Olena utiekla pred ruskou inváziou pred dvoma rokmi. Narodila sa v meste Kramatorsk, ktoré leží na ukrajinskom Donbase. Vyše 26 rokov tam pôsobila ako špeciálna pedagogička. Vďaka svojej expertíze v tejto oblasti vystúpila na viacerých medzinárodných fórach a precestovala niekoľko krajín.
Prvý kontakt s ruskou agresiou zažila v separatistickom Abcházku, ktoré je oficiálne súčasťou Gruzínska. Ako častá návštevníčka tohto regiónu sa stala svedkyňou toho, ako sa z prosperujúcej dovolenkovej destinácie stalo vyľudnené miesto, kde sa turisti môžu pohybovať len s ozbrojencami.
V roku 2014 sa zase nachádzala v rodnom Kramatorsku, keď ho dočasne obsadili proruskí separatisti a vyhlásili ho za súčasť takzvanej Doneckej ľudovej republiky. Pred celoplošnou ruskou inváziou v roku 2022 napokon ušla do Košíc, ktoré prijala za svoj druhý domov.
Olena však podľa vlastných slov vníma politickú situáciu aj napätie v slovenských uliciach. Hovorí, že jej až príliš nápadne pripomínajú to, čo zažila na Donbase. Slovákov preto povzbudzuje, aby sa poučili z cudzích chýb, kým nebude neskoro.
Invázia Kramatorska opradená šokom
Olena na svoj rodný Kramatorsk spomína ako na multikultúrne miesto, kde medzi jednotlivými národnosťami neboli žiadne konflikty. Mesto bolo plné zmiešaných rusko-ukrajinských rodín. Sama väčšinu svojho života hovorila po rusky.
Život v kraji však už navždy zmenili udalosti okolo Euromajdanu v roku 2014. Rusi zneužili nestabilitu a polarizáciu spoločnosti a vo februári 2014 ich neoznačené jednotky ovládli polostrov Krym.
V ďalších mesiacoch sa o podobné akcie pokúsili aj na Donbase, kde proruskí separatisti vyhlásili dodnes neuznané útvary – Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku (DNR a DĽR).
Olena sa práve chystala na oslavu svojich narodenín. Ráno 12. apríla však separatisti ovládli susedné mesto Slovjansk a na obed už aj samotný Kramatorsk.
Olena odmieta, že by išlo o nejaké „oslobodenie“, ako tieto udalosti interpretuje ruská propaganda. Naopak, hovorí o všadeprítomnom strachu, a najmä šoku: „Bolo to, ako keby vás, Slovákov, napadli Česi,“ prirovnáva k našim reáliám. „Veľmi sme sa báli a nechápali sme, čo sa deje. Ľudia nedokázali pochopiť, že by ich mohli Rusi napadnúť. Všetci boli v šoku,“ spomína na dané obdobie.
Okupanti v nich živili strach
Kým väčšina obyvateľov bola paralyzovaná strachom alebo okupantov vypískala, niektorí miestni spočiatku chceli útočníkov podporiť. Podľa Oleny tak robili v mylnej viere, že za nich prišli bojovať.
„Akonáhle však títo ľudia uvideli čečenských žoldnierov a neoznačených ruských vojakov, všetko pochopili. Ruská televízia to však už medzičasom odvysielala ako „pozdrav od celého miestneho obyvateľstva“,“ vysvetľuje.
Ozbrojenci rýchlo ovládli policajné stanice aj radnicu, na ktorej vyvesili vlajku DNR. Onedlho zablokovali vstup aj výstup z mesta.
Aj Olena mala najprv problém prijať novú realitu: „Verila som, že sa to do zajtra napraví. Keď som však počula, že už zabili ľudí, uvedomila som si, že to je naozaj vážne. Chceli sme s blízkymi ujsť, ale civilistom, ktorí sa snažili opustiť mesto, rozstrieľali autá.“
2,5-mesačná okupácia sa niesla v znamení strachu po celý čas. Olena spomína na pouličné boje, strieľanie na civilistov aj výpadky energií. Okupanti vyhľadávali podnikateľov a predstaviteľov miest, zhromažďovali o nich informácie, brali im podniky alebo im ich ničili. Tiež spomína, že separatisti pálili autobusy na uliciach, len aby obyvateľom nahnali hrôzu.
Oslobodenie a derusifikácia
Deň oslobodenia spod okupácie, 5. júla 2014, si v Kramatorsku každoročne pripomínajú oslavami. V ten deň proruskí vojaci zistili, že mesto viac neudržia a v panike utiekli do neďalekého Donecka.
Vzťah Kramatorčanov k Rusku sa odvtedy značne zmenil: „Po okupácii ľudia pochopili, že Rusi sú nepriatelia. Ľudia z ničoho nič prešli na ukrajinčinu, nechceli už mať s Ruskom nič,“ hovorí po ukrajinsky pôvodne rusky hovoriaca Olena.
