Nedávno vydaná epizóda podcastu Disinfo Report sa zameriava na to, ako sú presadzované rôznorodé záujmy aktérov na Západnom Balkáne, nakoľko sú využívané nástroje hybridného pôsobenia a ako by na danú situáciu mala reagovať Európska únia.
V podcaste, ktorý vznikol s podporou Open Information Partnership, sa Tonka Zsigmondová rozpráva s riaditeľom organizácie Strategic Analysis Jánom Cingelom.
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
- Kde je situovaný región Západného Balkánu a v čom tkvie jeho dôležitosť?
- Ktorí aktéri v regióne posilňujú svoj vplyv a čo tým sledujú?
- Prečo je ekonomické pôsobenie Číny na Západnom Balkáne nebezpečné?
- Aké deficity existujú v prístupe EÚ k rozširovaniu o krajiny Západného Balkánu?
- Čo naznačuje založenie Russia Today v srbskom jazyku?
Význam regiónu Západného Balkánu v posledných rokoch naberá na význame. Prečo je tomu tak?
V prvom rade ide o to, že Západný Balkán je geograficky blízko centru Európskej únie, respektíve členské krajiny Európskej únie obkolesujú krajiny Západného Balkánu dookola. Možnože na úvod taký footnote, že čo vlastne považujeme za región Západného Balkánu alebo krajiny Západného Balkánu, o ktorých sa budeme dnes rozprávať. To sú krajiny Albánsko, Kosovo, Severné Macedónsko, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora. To znamená krajiny juhovýchodnej Európy, ktoré ešte nie sú členskými krajinami Európskej únie. Pre tieto v podstate zaviedla Európska únia taký úzus, že ich nazýva ako krajiny Západného Balkánu, to znamená krajiny, ktoré ešte nie sú v Európskej únii, ale očakáva sa ich vstup do Európskej únie v blízkej budúcnosti, a teda primárne politiky zamerané na rozšírenie Európskej únie sa venujú práve im.
Čiže prvotný význam toho regiónu je tá geografická blízkosť k centru Európy, to znamená Rakúsko, Nemecko, časť strednej Európy, čiže pozícia tohto regiónu. Za druhé, práve to, že sa predpokladá, že tieto krajiny v blízkej budúcnosti vstúpia do Európskej únie a že mnohé z nich už otvorili prístupové rokovania, ich robí zaujímavé aj z pohľadu iných krajín. Pretože keď napríklad Čína investuje do infraštruktúry v týchto krajinách, ktorú vybudovala, tak potenciálne táto infraštruktúra bude súčasťou Európskej únie o niekoľko rokov. Čiže je to taká trošku investícia do budúcnosti. Čína je taký špecifický prípad, ale iní aktéri tam majú samozrejme iné spôsoby, akými sa snažia zvýšiť svoj vplyv v tomto regióne.
Čiže dva také aspekty – prvý, taká grafická blízkosť tomu jadru Európskej únie z pohľadu geografického, a druhý význam je ten, že ešte nie sú síce v Európskej únii, to znamená nie sú tam možno niektoré také prísne pravidlá aké sa aplikujú na európsky trh, ale očakáva sa, že v blízkej budúcnosti môžu byť.
Akí hráči majú v regióne záujmy? Možno v ňom hovoriť o strete záujmov Západu a štátov ako Rusko alebo Čína?
Primárne je v tomto regióne aktívna práve Európska únia. Krajiny Európskej únie sú zďaleka najväčšími investormi v tomto regióne, taktiež sú hlavnými obchodnými partnermi všetkých týchto krajín Západného Balkánu.
Až potom ďaleko ďaleko za nimi sú hociktorí iní aktéri. A aj tí ďalší aktéri, ktorí sú tam aktívni a ktorí tam investujú alebo tam majú nejaké obchodné styky, tak ide predovšetkým o ďalších hráčov z takzvaného Globálneho Západu – Spojené štáty a Veľkú Britániu. Až potom ďaleko za nimi – samozrejme z pohľadu ekonomického – prichádzajú tie autokracie, ktoré ste aj vy spomenuli, to znamená Rusko a Čína, ktoré sa tam snažia presadiť svoj vplyv.
