Tento mýtus o Ukrajine vychádza z mylnej premisy, že keď určitá oblasť historicky patrila nejakému štátnemu celku, tak by mu mala patriť aj dnes.
Ak by sme túto premisu prijali, celá Európa by sa ocitla v zničujúcich vojnách. Štáty by si začali nárokovať územia, ktoré im v minulosti patrili a dnes už nepatria.
Historické nároky tak sú v debate o teritoriálnej integrite štátov v modernom svete v zásade irelevantné. Územie Slovenska tiež do roku 1918 patrilo do Uhorska, ktorého nástupníckym štátom je Maďarsko. Dáva to snáď Maďarsku právo na územné požiadavky voči Slovensku? Nie. To isté platí aj vo vzťahu Ukrajiny a Ruska.
Ak sa zo zaujímavosti pozrieme na históriu Krymu, zistíme, že v období od roku 1783 do roku 1954 polostrov patril Rusku. V roku 1954 ho sovietske politbyro na čele s Nikitom Chruščovom začlenilo do Ukrajiny.
Niekedy sa ako dôvod mylne uvádza skutočnosť, že Chruščov bol Ukrajinec. V skutočnosti to bol Rus (narodený v Kurskej oblasti ruským rodičom), ktorý však na východe Ukrajiny urobil kariéru.
Začlenenie Krymu do Ukrajiny prebehlo v čase osláv 300. výročia Perejaslavskej zmluvy (1654), ktorú s ruským cárom Alexejom podpísali záporožskí kozáci vedení hejtmanom Bohdanom Chmeľnickým. Kozáci za ruskú vojenskú pomoc proti Poliakom vymenili územie svojej Hejtmanščiny, ktorej časť sa stala autonómnou súčasťou ruského cárstva.
Autonómiu kozákov však Rusi postupne obmedzovali, až ju v druhej polovici 18. storočia cárovná Katarína II. Veľká úplne zrušila. Komunisti neskôr prezentovali Perejaslavskú zmluvu, ktorej originál sa nedochoval, ako symbolické spojenie Ukrajincov a Rusov.
Práve Katarína II. Veľká v roku 1783 Krym aj s priľahlými juhovýchodnými oblasťami dnešného územia Ukrajiny anektovala.
Pred touto anexiou patril polostrov do Krymského chanátu, ktorý bol vazalom Osmanskej ríše. Chanát vznikol v 15. storočí ako dôsledok postupného rozpadu Zlatej hordy, tá bola zase pohrobkom veľkej mongolskej ríše.
Takto by sme mohli ísť stále ďalej do histórie, až do 6. až 7. storočia pred naším letopočtom. Vtedy na Kryme zakladali svoje osady starovekí Gréci (píše o tom už Herodotos) a obchodovali tam s kočovnými Skýtmi. Malo by teda na Krym historický nárok aj Grécko? Nie.
Problematickým argumentom je aj tvrdenie, že väčšinu obyvateľstva Krymu tvorili Rusi a preto na neho má Rusko nárok. Štáty však nemôžu anektovať územia iných krajín len preto, že tam žijú ich etnické menšiny. Ak by toto pravidlo platilo, Európa by sa opäť ocitla vo víre krvavých etnických vojen.
V kontexte ruských nárokov na Krym ešte zaznieva argument, že Rusi žijúci na území Krymu nesúhlasili so smerovaním Ukrajiny po Majdane. Ak však nejaká skupina ľudí nesúhlasí so smerovaním krajiny, v ktorej žije, anexia cudzím štátom nie je legitímnym riešením.
Na Slovensku žije mnoho etnických menšín, najpočetnejšia z nich je maďarská, ktorá obýva hlavne južné oblasti republiky. Časť tejto menšiny určite nesúhlasí so smerovaním Slovenska, ktorého územie sa v minulosti nachádzalo pod vládou uhorských úradov.
Ak by sme pristúpili na Putinovu logiku historických nárokov, slovensko-maďarské vzťahy by sa mohli nebezpečne vyhrotiť.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
