Článok prináša informácie o nedávnom prímerí v Náhornom Karabachu, ktoré ukončilo tohtoročné boje medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Je v ňom nadmieru zdôrazňovaná úloha Ruska v ukončení tohto konfliktu. V informáciách podávaných čitateľovi absentuje akýkoľvek kritický pohľad na ruskú úlohu v tomto konflikte či vyjadrenia iných aktérov ako tých, ktorí ruskú stranu reprezentujú.
Zdroje, ach tie zdroje
Predmetný článok priniesla česká lokalizácia portálu Sputnik, bez uvedenia mena autora. Projekt Konšpirátori.sk, ktorý obsahuje verejnú databázu stránok so sporným obsahom, ohodnotil Sputnik známkou 8.4/10. Toto médium je tak problematickým zdrojom a sú od neho odrádzaní aj inzerenti. Sputnik sa profiluje ako „informačná agentúra, ktorej produktami sú spravodajstvo, internetové portály a stránky na sociálnych sieťach, mobilné aplikácie, rádiá a multimediálne tlačové centrá.“
Viaceré médiá a portály (Denník N, lidovky.cz, antipropaganda.sk, manipulatori.cz) vo svojich článkoch hovorili o Sputniku ako o prokremeľskej mediálnej agentúre šíriacej dezinformácie a ruskú propagandu.
Jediné zdroje, na ktoré predmetný článok odkazuje sú tvorbou tohto webu. Sputnik tak pôsobí značne nedôveryhodným dojmom.
Prehľad diania v Náhornom Karabachu
Stručná história konfliktu
Arménsko-azerbajdžanský konflikt hľadá svoje korene ešte v roku 1988. Prvé prímerie bolo podpísané v roku 1994. Vzťahy medzi Arménskom a Azerbajdžanom boli však napäté aj v nasledujúcich rokoch a nepomohlo im ani arménske referendum z roku 2006, ktoré viedlo k zmene ústavy Náhorného Karabachu. Táto zmena, na základe ktorej bol Náhorný Karabach definovaný ako suverénny štát, nebola uznaná Azerbajdžanom. Napätiu priťažila aj viac ako dve dekády trvajúca snaha Ruskej federácie dotlačiť Arménsko k podpísaniu diplomatickej dohody. V roku 2016 boli v regióne prítomné náznaky opätovného vzplanutia konfliktu, no situácia zostala relatívne pokojná až do septembra 2020.
Stručný prehľad tohtoročného diania
27. septembra 2020 konflikt znova vzplanul. Počiatočné boje medzi Arménskom a Azerbajdžanom za sebou zanechali stovky mŕtvych a zranených. Toto dianie bolo poznačené aj zásahmi dvoch ďalších aktérov – Ruska a Turecka. Rusko má dlhodobo silné väzby na Azerbajdžan, no zároveň ako informovali viaceré zdroje (Al Jazeera, BBC), predávalo zbrane obom hlavným aktérom tohto konfliktu. Turecko podobne otvorene podporovalo Azerbajdžan. V noci 9. novembra 2020 arménsky premiér Nikol Pašinjan informoval o náhlom ukončení vojny o Náhorný Karabach podpísaním prímeria medzi Azerbajdžanom, Arménskom a Ruskom.
Azerbajdžan si posilnil svoju pozíciu voči Arménsku, no budúcnosť Náhorného Karabachu je nateraz otázna. Rusko na územie vyslalo 1960 vojakov a vojenskú techniku.
A aká je realita podľa Sputniku?
Pozadie tohto konfliktu je popísané fakticky správne, chýba mu však zmienka o úlohe Ruska v tomto konflikte. Zmienka absentuje aj v opise súčasného konfliktu, teda vyššie spomenutej dodávky zbraní obom hlavným aktérom a ruských väzieb na Azerbajdžan. Informácie o súčasnom prímerí, rovnako ako reakcie ruskej strany sú fakticky správne. Teda s výnimkou počtu vojakov, ktorí boli po tomto prímerí nasadení na území Náhorného Karabachu. Podľa Sputniku je týchto vojakov 1970, no ako sme vyššie spomenuli v skutočnosti ich je 1960. Treba ale zdôrazniť, že v odkaze na iný článok Sputniku je tento počet uvedený správne.
Článku chýba akákoľvek zmienka o ruských výhodách plynúcich z tohto prímeria.
Osvedčené techniky prokremeľskej propagandy
„Konvoj jednotiek ruskej mierovej brigády, …“
„Kontingent je zložený z vojakov z povolania, ktorí absolvovali špeciálnu prípravu na vykonávanie mierových úloh.“
„Naďalej pokračuje aj presun mierového kontingentu z Ruska na mierovú operáciu v zóne karabašského konfliktu, …“
„Dokument takisto predpokladá vyslanie ruských mierových síl do regiónu, …“
„Základom mierového kontingentu budú jednotky Centrálneho vojenského okruhu RF, konkrétne útvary 15. mierovej jednotky.“
Vyššie uvedené citácie podsúvajú čitateľovi dojem, že účel ruskej misie je výlučne mierotvorný.
V týchto citáciách je použitý proces zvaný propaganda. Tento proces spočíva v šírení pravdivej alebo nepravdivej informácie s cieľom vyvolať v publiku želanú reakciu.
V tomto prípade sa autor snaží v čitateľovi vyvolať kladný postoj voči reakciám ruskej strany.
Okrem opakovaného zdôrazňovania mierového významu misie ruských vojenských jednotiek je aj samotné pozadie tohto konfliktu prezentované spôsobom, v ktorom sa ruská strana skutočne javí ako mierotvorca a nie ako aktér profitujúci z tohto konfliktu. Takáto interpretácia reality je pritom klamlivá. Medzi ruské výhody plynúce z prímeria môžeme zarátať kontrolu nad Lačinským koridorom, ktorý je kľúčový pre zásobovanie a logistiku, a strategické posilnenie vplyvu Ruska v regióne na úkor Arménska, Azerbajdžanu a Turecka. Sputnik tak v záverečnej časti pomocou manipulačnej techniky zvanej rámcovanie prezentuje problémy tak, aby sa ako najvhodnejšie riešenie javilo to, ktoré uprednostňuje vlastné politické záujmy komunikátora. A vedome pritom ignoruje viaceré skutočnosti.
Záver
Tento článok dokazuje, že povesť Sputnika ako prokremeľskej agentúry šíriacej dezinformácie a ruskú propagandu je opodstatnená. Ako sme si ukázali v debunku, ruská strana je vykresľovaná v podobe mierotvorcov, ktorí ukončili konflikt, no absentuje tam akákoľvek zmienka o ich podpore tohto konfliktu a strategickom význame, ktorý má pre Rusko súčasné prímerie. Konflikt živili dodávkami zbraní obom stranám a vďaka prímeriu, na ktorého vznik dohliadali, získali kontrolu nad Lačinským koridorom a posilnili svoju strategickú pozíciu v tejto oblasti. Po tomto prímerí tak Rusko má vojenskú prítomnosť na území všetkých troch kaukazských štátov. Článku dominuje propagandistická rétorika dopĺňaná manipulačnou technikou zvanou rámcovanie.
Celkové hodnotenie redakcie: 2/7
Autor analýzy: Branislav Jamriška
Editori: Michaela Ružičková, Peter Dubóczi