A potom tam máme ešte ďalších aktérov, ktorých pôsobenie je možné hodnotiť tak trochu ambivalentne. Sem zaraďujeme predovšetkým Turecko, krajiny Perzského zálivu a Irán. Tieto krajiny majú tiež určité záujmy v tomto regióne a tieto záujmy sa snažia presadzovať určitým spôsobom. Pri mnohých spôsoboch, ktorými si ten vplyv snažia v regióne Západného Balkánu zvýšiť alebo alebo presadiť, tak ten či už hraničí s hybridnými hrozbami alebo hybridným pôsobením v regióne, alebo sú to už vyslovene taktiky alebo metódy hybridného pôsobenia v tomto regióne. Toto určite platí v prípade Turecka, alebo aj v prípade Iránu.
Čo sa týka tých štandardných alebo väčších hráčov ako je Rusko a Čína, tak tie si v podstate presadzujú tie svoje záujmy z pohľadu jednak geostrategického, to je v prípade Ruska, a v prípade Číny taktiež geostrategický záujem, ale dosahovaný prostredníctvom ekonomických vzťahov, respektívne investícií do špecifických projektov – predovšetkým infraštruktúrnych projektov, prípadne projektov, ktoré sa týkajú energetickej infraštruktúry.
Toto bolo aj v prípade Ruska v minulosti, keď Rusko investovalo do niektorých kľúčových energetických spoločností v regióne, napríklad v Srbsku. V súčasnosti Rusko už skôr využíva iné metódy ovplyvňovania, a to skôr dezinformácie, propagandu, prípadne priame aktivity. Čiže presadzovanie toho vplyvu zo strany Ruska je také priamejšie a využívajú aj silové nástroje.
Ako ovplyvnila situáciu v regióne vojna na Ukrajine?
Jedným slovom by sa dalo povedať významne, ale samozrejme to rozvinieme. Ja by som nazval vojnu na Ukrajine, respektíve dopad vojny na Ukrajine v regióne Západného Balkánu, ako by to bola taká ozvučná skriňa mnohých rozporov a mnohých polarizácií, ktoré už v regióne existovali, ale ruská invázia na Ukrajinu tieto rozpory a tieto polarizácie ešte zosilnila. To znamená, mnohé z tých rozporov sa prehĺbili.
To sme mohli vidieť aj v priebehu roku 2022. Napríklad krajiny, ktoré sa v minulosti jednoznačne hlásili k Európskej integrácii a k Západu, tak tie sa jasne vyhranili proti Rusku. Podporujú taktiež sankcie Európskej únie a Spojených štátov amerických voči Rusku odsúdili agresiu, prijali utečencov z Ukrajiny. Na druhej strane, krajiny alebo niektorí lídri, ktorí sa snažia dlhodobo sedieť na dvoch stoličkách – konkrétne ide o Srbsko, prípadne srbského lídra v rámci Bosny a Hercegoviny v rámci časti Republika srbská – tak tí sa prejavili tak, že sankcie Európskej únie, respektíve Západu voči Rusku nepodporili.
„Naratívy, ktoré Rusko presadzuje, sú v najsilnejšej zakorenené z tohto regiónu práve v Srbsku. Zo strany srbského vedenia ide o taký čiastočný oportunizmus, keďže očakáva od Ruska, že bude v Bezpečnostnej rade OSN aj naďalej blokovať vstup Kosova.“
Srbsko je aktuálne jediná krajina na západ od Bieloruska (samozrejme v Európe), ktorá neaplikuje sankcie proti Rusku. Síce inváziu Ruska na Ukrajinu formálne odsúdila vo forme rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN, pridali sa k tej rezolúcii, ale samotné sankcie nepodporili. Srbsko naďalej vyvíja zahraničnú politiku, ktorá sa opiera aj o pomoc Ruska, napríklad v otázke Kosova. Srbsko je také tolerantnejšie, čo sa týka hodnotení Ruska a jeho motívov na tej oficiálnej úrovni.
Čo sa týka na úrovni prostredia (či už dezinformačného prostredia alebo prostredia, v ktorom pôsobia hybridné nástroje Ruska), tak v tomto prostredí dominujú proruské naratívy, vrátane oficiálnych štátnych médií, respektívne médií, ktoré sú naviazané na vládnu stranu a vládnuce elity v Srbsku. To znamená, že populácia Srbska je významným spôsobom pozitívne naladená vo vzťahu k Rusku. Tie naratívy, ktoré Rusko presadzuje, a snaží sa, aby boli vnímané dôvody jeho agresie na Ukrajine, tak tieto sú v najsilnejšej zakorenené z tohto regiónu práve v Srbsku.
