Zmluva o nešírení jadrových zbraní (Treaty on the Non-Proliferation of Nuclear Weapons, NPT) je medzinárodná dohoda, ktorá vstúpila do platnosti vstúpila v roku 1970 a v roku 1995 bola jej platnosť predĺžená na neurčito. Jej prvotnú verziu vyrokoval Výbor pre jadrové odzbrojenie sponzorovaný Organizáciou Spojených národov (OSN) so sídlom v Ženeve.
Jej primárnym cieľom je obmedziť výrobu jadrových zbraní. Rovnako deklaruje ambíciu podporovať spoluprácu v oblasti mierového využívania jadrovej energie a presadzovať ciele jadrového odzbrojenia. Podobné dohody pritom existujú aj vo vzťahu k obmedzeniu používania zbraní hromadného ničenia, chemických a biologických zbraní.
Doposiaľ NPT podpísalo 189 štátov sveta, pričom 5 svetových mocností – USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Rusko a Čína – jadrovými zbraňami disponuje. Tieto štáty má zmluva motivovať k postupnému jadrovému odzbrojeniu. Na druhej strane, štáty, ktoré nevlastnia jadrové zbrane, sa majú vzdať práva ich vyrábať alebo získavať. Zmluvu však nepodpísali India, Izrael a Pakistan, ktoré jadrové zbrane vlastnia. Severná Kórea zmluvu prijala, avšak neskôr ju vypovedala a jadrové zbrane vyvíja.
Na podporu cieľa nešírenia jadrových zbraní a ako opatrenie na budovanie dôvery medzi zmluvnými štátmi sa zmluvou zriaďuje systém záruk, za ktorý zodpovedá Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (International Atomic Energy Agency, IAEE). Záruky sa používajú na overovanie dodržiavania zmluvy prostredníctvom inšpekcií. Bezpečnostné záruky by mali predovšektým zabraňovať zneužitiu štiepneho materiálu na zbrojné účely.
Počet jadrových zbraní NATO v Európe klesá
Napriek tomu, že si signatári zmluvy uvedomujú ničivý potenciál jadrovej technológie, tieto zbrane naďalej predstavujú účinný nástroj odstrašenia. Deklaruje to aj samotná Severoatlantická aliancia. Vo svojich dokumentoch uvádza, že jadrové zbrane sú legitímnou súčasťou kolektívnej obrany NATO, pričom účelom jadrového potenciálu Aliancie je zachovať mier, zabrániť nátlaku a odradiť od agresie.
V tomto zmysle je nutné si uvedomiť, že tento typ zbraní je jedinečný a okolnosti, za ktorých by NATO mohlo uvažovať o ich použití, sú špecifické a v podstate veľmi vzdialené. Slúžia teda predovšetkým na spomínané účely odstrašenia a vyvažovania jadrového potenciálu iných mocností.
Samotná Aliancia počet držaných jadrových zbraní v Európe postupne znižuje. V roku 2020 vo svojej publikácii uviedla, že má záujem na jadrovom odzbrojení, čoho dôkazom je rapídne zníženie jadrových zbraní, ktoré boli umiestnené v európskych štátoch – a to až o približne 90 % oproti stavu, ktorý existoval na konci studenej vojny. Aj celková držba jadrových zbraní troch jadrových mocností NATO – USA, Francúzska a Veľkej Británie – od roku 1949 rapídne klesla. V roku 2024 patrí týmto štátom približne 4 223 jadrových hlavíc.
Zdieľanie jadrových zbraní členmi Aliancie funguje už desaťročia
Ruskí propagandisti tvrdia, že jadrové cvičenia NATO a zdieľanie jadrových zbraní v rámci NATO sú v rozpore s NPT. Tvrdenie reaguje na skutočnosť, že USA rozmiestnili na niekoľkých miestach v Európe jadrové zbrane B-61. Tie však v praxi zostávajú pod dohľadom a kontrolou USA, a to v súlade s NPT a s ohľadom na zaistenie bezpečnosti a ochrany týchto zbraní.
V roku 2023 sa americké taktické jadrové zbrane nachádzali v šiestich základniach v piatich členských krajinách NATO: v Belgicku, Nemecku, Taliansku, Holandsku a Turecku.
USA pritom mali jadrové zbrane na území niektorých európskych štátov NATO ako súčasť odstrašujúcich a obranných kapacít rozmiestnené už celé desaťročia. Okrem toho, že sú zdieľané jadrové zbrane naďalej v kompetencii členských štátov NATO, jadrovú politiku Aliancie vrátane bezpečnosti, ochrany a schopnosti prežitia jadrových zbraní a komunikačných a informačných systémov posudzuje osobitná inštitúcia – Skupina pre jadrové plánovanie (NPG). Tá bola založená v roku 1966 a je hlavným fórom na diskusiu o jadrových otázkach v rámci NATO.
Aj keď rozhodovacím orgánom Aliancie je Severoatlantická rada, v prípade jadrových otázok pôsobí NPG ako nadriadený orgán. Pri eventuálnej jadrovej misii by jej realizácia bola možná len po výslovnom politickom schválení NPG a po získaní povolenia od prezidenta USA a premiéra Spojeného kráľovstva.
Dohody NATO o spoločnom využívaní jadrových zbraní zabezpečujú, že výhody, zodpovednosť a riziká jadrového odstrašovania sú rozdelené v rámci celej Aliancie. Zdieľanie pritom nezahŕňa len jadrové kapacity, ale aj lietadlá a infraštruktúru potrebné pre kolektívnu obranu. Tieto jadrové dohody NATO pritom vznikli ešte pred uzavretím NPT a počas rokovaní o zmluve boli prejednané.
Rusko posilňuje jadrové kapacity. Z esklácie však viní obeť agresie
Napriek ruskej rétorike o jadrovom ohrození zo strany NATO, je to práve Moskva, ktorá používa jadrové zbrane ako nástroj zastrašovania. Ruskí politickí predstavitelia častokrát prezentujú nezodpovednú jadrovú rétoriku. Okrem toho štát zintenzívňuje svoje jadrové cvičenia a rozširuje jadrové kapacity investovaním do nových destabilizujúcich zbraní. Táto činnosť a rétorika pritom vôbec neprispievajú k transparentnosti a predvídateľnosti v zmenenom bezpečnostnom prostredí.
Kremeľ „hrá jadrovou kartou“ dlhodobo a pri rôznych príležitostiach. Strašenie jadrovou vojnou zo strany prokremeľských informačných zdrojov pritom sprevádza klamlivá výmena rolí agresora a obete. Propagandisti pravidelne obviňujú Ukrajinu z jadrových ambícií, a naopak, prípadnú ruskú eskaláciu vykresľujú ako logický a oprávnený akt sebaobrany.
Táto optika je súčasťou diskusie o tzv. víťaznom pláne ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského z októbra 2024. Slovenskí dezinformátori tento plán prezentovali ako cielené snahy o vyvolanie svetového konfliktu či jadrovej vojny. S takouto klamlivou rétorikou prišiel europoslanec za SMER – SSD Ľuboš Blaha, ale aj eurposlanec za Republiku Milan Uhrík, ktorý Zelenského návrh predstavil ako „plán šialenca na tretiu svetovú vojnu“ s použitím jadrových zbraní.
Článok vznikol s podporou NATO, Open Information Partnership a Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
