Katar a futbalový šampionát 2022: progres alebo sportswashing?

O menej než rok bude Katar hostiteľom svetového šampionátu vo futbale. Stane sa tak vôbec prvou arabskou a moslimskou krajinou, ktorá sa tejto úlohy chopí, čo pochopiteľne obnáša aj veľké očakávania. Popri propagácii akcie ale hrozí aj tzv. sportswashing.

Krajina Perzského zálivu hovorí o „bezprecedentnej príležitosti ukázať skutočný obraz arabského sveta ako prívetivej, mierovej a pohostinnej oblasti.“ Viaceré ľudskoprávne organizácie však hovoria, že ide o tzv. sportswashing, teda o využívanie prestížnych športových udalostí k vylepšeniu vlastného obrazu v zahraničí.

Keď pred 11 rokmi Katar zvíťazil vo voľbe konateľa druhej najväčšej športovej akcie na svete, prekvapivá voľba funkcionárov FIFA neostala bez negatívnej odozvy. Okrem obvinení z korupcie, ktoré mali rozhodnutie sprevádzať, je totiž Katar dlhodobým terčom kritiky kvôli porušovaniu ľudských práv. 

Najväčšie kontroverzie sa týkajú pracovných podmienok migrantov, ktorí predstavujú jeden z hlavných pilierov ekonomiky tejto bohatej krajiny. V Katare sa totiž do roku 2019 uplatňovalo pracovné právo známe ako kalafa. Táto legislatíva okrem iného pracujúcim neumožňovala opustiť krajinu bez súhlasu zamestnávateľa.

Reformy alebo PR? 

Krajina v nadväznosti na kritiku prisľúbila veľkolepé reformy, ako aj tvrdé tresty pre spoločnosti, ktoré ich nebudú dodržiavať. Hoci tieto kroky v medzinárodnom spoločenstve vyvolali pozitívny ohlas, podľa viacerých výpovedí nepredstavujú tak zásadnú zmenu, ako prezentuje režim. 

Bývalí zamestnanci totiž hovoria o ignorovaní nových zákonov zo strany zamestnávateľov.  V horších prípadoch si dokonca nespokojní zamestnanci vyslúžia vyhrážky týkajúce sa nevyplatenia mzdy. 

Zavedenie minimálnej mzdy pre zahraničných robotníkov je pritom jednou zo spomínaných reforiem. Hoci Katar patrí medzi najbohatšie krajiny sveta, táto mzda sa pohybuje len na úrovni jedného dolára na hodinu.

Veľký úspech, ale za vysokú cenu 

Podľa viacerých analytikov tieto reformy navyše prichádzajú neskoro. V roku 2010, kedy Katar zvíťazil vo voľbe usporiadateľskej krajiny, disponoval len jedným športovým štadiónom. Na výstavbu megalomanskej športovej infraštruktúry sa tak počas nasledujúcej dekády do krajiny nahrnula lacná pracovná sila z celého sveta.

Podľa odhadov denníka The Guardian kvôli úmorným pracovným podmienkam zahynulo vyše 6 500 pracovníkov. Toto číslo navyše kvôli obmedzenej dostupnosti dát nemusí byť konečné.

Krajina je dodnes obviňovaná z nedostatočného vyšetrovania početných úmrtí na pracoviskách. K dôveryhodnosti režimu neprispieva ani skutočnosť, že v novembri tohto roka došlo v krajine k zadržaniu dvoch nórskych novinárov, ktorí sa problematike migrujúcich pracovníkov aktívne venovali.

Sportswashing ako záležitosť celého regiónu? 

Katar a FIFA opakovane tvrdia, že svetový šampionát bude mať na práva pracujúcich pozitívny efekt. Zo spomínaných dôvodov je však Katar často obviňovaný z tzv. sportswashingu. Ide o zneužívanie prestížnych športových udalostí na budovanie vlastného PR.

Samotný termín sportswashing pritom nepredstavuje nový fenomén, novinkou je skôr jeho rozsah a sofistikovanosť. Primárne sa používa v spojení so štátmi Perzského zálivu a ich vlastníckou štruktúrou v prestížnej Premier League. 

Ľudskoprávna organizácia Amnesty International tieto štáty obviňuje zo systematickej snahy odvrátiť pozornosť od porušovania ľudských práv. K tomuto cieľu majú využívať najmä emocionálny potenciál športu.

Organizácie ako Amnesty International či Human Rights Watch vidia hlavné nebezpečenstvo v rúcaní bariér, ktoré inak vznikajú v dôsledku uplatňovania rozdielnych ľudskoprávnych politík.

Aké sú možné následky?

Kristian Ulrichsen z think-tanku Chatham House hovorí o tom, že štát na medzinárodnej scéne dostáva priestor budovať svoje PR. Následne dochádza k normalizácii danej krajiny prostredníctvom nevedomého preberania ich brandingu.

Nie všetci analytici s týmito tvrdeniami súhlasia. Niektorí poukazujú na fakt, že s väčšou pozornosťou sa štátom dostáva väčšej kritiky, s čím prichádza aj tlak na zmenu. 

Adam Coogle z organizácie Human Rights Watch to však na základe historických skúseností odmieta. Štátom je podľa neho vysielaný signál, že porušovanie ľudských práv nemá žiadne dôsledky. To len ilustruje dôležitosť debaty o tomto fenoméne a spôsobe, ako by na neho medzinárodné spoločenstvo malo reagovať.

CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/