Zo strany srbského vedenia ide o taký čiastočný oportunizmus, keďže očakáva od Ruska, že bude v Bezpečnostnej rade OSN aj naďalej blokovať vstup Kosova. To znamená, že ten základný rozpor, ktorý som spomínal na začiatku tohto vstupu, je konflikt v Kosove, ktorý sa taktiež v priebehu roku 2022 prehĺbil. Vidíme teraz začiatkom roka 2023, že tam dochádza aj k určitej ozbrojenej eskalácii, predovšetkým na severe Kosova. Čiže situácia je tam nepokojná a Srbsko využíva alebo sa opiera o politickú alebo diplomatickú podporu Ruska v Bezpečnostnej rade, aby sa Kosovo nemohlo stať členom Bezpečnostnej rady, a teda nezískalo nejaký štatút uznanej krajiny.
V čom sa líši prístup Kremľa a Pekingu? Na čo možno cielia?
Opäť by sa dalo tak zjednodušene povedať, že vo všetkom. Zatiaľ čo v tom geopolitickom zmysle slova ide o politický a mocenský vplyv v tomto regióne obidvom hráčom, ale každý sa to snaží dosiahnuť iným spôsobom. Kremeľ, tak ako som už spomínal, priamymi aktivitami, prostredníctvom svojich proxies ako napríklad ortodoxné, ultra konzervatívne, utranacionalistické skupiny, ktoré pôsobia v tomto regióne – či už v Srbsku alebo v Republike srbskej, alebo aj v iných krajinách Západného Balkánu. Tie sa snažia vytvárať partnerstvo alebo spojenectvo medzi zástupcami súčastí rôznych ortodoxných cirkví, ktoré pôsobia v regióne Západného Balkánu, ktoré sú zo svojej podstaty samozrejme konzervatívnejšie, je tam to prepojenie na ruskú pravoslávnu cirkev, ktorá je ako dobre vieme, významným nástrojom Ruska pri presadzovaní svojich záujmov v zahraničí. Tak toto je významným faktorom aj v regióne Západného Balkánu, predovšetkým v Srbsku, Čiernej Hore, Bosne a Hercegovine, a do určitej miery dokonca aj v Severnom Macedónsku.
Čiže Moskva si vynucuje svoj vplyv takými silovými nástrojmi. Využíva aj ten vplyv ortodoxnej alebo pravoslávnej cirkvi, pomáha si historickými paralelami a kultúrnymi paralelami. Opiera sa teda o nejakú slávnu históriu, kedy Rusko malo intenzívnejšiu spoluprácu s týmito krajinami – ešte niekedy v čase pred prvou svetovou vojnou, počas prvej svetovej vojny, čiže ešte v tých časoch cárskeho Ruska. Čiže to sú ďalšie také momenty, o ktoré sa opiera.
Na druhej strane, Čína ide na to pomerne pragmaticky – cez peniaze, cez ekonomické nástroje a cez investície. Investuje predovšetkým do kľúčovej infraštruktúry. Napríklad teraz nedávno rekonštruovaná železnica spájajúca Belehrad a Budapešť, prípadne diaľnica, ktorú stavajú v Čiernej Hore, ktorá má spojiť prístav Bar s hranicami so Srbskom. Sú aj ďalšie veľké projekty, či už v Srbsku alebo v Bosne a Hercegovine, v Severnom Macedónsku, ktoré Čína buď finančne podporila alebo poskytla krajinám pôžičku.
„V prípade, že by nevedeli platiť, tak tie infraštruktúrne projekty by potom prešli pod kontrolou čínskeho štátu. To znamená, že Čína by si takýmto spôsobom získala tie infraštruktúry, ktoré buduje a ktoré by tie dané krajiny nevedeli splácať.“
Prostredníctvom výstavby týchto infraštruktúrnych projektov si za prvé pripravuje pôdu v budúcnosti – keď tieto krajiny potenciálne budú členmi Európskej únie budú v podstate používať infraštruktúru, ktorá bola vybudovaná s príspevkom Číny alebo postavená na čistých technológiách.
Alebo, druhá vec je posilňovanie toho ekonomického vplyvu prostredníctvom investícií do väčších firiem, takých významnejších hráčov v rôznych odvetviach, napríklad v Srbsku alebo v Bosne a Hercegovine. Ale taktiež aj do niektorých energetických projektov alebo energetických infraštruktúr, napríklad v Bosne a Hercegovine investícia do tepelných elektrární, do ktorých Čína v minulosti investovala.