Trend preúčania sa z ruštiny na ukrajinský jazyk najviac nabral na obrátkach po invázii v roku 2022. Olena však vysvetľuje, že Kramatorsk už po roku 2014 pristúpil ku krokom, ktorými ho presadzoval: „V mojej škole, kde pracujem, sme začali všetky predmety učiť po ukrajinsky. Nemuseli sme, došli sme však ku konsenzu, že to tak bude správne. Presadila to aj naša riaditeľka.“
Mesto organizovalo aj veľa koncertov na podporu ukrajinských vojakov, ktorým deti písali rôzne podporné listy.
Život v Kramatorsku sa zmenil aj tým, že sa doň presťahovalo mnoho organizácií, ktoré pôvodne pôsobili v teraz už okupovaných častiach Doneckej oblasti. Kramatorsk sa tak de facto stal novým administratívnym centrom regiónu.
Druhý domov v Košiciach
Olena odišla na Slovensko krátko po začiatku ruskej invázie v apríli 2022. O našom štáte vedela dovtedy len málo: „Precestovala som mnoho krajín, Slovensko však nie. Mám tu však korene. Časť mojej rodiny pochádza z Tvrdošína a žije tu už celé generácie. Práve príbuzní mi po invázii odporučili prísť na Slovensko,“ rozpráva o svojom rozhodnutí.
Výber padol na Košice, ktoré si podľa vlastných slov hneď zamilovala. Oslovilo ju ich ticho a pokoj, príjemná atmosféra a dobrí ľudia. Na dobrosrdečnosť Slovákov, ktorí pomáhali Ukrajincom, spomína dodnes.
„Hneď sa mi zapáčili Slováci. Sú to slušní, ochotní a veľmi milí ľudia. Ich podpora na začiatku vojny bola obrovská,“ hovorí Olena.
„Mnoho Ukrajincov zo Slovenska ďalej odcestovalo do iných krajín. Ja som však vedela, že kvôli dobrým ľuďom chcem ostať. Slovensko sa mi stalo druhým domovom,“ dodáva.
Slovensko ako v ére Janukovyča
Celoplošná ruská agresia už trvá viac ako dva roky. Olena registruje, že postoj Slovákov k Ukrajincom sa mení. S nepríjemným prístupom sa stretáva málokedy, vníma však únavu z vojny.
Pozorne sleduje aj vývoj na Slovensku po parlamentných a prezidentských voľbách: „Nepoznám podrobne nuansy politického života na Slovensku,“ priznáva, „ale to, čo vidím a počujem, mi veľmi pripomína, ako sme na tom kedysi boli na Ukrajine.“
Podobnosti eviduje s obdobím vlády Viktora Janukovyča, ktorú zavŕšil Euromajdan, anexia Krymu a vojna na Donbase. Olena pripomína, že Janukovyč bol populista, ktorý chcel vzdialiť Ukrajinu od Európskej únie a NATO. Označoval ich za „problém“.
Z billboardov si zase získaval voličov heslami o „pokoji“ a „stabilite“, ktoré mala priniesť práve spolupráca s Ruskom. „Tu také naratívy vidím tiež,“ hovorí.
Osobitne vníma otázku polarizácie obyvateľstva. Ako opisuje, Ukrajinci k nej boli vedení rôznymi témami, ktoré by medzi sebou bežne neriešili. Vyťahovali ich však politici a ruské propagandistické televízie, ku ktorým mali Ukrajinci voľný prístup.
„Rusi sa najskôr snažili ukázať, že naši ľudia sú rozdelení podľa jazykových princípov a prezentovali to ako separatizmus. Aj v tomto vidím podobnosti so situáciou na Slovensku,“ hovorí Olena.
„Ruským aktérom nezáleží na tom, na akom základe rozdelia ľudí. Hlavné je vytvoriť dve protikladné strany a poštvať ich proti sebe. A potom sa v tichosti chopiť moci s pomocou miestneho obyvateľstva,“ dodala varovne.
NATO pritom tiež upozorňuje, že cielená polarizácia spoločnosti je jedným z častých nástrojov hybridnej vojny, keďže oslabuje súdržnosť štátu a jeho zdravé fungovanie.
Varovanie pre Slovákov
Olena si myslí, že na Ukrajine rozhodovala o smerovaní krajiny najmä staršia generácia, ktorá si volila „autoritárstvo, stabilitu a proruské naratívy“. Prehlušovala pritom názory mladých ľudí, ktorí však neboli dostatočne aktívni v obrane svojich práv a slobôd a o politiku nejavili záujem.
Podľa Oleny sa s proruskou rétorikou, ktorú vníma aj od slovenskej vlády, nemožno zahrávať: „Spravidla, keď ľudia pochopia, o čo ide, je už neskoro… Začína sa veľká agresia a vojna. Naozaj nechcem, aby sa takáto situácia na Slovensku opakovala.“
„Práve teraz treba byť zjednotení viac než kedykoľvek predtým. Je nutné pochopiť, že ide o boj medzi dvoma svetmi. Chcem zaželať Slovákom jednotu, aby sa viac zaoberali politikou vo svojom štáte aj Európe a pochopili vážnosť situácie,“ uzatvára rodená obyvateľka Donbasu.
Tento článok je výstupom vzdelávacieho programu InfoGuard Academy, podporeného z grantu Veľvyslanectva USA v Bratislave.
