Jedným z argumentov Vladimíra Putina, prečo sa rozhodol napadnúť Ukrajinu, je údajná ukrajinská genocída rusko-jazyčného obyvateľstva na Donbase. Podľa Ruska tam Ukrajinci systematicky vraždia rusko-jazyčné obyvateľstvo, pričom počet obetí mal dosiahnuť až 14-tisíc.
Na Donbase skutočne od roku 2014 násilne zahynulo viac ako 14-tisíc ľudí, nie však kvôli genocídnej politike Ukrajiny, ale kvôli vojenským operáciám oboch bojujúcich strán. Do tohto množstva obetí sú započítané civilné obete, ako aj bojujúci z oboch strán.
Podľa Organizácie Spojených národov (OSN) zomrelo od 14. apríla 2014 do 31. decembra 2021 v rusko-ukrajinskom konflikte 14 200 až 14 400 ľudí. Z toho bolo 3 404 civilistov, 4 400 ukrajinských vojakov a asi 6 500 separatistov a príslušníkov ruských ozbrojených zložiek.
Väčšina civilistov podľa OSN zahynula v čase najintenzívnejších vojenských operácií v rokoch 2014 (2 084 obetí) a 2015 (955 obetí). V ďalších rokoch sa počet zabitých civilistov postupne znižoval.
Viac ako 14-tisíc obetí si tak vyžiadala vojna, ktorú v roku 2014 rozpútali proruskí separatisti podporovaní Ruskom. V žiadnom prípade teda nemôžeme hovoriť o ukrajinskej genocíde rusko-jazyčného obyvateľstva, o ktorej nemajú žiadne dôkazy ani medzinárodné inštitúcie.
Od marca 2014 do apríla 2022 na Ukrajine pôsobila špeciálna monitorovacia misia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá pravidelne vydávala správy o dianí na frontovej línii. Za osem rokov monitorovania situácie nedospela k záveru, že by Ukrajinci páchali genocídu na rusko-jazyčnom obyvateľstve.
V apríli 2022 musela OBSE svoju misiu na Ukrajine ukončiť, keďže Rusko sabotovalo vykonávanie monitorovania udalostí na územiach, ktoré okupuje.
Genocídu na rusko-jazyčnom obyvateľstva odmietol aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Ten vydal v marci 2022 stanovisko, v ktorom tvrdí, že „súd nemá k dispozícii dôkazy potvrdzujúce tvrdenia Ruska, že na území Ukrajiny je páchaná genocída.“ Z tohto dôvodu súd vyzval Rusko na zastavenie vojenských operácií na Ukrajine, keďže príčina, na ktorú sa Kremeľ odvoláva (genocída), nie je dokázaná.
Rozhodnutia nezávislých medzinárodných organizácií hovoria jasnou rečou a genocídu nepotvrdzujú. Aj napriek tomu sa Rusko snažilo vyfabrikovať údajné dôkazy o tejto genocíde.
Napríklad v roku 2021 na separatistickom území (v čase zhromažďovania ruskej armády na ukrajinskej hranici) nachádzali separatisti údajné hromadné hroby obetí „ukrajinského teroru“.
Nikdy však do oblasti nepustili nezávislých alebo medzinárodných vyšetrovateľov, ktorí by tieto tvrdenia potvrdili alebo vyvrátili. Západné štáty už vtedy tvrdili, že týmito naratívami si Rusko chystá ideologickú pôdu pre ďalšie napadnutie Ukrajiny, čo sa nakoniec aj potvrdilo.
Tvrdenia Moskvy o genocíde sa teda nepotvrdili a zostávajú v rovine fám bez relevantných dôkazov. Naopak, ruské vraždenie rusko-jazyčného obyvateľstva v Mariupole, Charkove, Sumách, Černihove, pri Kyjeve či na Donbase je sprevádzané konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami miestnych obyvateľov, videami, satelitnými snímkami, fotografiami zničených miest a mŕtvych ľudí.