Prostredníctvom tých investícií, alebo teda hlavne pôžičiek, si získava Čína tú väzbu, respektíve zaviazanosť týchto krajín a vo vzťahu k Pekingu. Vieme, že Čierna Hora začala mať problémy so splácaním dlhu, ktorý mala vo vzťahu k Číne ohľadne projektu budovania diaľnice do prístavu Bar. Čierna Hora si musela v priebehu minulého roka požičať, paradoxne od európskych hráčov, ktorí im pomohli preklenúť niektoré splátky, pri ktorých hrozilo, že by ich nevedeli zaplatiť. V prípade, že by nevedeli platiť, tak tie infraštruktúrne projekty by potom prešli pod kontrolou čínskeho štátu. To znamená, že Čína by si takýmto spôsobom získala tie infraštruktúry, ktoré buduje a ktoré by tie dané krajiny nevedeli splácať.
Čiže ten základný rozdiel je v tom, že Rusko sa usiluje ten geopolitický vplyv v tom pravom zmysle slova prostredníctvom tých hard tools, zatiaľ čo u Číny dominujú tie ekonomické nástroje.
Aká by mohla byť reakcia Európskej únie?
Mala by hlavne flexibilnejšia, to je za prvé. Európska únia by mala jednak rýchlejšie reagovať na tieto podnety, či už Kremľa, Pekingu, prípadne ďalších hráčov, ktorí sa snažia presadiť v regióne Západného Balkánu, a to prostredníctvom niekoľkých krokov.
Za prvé, dodržať sľuby. To je problém, ktorý sa bohužiaľ vo vzťahu k Západnému Balkánu v poslednej dobe dosť vyhrotil. Európska únia konštatovala splnenie niektorých kritérií, napríklad v prípade Kosova. Kosovo splnilo kritériá pre udelenie bezvízového styku už v roku 2018, ale v podstate až teraz koncom minulého roka dostali konečne nejaký prísľub, že v roku 2024 budú zrušené víza pre občanov Kosova (ako posledných z regiónu, ktorí ešte musia žiadať o víza do krajín Európskej únie). Čiže to bolo také “long overdue” ako sa hovorí – dlho sľubované no nedodržané. Ďalším takýmto sľubom bol kandidátsky štatút pre Bosnu a Hercegovinu. Vieme, že tam sa to tiež koncom minulého roka trochu pohlo dopredu. Čiže to, čo Európska únia v hodnotiacich správach prísľúbi tým krajinám Západného Balkánu, tak to by mala čím skôr dodržať.
Za druhé, urýchliť vnútorné zmeny v samotnej Európskej únii, ktoré by umožnili rozširovanie. Pretože, ako vieme, aktuálne je téma rozširovania Európskej únie v podstate zaseknutá na jednom bode, už dlhšie obdobie sa to nehýbe. Samozrejme, tie dôvody sú rôzne, ale jeden z tých dôvodov je aj interný. To znamená, že Európska únia sa zamýšľa, akým spôsobom by sa mala do budúcnosti rozširovať, aby ten mechanizmus rozširovania bol nejakým spôsobom jasnejšie zakotvený. A to tak, aby krajiny, ktoré sú členskými krajinami, nemali obavu z potenciálne nových krajín, ktoré sa členmi stanú. Čiže teraz sa tu krútime v takom trochu začarovanom kruhu.
„Srbsko je z pohľadu Európskej únie najdôležitejším partnerom, ale to neznamená, že by sme si mali zakrývať oči pred deficienciami v oblasti práva zákona a dodržiavania demokratických princípov, pretože v Srbsku už dochádza naozaj k alarmujúcim rozmerom.“
Čiže je potrebné si spraviť domácu úlohu aj u nás na našom dvore, akým spôsobom chceme vidieť tú Európsku úniu, aby sa rozširovala. Následne, potom podľa tej stratégie dodržať plán rozširovania, pretože únava z rozširovania nie je nejaký abstraktný pojem, ale je to aktuálna reálna situácia na Balkáne. Mnohé krajiny Západného Balkánu vykazujú túto únavu z rozširovania, keď obyvateľstvo stráca vieru v to, že ich krajina sa niekedy stane členom Európskej únie. Potom následne na to reflektujú aj politické elity, z ktorých mnohé sú populistické. To znamená, že keď vidia, že obyvateľstvo vníma Európsku úniu ako cieľ, ktorý je príliš ďaleko, tak oni si tiež môžu dovoliť viac vo vzťahu k dodržiavaniu, respektívne nedodržiavaniu zásad vlády zákona, demokratických princípov a podobne.
