Problémom Slovenska nie je paradoxne iba Robert Fico. Vo chvíli, keď sa bájny náskok PS nad Smerom dorovnal, musí skončiť aj ilúzia, že to dobre dopadne nejako tak samo od seba. Na kraji útesu, pred pádom do prepadliska dejín musíme od demokratickej opozície jednoznačne a nahlas vyžadovať viac. Zodpovednosť, profesionalitu, disciplínu a výkon.
Všetci búšia do Fica. Deň po dni, škandál po škandále, po každej nehoráznosti, drzosti, spoločenskom, ekonomickom či zahraničnopolitickom masakri, ktorého sa dopustí na budúcnosti tejto krajiny. Najnovšie vypol prúd Ukrajine a pomohol Orbánovi blokovať protiruské sankcie. Demokratická verejnosť je pobúrená, aktivisti ohlásili protesty, novinári na Ficovi nenechávajú nitku suchú a všetko je po starom.
Na sociálnych sieťach majú pritom Fico a rôzni proruskí a provládni dezinfluenceri, ktorí hája premiérovo rozhodnutie, geometrickým radom vyšší dosah než demokrati či novinári. Ten sa podľa odhadov blíži výtlaku, aký by premiér mal, keby o ňom v dobrom písali mienkotvorné denníky. To nie je zanedbateľný detail ani kuriozita, ale dlhodobo a pri plnom vedomí budovaná kľúčová strategická výhoda, ktorá Smeru vyhrala aj minulé voľby.
Ak nesedíme pri stole, sme na jedálnom lístku
Pozornejší to zachytili už v priebehu uplynulého roka. Ostatným to muselo byť jasné najneskôr po tohtoročnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, po vystúpeniach amerického ministra zahraničných vecí a európskych lídrov: práve teraz, bez najmenších pochybností, vzniká Európa prvej rýchlosti.
Nielen z potreby zaručiť si vlastnú bezpečnosť vo svete, ktorý už nehrá podľa pravidiel, ale aj preto, že moderná európska identita stojí na hodnotách, od ktorých priamo a bezpodmienečne závisí kvalita jej demokracie, prosperita a stabilita. Bez bezpečnosti a schopnosti brániť sa a odstrašiť nielen tankami, ale aj dôveryhodnými a fungujúcimi spojenectvami, nič z toho nebude. To nie je jadrová fyzika.
Pre novú Európu je však Ficove Slovensko len akési malé Maďarsko – nedôveryhodný sabotér prelezený ruskými špiónmi. Môže sa to zmeniť, no vôbec nemusí. Dnes to vyzerá skôr na tú druhú možnosť.
Už to nie je o Ficovi
O premiérovi a jeho ľuďoch vieme všetko, čo potrebujeme. Jeden a ani tisíc ďalších lamentov na tom nič nezmení. Žijeme v parlamentnej demokracii a jedinou cestou, ako nespadnúť do priepasti dejín, je výhra demokratickej opozície, ktorá má ambíciu nášho insitného diktátora vymeniť. Čo však máme z takej opozície, ktorá je dokonale odolná voči kritike zdravého rozumu a funguje proti všetkým pravidlám príčetnej politickej komunikácie?
Olympijská disciplína búšenia do Fica má význam iba vtedy, ak ho bude mať kto nahradiť a napraviť škody, ktoré napáchal. Najprv však ten „niekto“ musí vyhrať nasledujúce parlamentné voľby. A práve tu sa dokonale predvídateľná realita zráža so sebavedomím opozičných elít.
Už viac ako rok autor opakovane upozorňuje na vysoko neprofesionálnu komunikáciu slovenskej opozície, najmä jej najsilnejšej strany. Jej predstavitelia a prominentnejší podporovatelia často a radi argumentujú tým, že Fico je v koncoch a veď pred ním už dlhodobo vedú v prieskumoch. Autor však opakovane zdôrazňuje, že kampaň sa ešte ani poriadne nerozbehla a vo chvíli, keď sa tak stane, bude všetko dramaticky inak.
Premiér nám už aj oznámil, že rok 2026 je preňho kampaňový a najnovšie prieskumy naozaj potvrdzujú výrazný prepad PS, ktoré sa preferenciami de facto, v rámci štatistickej odchýlky, už tearz vyrovnalo Smeru. Opozičný úspech, ktorý sa mohol ešte donedávna zdať nadosah, sa v týchto dňoch zrazil s dokonale predvídateľnou realitou.
