Koncept vonkajšieho nepriateľa ako hlavný nástroj ruskej propagandy

Ruská propagandistická mašinéria využíva koncept vonkajšieho nepriateľa a antielitistický naratív ako hlavný nástroj. Dlhodobá démonizácia Západu vzbudzuje u Rusov pocit ohrozenia.

Jedným z najefektívnejších spôsobov šírenia propagandy a dezinformácií je démonizácia opozičného tábora.

Ruská federácia na tento účel využíva naratív, v rámci ktorého vykresľuje západné mocnosti ako elity bažiace po moci. Tie majú sledovať svoje záujmy a ignorovať potreby „bežných ľudí“. Zväčša ide o konšpirácie postavené na obviňovaní ekonomicky solventnejších vrstiev spoločnosti.

Aj napriek tomu, že ide o jeden z najrozšírenejších dezinformačných naratívov v kontexte ruskej invázie na Ukrajinu, ktoré propagandistická mašinéria produkuje, jeho vytvorenie nie je výsledkom snáh súčasného Putinovho režimu.

Konflikt medzi elitami a majoritnou spoločnosťou môžeme totiž pozorovať naprieč celou politickou históriou.

Vonkajší nepriateľ ako obetný baránok 

Vytvorenie vonkajšieho nepriateľa pomáha mobilizovať ruskú spoločnosť. Nepretržitá mediálna masáž ponúka „obetného baránka“, ktorého možno obviniť z akejkoľvek nespokojnosti verejnosti.

Smerovanie negatívnej energie ruskej verejnosti smerom na západné elity ponúka dve východiská.

V prvom rade dodáva Putinovmu režimu stabilizujúci prvok. Hnev spoločnosti zo zlej ekonomickej situácie tak zámerne smeruje na západné elity, nie na Moskvu samotnú.

V druhom rade môžeme pozorovať aktívnu podporu krokov Kremľa vo veci intervencie na Ukrajine. V očiach verejnosti totiž ide o porážku démonizovaného Západu, ktorý je podľa nej zodpovedný za úpadok Ruska.

Za vonkajšieho nepriateľa Rusko označuje prevažne bankárov, veľké korporácie, Židov, oligarchov, moslimov, bruselských byrokratov a podobne.

Naratív je úzko prepojený s konšpiračnými teóriami, ktoré pracujú s údajnou existenciou tieňových vlád, teda elít, ktoré stoja za rozhodnutiami určujúcimi fungovanie sveta.

Príkladom môže byť tvrdenie, ktoré klamlivo označuje Billa Gatesa za pôvodcu pandémie COVID-19 alebo za využívanie vakcín na implantáciu mikročipov.

Počas celej pandémie sa ukázalo, že naratív západných elít, ktoré konajú proti bežnému človeku, je mimoriadne úspešný a ponúka tak vzorec pre dezinformačnú úderku.

Moskva ako obeť?

Putinov režim súhrnne označuje Západ ako Anglosasov, ktorí stoja v priamom konflikte so slovanstvom.

Propaganda pracuje s tvrdeniami, že v štátoch, ktoré sú objektmi západného záujmu, sa organizujú občianske prevraty a revolúcie.

V princípe sa však označenie Anglosasi v ruských médiách démonizovalo natoľko, že u publika sa toto pomenovanie automaticky stáva ekvivalentom k „zlým elitám“. Umocňuje sa tak naratív vonkajšieho nepriateľa, proti ktorému môže režim mobilizovať ruské obyvateľstvo – či už vojensky alebo v zmysle ideologického konfliktu.

Ruská vojenská agresia na Ukrajine je teda prezentovaná ako civilizačný stret Anglosasov  (západných elít) a bežného slovanského obyvateľstva (ruského národa).

Dezinformačné kanály v zásade pracujú s pochybnou myšlienkou, že vojenská operácia u nášho východného suseda je obranným aktom, ktorý má ochrániť Rusko.

Od apríla 2022 sa v prokremeľských médiách objavuje naratív, ktorý popisuje vyprovokovanie tretej svetovej vojny Západom. V nej je Moskva len obeťou, ktorá sa proti anglosaskej agresii bráni.

Rozširovanie Západu na Východ

Udalosti na Ukrajine z roku 2014 podľa tohto naratívu započali proces „westernizácie“ a priniesli západnú hrozbu priamo na ruské hranice. V prípade, že by bol tento proces dokonaný, vojenský stret v podobe globálneho konfliktu by sa stal nevyhnutným.

Dezinformácie na podporu tohto naratívu sú postavené na tvrdení, že v prípade integrácie Ukrajiny do štruktúr NATO by Ukrajina mohla mať ambíciu navrátiť Krymský polostrov k svojmu územiu, pričom by na dosiahnutie tohto cieľa mohol byť uplatnený článok 5 Charty NATO. Pre Ruskú federáciu by to v tomto prípade znamenalo existenčné ohrozenie. 

Článok 5 Charty NATO opisuje dohodu medzi členmi na tom, že ozbrojený útok proti jednému alebo viacerým štátom aliancie sa považuje za útok proti všetkým.

V prípade, že by k takémuto útoku došlo, každý z nich v rámci uplatnenia práva na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu uznaného článkom 51 Charty OSN pomôže napadnutej zmluvnej strane alebo stranám tým, že bezodkladne podnikne kroky, ktoré považuje za potrebné na obnovenie a udržanie bezpečnosti severoatlantického priestoru.

Kedy by bolo možné článok 5 aplikovať?

V kontexte Ukrajiny teda nemôžeme hovoriť, že by bolo možné uplatniť článok 5 Charty NATO a aplikovať ho na situáciu na Krymskom polostrove. NATO totiž neumožňuje vstup štátom, ktoré sú v bezprostrednom ohrození štátnych hraníc alebo majú narušenú teritoriálnu celistvosť. A to je práve situácia Ukrajiny od roku 2014.

O obranu ukrajinského územia by teda išlo iba v prípade, že by Ukrajina vstúpila do NATO ešte pred konfliktom s Ruskom. V realite tak vôbec nejde a ani nemôže ísť o snahu získať Krym naspäť, ako sa o tom snažia presvedčiť ruskí dezinformátori.

Politika so sebou prináša mnohé konšpiračné teórie, nakoľko procesy a zámery nie sú vždy transparentné a postavené na čestnom úmysle. Rúško tajomstva tak vytvára priestor na domnienky, ktorých sa dezinformačné kanály vďačne chytajú.

Dôkazy na podporu týchto tvrdení však poskytujú len zriedka. Emočná stránka publika prahnúceho po senzácii tak častokrát predbieha racionálne zhodnotenie faktov. Tento element podstatne zvyšuje úspešnosť šíreného naratívu, čo pozorujeme aj v prípade naratívu o elitách.

CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/