To môžeme vidieť už prakticky vo všetkých krajinách Západného Balkánu, kde za posledné dva roky je viditeľný ten “democratic backsliding”, čiže to skĺzavanie v demokratických štandardoch. Najvýraznejšie viditeľné je to práve v Srbsku, ktoré je najväčšou krajinou tohto regiónu, je z pohľadu Európskej únie samozrejme najdôležitejším partnerom, ale to neznamená, že by sme si mali zakrývať oči pred týmito deficienciami v oblasti práva zákona a dodržiavania demokratických princípov, pretože v Srbsku už dochádza naozaj k alarmujúcim rozmerom.
Čiže reakcia Európskej únie – za prvé flexibilnejšia, dodržanie sľubov, urýchlenie vnútorných zmien. Následne ale aj vyžadovanie od tých krajín, ktoré majú záujem vstúpiť do Európskej únie dodržiavanie tých štandardov, na ktorých sa dohodli a implementácie reforiem, na ktorých sa dohodli. Lebo to nie je možné dať im nejaký voľný lístok, že teraz vás prijmeme a vy sa možno zmeníte v priebehu rokov. S tým by asi nesúhlasili niektoré krajiny, ktoré sa konzervatívnejšie stavajú k otázke rozširovania.
Čiže musí tam byť balans medzi dodržiavaním pravidiel a reformami na jednej strane, a na druhej strane flexibilitou a schopnosťou promptne reagovať na výzvy tých tretích aktérov ako napríklad Rusko, Čína a ďalší, ktorí sú aktívni v regióne Západného Balkánu.
Aké hybridné nástroje sa na Západnom Balkáne používajú? Akú rolu hrá napríklad propaganda?
No prakticky je možné povedať, že sa využíva celý toolbox, možno s výnimkou tých priamych vojenských nástrojov hybridného pôsobenia v regióne. Máme tam naozaj všetko, od podpory paramilitárnych skupín Ruskom (či už v Srbsku alebo v Čiernej Hore alebo v Republike srbskej v Bosne a Hercegovine) cez rôzne extrémne nacionalistické skupiny, podpory extrémne naciaonalistických skupín cez aktivity tajných služieb (opäť Rusko a pokus o štátny prevrat v Čiernej Hore v roku 2016), cez mimoriadne intenzívne využívanie propagandy a dezinformácií, cez ekonomický nátlak (ako napríklad v prípade Číny a Čiernej Hory, keď hrozilo to, že nebudú vedieť splácať dlh za diaľnicu), ale taktiež aj využívanie náboženských aktérov pre ovplyvňovanie verejnej mienky (napríklad už spomínaná ruská pravoslávna cirkev prostredníctvom srbskej autonómnej cirkvi a ďalších cirkví v regióne).
Nesmieme ale zabudnúť aj na iných aktérov, na neštátnych aktérov, ktorí hybridným spôsobom pôsobia v regióne Západného Balkánu. To bol v minulosti predovšetkým Daeš a ďalšie extrémistické islamistické skupiny, ktoré regrutovali svojich bojovníkov aj v krajinách Západného Balkánu. Títo tiež využívali propagandu a dezinformácie aj v online priestore v týchto krajinách.
No a potom taktiež jeden z nástrojov, ktoré je možné sledovať predovšetkým v posledných mesiacoch, to sú kybernetické útoky. Prakticky všetky krajiny Západného Balkánu od septembra do novembra boli vystavené rôznym druhom kybernetických útokov, či už to bolo Albánsko, Čierna Hora v septembri, následne Severné Macedónsko, Bosna a Hercegovina. Čiže využívanie aj kybernetických útokov a hackerských útokov na kritickú infraštruktúru, prípadne na kľúčové sektory, tak táto taktika sa tiež využíva.
„V prípade Číny to je pozitívne vnímanie Číny, systému vládnutia v Číne, presadzovanie politiky jednej Číny aj prostredníctvom týchto naratívov a propagandistických metód. Akékoľvek zmienky o Hong Kongu alebo Taiwane sú tabu.“
Čo sa týka propagandy a dezinformácií, to by som nazval takým základným hybridným nástrojom, ktorý je používaný v regióne Západného Balkánu, jednak preto, že to je najlacnejší nástroj. Tento nástroj sa využíva s cieľom ovplyvniť verejnú mienku krajín a Západného Balkánu v prospech naratívov, ktoré tie dané krajiny majú záujem presadzovať.
