný prúser, o ktorom sa rozpráva ešte desiatky rokov.
Po páde vlády Ivety Radičovej zostala iba nekonečná trápnosť: na čom to padlo? Spýtajme sa dnes dvadsaťpäťročných, či vedia, čo je euroval a prečo tá vláda padla. Keby sme im to vysvetlili, podľa mňa sa ani nebudú smiať. Zostáva z toho naozaj iba pocit trápnosti.
Teraz pozitívny príklad. Miki Dzurinda urobil reformy v rokoch 2002 až 2006, lebo sa Anka Malíková Belousovová príšerne pohádala s Jánom Slotom. Ten potom vytvoril Pravú slovenskú národnú stranu. SNS aj PSNS získali v roku 2002 tri a pol percenta. Neprešli do parlamentu, sedem percentuálnych bodov sa stratilo.
Len preto, a výlučne preto, bol Miki Dzurinda s ďalšími tromi politickými stranami schopný vytvoriť vládu, ktorá sa dodnes vníma ako najreformnejšia v histórii tejto krajiny.
Všetci tu vedia, že veci sa dokážu zlomiť na úplných hlúpostiach, osobných sporoch, na tom, že sa niekto urazí. Zrazu môže celá krajina ísť štyri alebo osem rokov zlým smerom. Nie je to teda iba o tom, že sme kmeňoví. Snažil som sa to podať v celistvosti.
Nech je to akokoľvek, výsledok je desivý. Na súčasnú opozíciu sa pozerám so zmesou záujmu a jemného zdesenia. Stále sa pýtam: „S čím chcete ľudí osloviť a nadchnúť?“ Naozaj im držím palce, ale čím vlastne budú mobilizovať? Už ma to aj začína zaujímať.
Ktoré tri konkrétne veci by nám podľa vás mali demokratickí politici pred najbližšími voľbami hodnoverne ponúknuť?
Prvú už ponúkajú, začnem pozitívne. Programy nie sú zlé. Už sme sa zoznámili s nejakými predbežnými programami napríklad Progresívneho Slovenska či SaS. To nie sú zlé programy.
Keď sa na ne pozriete, skutočne môžu na Slovensku zastaviť pád, v ktorom sme. Nejdú iba po povrchu. Sú tam veci ako reforma štátnej a verejnej správy, ktorá by mala ušetriť peniaze tým, že to inak nastaví. Je tam dokonca snaha ísť do ťažkých a nepríjemných vecí, ktoré budú bolieť a bude náročné ich urobiť. Toto naozaj chválim.
Viem, že niektorí by z tých programov zase vytiahli niečo vajatavé, ale v princípe túto časť už teraz nehodnotím ako zlú. Viem sa s ňou stotožniť.
Ďalej: okrem toho, že napíšem pekný program, a tým tvorím víziu, musím pre tú víziu nadchnúť. Musím priniesť emóciu, ktorú sme tu kedysi mali. Mali sme ju v novembri 1989 aj v roku 1998. Bola to silná emócia: pochovať príšernú politiku Vladimíra Mečiara a skutočne zabrániť tomu, aby Slovensko zostávalo čiernou dierou strednej Európy. Podarilo sa.
To nadšenie treba nejakým spôsobom vedieť prebudiť.
Vidíte tam niekoho, kto by to dokázal?
Nie, nevidím. Férovo, nevidím. Do volieb sú však dlhé mesiace, tak sa možno poďme baviť o tom, ako prebudiť nadšenie slovenskej populácie.
Je hlboko ponorená v anómii, už sme to pomenovali. Je silno vzájomne odcudzená. Má všetky neduhy spoločnosti, ktorá ochorela. Nie je úplne zdravá.
Talarico, o ktorom sme hovorili, robil to isté. Snažil sa ozdraviť spoločenstvo, vniesť doň nádej a niečo lepšie. A už na základe toho ho vyburcovať k nejakému výkonu.
Ďalšia vec, keď hovorím o vízii: okrem toho, že ľudí nadchnete, mali by byť niečoho plní. Nemusí to byť nádej. Niečoho, vďaka čomu cítia, že to celé má zmysel. Že je príjemné zabojovať o niečo v tejto konkrétnej spoločnosti, lebo nám to prinesie viac ako len ekonomický úspech.
Pre niekoho napríklad aj to, že budeme známi vo svete. Mňa dosť trápi, že táto krajina má veľmi zlé renomé. Najnovšie nie je príjemné predstavovať sa, že ste z tejto krajiny. Nebudem klamať. Keďže sedím v Štrasburgu v Rade Európy, viem, čo to robí, keď sa predstavujete ako človek zo Slovenska. Aj by som to niektorým ľuďom doprial. Nech vidia, kam sme to dopracovali.
Pre niekoho môže byť vízia iná. Že je príjemné žiť v krajine, kde sa ľudia možno trochu viac začnú na seba usmievať a menej si pôjdu po krku.
Mimochodom, toto je veľká téma. Pýtame sa mladých ľudí, prečo odtiaľto odchádzajú, a stále analyzujeme, že majú nízke platy alebo čo. Nie. Odchádzajú pred zlobou a povedia vám to aj do očí. Stretávam sa s nimi, diskutujem s nimi. Pýtam sa: „Prečo sa nechcete vrátiť?“ „Lebo je to čudná krajina. Strašne je tam veľa zla.“
Toto mi ľudia hovoria. Nehovoria nič o kariérach, nič o platoch. Je tam zloba. Pokiaľ bude vízia taká, že sa poďme baviť aj o tomto, viem si predstaviť, že to ľudí dokáže nadchnúť.
To, že žijeme v tomto bahne, totiž v skutočnosti zdieľame naprieč politickými stranami. Nemyslime si, že voliči Smeru, Hlasu, Republiky a niektorých ďalších strán to nevnímajú. Vnímajú to práveže rovnako ako my.
Problém je, že spoločne pracujeme na tom, aby sme v tom bahne uviazli stále viac. Hľadali sme nepriateľa a nepriateľ sme boli my.