Keďže v Progresívnom Slovensku napriek širokej spoločenskej kritike neviedieť náznak sebareflexie, Smer ho najneskôr do parlamentných volieb s vysokou mierou pravdepodobnosti predbehne. Okrem nepochopiteľnej ťarbavosti oponenta mu pomôže aj prokremeľská mediálna scéna a americká sociálna sieť, kde má vyšší výtlak ako mnohé globálne celebrity.
Zodpovednosť nežiadajme od Fica
Kampaň v čase sociálnych sietí nie je o politickej práci, či nebodaj volebnom programe, ale iba a len o percepcii politiky, o pocitoch a dojmoch, ktoré politici denno-denne vytvárajú vo virtuálnom svete našich myslí. Plánovite, disciplinovane, koordinovane. Je takmer úplne jedno, aký ste politik, ak teda nie ste Bartek alebo Šutaj Eštok – vtedy vám nepomôže ani Madonna lurdská. Dvaja chlapci od Kotlebu, ktorí v spomínaných voľbách môžu mať pokojne 15 %, by mohli napísať učebnicu o tom, ako z dvoch núl upliesť bič.
Úroveň situačného povedomia o poklese preferencií Progresívneho Slovenska prezentoval v redakcii portálu 360 Jaroslav Spišiak, tieňový minister vnútra PS: „Robíme analýzy, zvažujeme, čo sa deje, kde máme problémy…“
Kým PS natáča TikToky o predraženej Kukurici a logikou vysokoškolskej prednášky argumentuje o korupcii, Fico ide tvrdo geopolitiku a vo svojom tábore bičuje živočíšny strach o holú existenciu suverénneho slovenského národa.
Isteže, pre demokratických politikov to nie je cesta. Lenže prvá signálna sústava nie je iba o strachu, ale aj o pozitívnch emóciách, katarzii. O potrebe niekam patriť, o túžbe po istote a poriadku, o hrdosti, nádeji a pocite, že „na tom záleží“ a že sme v tom spolu a budúcnosť máme vo vlastných rukách. Dá sa hrať aj bez cynizmu a premeniť víziu krajiny na zrozumiteľné a zmysluplné posolstvá.
Stačí už konečne prestať improvizovať. Z veľkých slov a oxfordských vysvetľovačiek potrebujeme jednoduché, každodenné príbehy a slogany, ktoré si budú ľudia opakovať v krčme za Sečovcami. Predseda potrebuje jazykového kouča – áno charizma sa dá naučiť. Pre politika jeho ambícií je to tá najnormálnejšia vec. Zástupcovia “tieňového kabinetu” sa musia aktívne zhostiť vlastných tém a investovať do komunikácie s nimi čas a peniaze. Nič z toho nesmie byť freestyle, ale centralizované a koordinované usilie v rukách nie politikov, ale kovaných profesionálov.
Bez dopytu nebude ponuka
Komunikačné bezvedomie slovenskej demokratickej opozície je v kontexte najväčšieho geopolitického zemetrasenia posledného storočia pre Slovensko absolútne centrálnou témou. V čase kognitívnych vojen a zbraňových systémov, ktoré operujú na sociálnych sieťach ďaleko od reálneho bojiska je našou povinnosťou žiadať od tých, ktorí sa uchádzajú o verejný úrad, aby to v najdôležitejších voľbách mladej histórie našej krajiny robili poriadne.
Robert Fico IV, obklopený neborákmi a babrákmi, nie je ani sofistikovaný, ani šikovný, no stále je komunikačne lepší. Komentátori už raz Fica politicky pochovali a dnes s tým opäť opatrne začínajú. Je to chyba. Fico nikam neodchádza a ide vyhrať najbližšie voľby. Ale dosť bolo o Ficovi.
Hovorme predovšetkým o tých, ktorí sa uchádzajú o mandát na záchranu krajiny pred jej pádom do priepasti. Majú na pleciach obrovskú zodpovednosť a je našou povinnosťou, aby sme od nich tvrdo vyžadovali profesionálne správanie.