V prípade Číny to je pozitívne vnímanie Číny, systému vládnutia v Číne, presadzovanie politiky jednej Číny aj prostredníctvom týchto naratívov a propagandistických metód. Akékoľvek zmienky o Hong Kongu alebo Taiwane sú tabu. V prípade Ruska v priebehu roku 2022 dominuje snaha presvedčiť obyvateľstvo, respektívne cieľové skupiny v regióne Západného Balkánu, že vojna na Ukrajine je odôvodnená z pohľadu Ruska, že v podstate Rusko sa len bráni, Rusko nie je v skutočnosti agresorom, agresorom je Západ. Proste tieto naratívy, ktoré sa snažia nejakým spôsobom vyviniť Rusko z agresie na Ukrajinu.
Mimoriadne zaujímavé to bolo vo vzťahu k Srbsku, keď sa snažili pripodobniť vojnu na Ukrajine vojne v roku 1999, keď NATO bombardovalo Srbsko, respektíve vtedajšiu Juhosláviu, v súvislosti s vojnou v Kosove. Ruská propaganda sa aktuálne snažila spraviť paralelu medzi tým ako NATO bombardovalo Srbsko, respektíve bývalú Juhosláviu, a tým ako teraz Rusko bojuje proti NATO na Ukrajine. Ukrajina nie je pre nich samostatný aktér s vlastnou agendou, je to NATO, proti ktorému bojuje Rusko.
Čiže snažili sa týmto spôsobom zamerať na udalosť, ktorá je naozaj traumatizujúca v rámci Srbska, v rámci srbskej nedávnej histórie – zamerať sa na to a vytvoriť pocit spolupatričnosti, aby srbské obyvateľstvo cítil spolupatričnosť s Ruskom, že však oni sa v podstate bránia. Bohužiaľ to aj zaberá a významná časť srbského obyvateľstva si myslí, že za vojnu na ukrajine môže práve NATO a Ukrajina sama, pričom Rusko sa len bráni.
Aké konkrétne dezinformačné naratívy sa na Balkáne šíria? Akú rolu hrá konflikt Srbska a Kosova?
Ja som to v podstate načal pred chvíľou. Čiže tou dominujúcou témou v roku 2022 bolo práve to vyviňovanie sa Ruska. Teda dominovala téma Ukrajiny a snaha presadiť naratív Ruska ako krajiny, ktorá sa bráni nejakej agresii Západu a NATO, čiže to bola taká top téma roku 2022.
Čo sa týka Srbska a Kosova, to je taký tradičnejší dezinfo naratív, ktorý dominoval už v minulosti, ale stále je prítomný a stále je dôležitý. A to z toho dôvodu, že Srbsko využíva túto tému pre mobilizáciu vlastného obyvateľstva, aby odmietlo akúkoľvek zmenu vo vzťahu ku Kosovu. To sme mali možnosť vidieť aj v priebehu posledných dvoch mesiacov, keď sa situácia vyhrotila ohľadne implementácie dohody o evidenčných číslach vozidiel. Tá zdanlivo banálna alebo byrokratická téma v podstate eskalovala až do násilností v severnej časti Kosova, kde tamojšie srbské obyvateľstvo zriaďovalo barikády, a dokonca aj boli použité strelné zbrane. Boli tam aj zranení ľudia, dokonca aj dieťa.
Situácia tam eskalovala a tie dezinformačné naratívy sa ešte viacej prehlbovali s cieľom motivovať jednak obyvateľstvo na severe Kosova, aby odmietlo kosovské oficiálne štátne inštitúcie, aby občania srbského pôvodu z týchto štátnych inštitúcií vystúpili, aby podali výpoveď, napríklad z polície alebo ozbrojených zložiek. A na druhej strane, aby obyvateľstvo v Srbskej republike podporovalo politiku Belehradu, teda aktuálnej vlády vo vzťahu ku Kosovu, to bola taká druhá oblasť.
„V prípade Turecka ide o naratív “neo-otomanizmu”, teda politiky, ktorú sa snaží presadzovať súčasný prezident Erdogan. To znamená, akcentácia prepojenia medzi Tureckom a niektorými krajinami Západného Balkánu na základe spoločnej minulosti, spoločnej histórie, kultúrnych a často aj rodinných väzieb medzi Tureckom a týmito krajinami.“
A potom tie tradičné naratívy, ktoré môžeme sledovať aj u nás. To je hranie na tú takú kvázi-konzervatívnu nôtu, teda oni to prezentujú ako konzervatívnu notu. Je to niečo, čo na druhej strane Atlantiku zadefinovali ako “strategický konzervativizmus”. To znamená, snaha vykresľovať Západ ako nejaký dekadentný, upadajúci, verzus tradičné ortodoxné hodnoty, ktoré presadzuje Rusko a využíva na šírenie týchto naratívov alebo na posilňovanie týchto naratívov aj tú srbskú ortodoxnú cirkev, respektíve ďalšie cirkvi v regióne Západného Balkánu. Čiže to bol ďalší významný naratív, ktorý do značnej miery ovplyvňuje vnímanie Západu a Európskej únie obyvateľstvom Západného Balkánu
Nech ale nehovoríme len o Rusku a Číne, tak v prípade Turecka to bol naratív “neo-otomanizmu”, teda politiky, ktorú sa snaží presadzovať súčasný prezident Erdogan. To znamená, akcentácia prepojenia medzi Tureckom a niektorými krajinami Západného Balkánu na základe spoločnej minulosti, spoločnej histórie, kultúrnych a často aj rodinných väzieb medzi Tureckom a týmito krajinami. Posilňovaný je takým možno až úsmevným spôsobom, prostredníctvom tureckých seriálov. Viaceré z nich sa týkali histórie a historických postáv z Balkánu, ktoré zohrali nejakú významnú rolu v Turecku, alebo zase naopak, vplyv Turecka v danom regióne. Samozrejme, akceptujú sa iba pozitívne spoločné body minulosti, tie problematickejšie a krvavejšie sa samozrejme opomínajú.
O čom vypovedá spustenie vysielania Russia Today v srbčine?
Vypovedá o tom, že Rusko sa snaží ešte viac posilniť tie svoje komunikačné kanály v Srbsku, ale aj na celom Balkáne. Ten Russia Today, ktorý bol s veľkou slávou otvorený v novembri minulého roku, tak to je Russia Today Balkan. To znamená, že ono to nie je myslené len pre srbský trh – aj keď ten je prioritný, – ale je tam zámer, že bude to Russia Today zo srbska v jazyku, ktorému rozumejú takmer všetci obyvatelia regiónu Západného Balkánu, čiže drvivá väčšina obyvateľstva tých šiestich krajín rozumie tomu jazyku, a v tomto jazyku budú ďalej šíriť tie naratívy, ktoré sme spomínali pred chvíľkou.
Ešte by som tak zdôraznil, že ide v podstate o druhý takýto ruský štátny mediálny nástroj alebo mediálny outlet, ktorý bude pôsobiť zo Srbska. V roku 2014 tam spustili sputnik.rs. Asi to nebude zhoda okolností, že sputnik.rs spustili v roku 2014, teda tesne po invázii Ruska na Krym a následne Donbas a Luhansk.
Teraz v roku 2022 cítili opäť potrebu posilniť, tak otvorili Russia Today. V aktuálnej podobe budú fungovať ako online platforma, plus cez sociálne siete, a od roku 2024 by mali spustiť aj vlastnú televíziu Russia Today Balkan v srbčine. Čo je to zaujímavé, šéfkou tohto Russia Today Bakan je Jelena Milinčić a jej mama Ljubinka Milinčić je zase šéfkou Sputnik.rs. To znamená taký trošku “family bussines” v zásobovaní Balkánu ruskými dezinformáciami a ruskými naratívmi.
Ale jednoznačne za týmto krokom je cítiť, že Rusko má potrebu posilňovať svoje naratívy v regióne, má záujem o ten región. Má aj záujem, aby tento región pozitívne vnímal to, čo Rusko robí napríklad na Ukrajine, alebo chce minimálne aspoň zakryť tie najhoršie veci, čo Rusko robí na Ukrajine prostredníctvom propagandy. Čiže k tomu teraz otvorili Russia Today Balkan.
Toto bol riaditeľ organizácie Strategic Analysis Ján Cingel.
Podcasty si môžete vypočuť aj cez Apple Podcasts, Spotify, Google Podcast a YouTube.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
