Ruský „názorový“ novinár, Vladimír Malyšev, sa v jednej zo svojich prác vyjadril k otrave ruského opozičného politika a aktivistu, Alexeja Navaľného. Podľa Malyševa je vylúčené, že by za týmto pokusom o atentát stáli ruské tajné služby a ruský prezident, Vladimir Putin. Na svedomí to môže mať podľa neho ktokoľvek iný – jeho najväčšími podozrivými sú však samotný Navaľnyj a jeho noví „kompatrioti“ zo CIA.
T-90 nie je jediný ruský tank
Kto je v skutočnosti Vladimír Malyšev? Fond strategickej kultúry, ruský think tank, v rámci ktorého Malyšev publikuje svoje články, o ňom píše ako o významnom autorovi viacerých odborných aj beletristických knižných diel. Mnoho jeho článkov kritizuje západné krajiny a ich politiku – jeho kritike sa mimo iné nevyhla napríklad Demokratická strana v USA, George Soros či fenomén globalizácie.
Samotný Fond je označovaný ako nástroj ruskej zahraničnej politiky, úrodná pôda pre proruské dezinformačné články. Podľa nedávnej správy Ministerstva zahraničných vecí USA je tento think tank napojený na Ministerstvo zahraničných vecí Ruska, a dokonca má byť priamo riadený Službou zahraničnej rozviedky Ruskej federácie (SVR). Aj v prípade, že by Fond nebol pod kontrolou ruských inštitúcií, ako to správa naznačuje, je zjavné, že sú tu šírené proruské naratívy, prípadne dezinformácie.
Dôkazom je dôkaz
Podľa Malyševa neexistuje dôkaz o tom, že by za útokom na Navaľného stál prezident Putin a tieto obvinenia pokladá za absurdné a ničím nepodložené. Na druhú stranu však bez okolkov šíri a potvrdzuje tvrdenia o tom, že za celou kauzou stojí v skutočnosti americká CIA. Dôkaz je podľa neho jasný – hovorca prezidenta Putina tvrdí, že majú dôkaz. Jedná sa o iróniu, kedy Malyšev zavrhuje jedno tvrdenie pre „neexistenciu dôkazov“, pričom podporuje špekulácie napriek tomu, že neuviedol nijaké reálne dôkazy potvrdzujúce tieto podozrenia.
Pre ruské snahy o odstránenie politických oponentov a nepohodlných osôb už existuje precedens.
Predsa len by sa nejednalo o prvý prípad toho, kedy sa Rusko pokúsilo otráviť protiruských jednotlivcov – mimo známych útokov na Alexandra Litvinenka a Sergeja Skripala, sa jedná napríklad o aktivistov Annu Politkovsku a Piotra Verzilova.
Obaja sa radia medzi ráznych odporcov Putina a jeho vlády. Obaja boli takisto obeťami neúspešného pokusu o otrávenie. Nie je preto nepredstaviteľné, že by sa aj v prípade Navaľného Rusko rozhodlo pre rovnaký modus operandi.
Ako jasný dôkaz zapojenia Západu do tohto „západného divadla“ má byť aj to, aká publicita a pozornosť sa Navaľnému venuje. Jeho prevoz do nemeckej nemocnice a pobyt v Nemecku sprevádzalo veľké množstvo ochrany policajných zložiek. Kým podľa Malyševa ide iba o spôsob, ako podporiť celú kauzu a podnietiť negatívne nálady voči Rusku, tak s ohľadom na predchádzajúce ruské útoky na nepohodlné osoby nie je až tak nepochopiteľné, že je Navaľnyj v Nemecku pod policajnou hliadkou z obáv, že by sa útočník rozhodol svoje dielo dokončiť.
Mučenícky syndróm?
Malyšev v článku vykresľuje Navaľného ako pokrytca, ktorý sa zo seba snaží urobiť mučeníka a bojovníka za spravodlivosť i za cenu vlastizrady. Jeho obvinenie Putina je vraj nesmierne podlé, keďže neprejavuje vďaku za to, že mu Putin „zachránil život.“ Navaľnyj je vraj iba „šašo“ v rukách západných mocností. Cieľom celého článku je rozšíriť, že Putin a ruská vláda sú v celej kauze iba obeťami západného sprisahania. Naratív zapadá do skladačky ruskej “defenzívnej” rétoriky. Tvrdiť, že Navaľnyj súhlasil so svojou otravou, alebo že sa dokonca otrávil sám – ešte k tomu na pôde Ruska, kde nemusel dôverovať v riadne lekárske vyšetrenie je nielen nepodložené dôkazmi, ale aj pomerne nezmyselné.
Podľa Malyševa je Navaľnyj iba vlastizradca, ktorý je platený Západom za ohováranie Ruska a uvažuje o tom, že by Rusko malo odobrať štátne občianstvo jemu a aj podobným “provokatérskym aktivistom”. Jedná sa o vcelku prehnané tvrdenie, keďže dôkaz o Navaľného väzbách na CIA ani na podobné inštitúcie neexistuje, a sám mohol otravou prísť o život.
Je však zjavné, že akákoľvek kritika vlády je autorom vnímaná ako vlastizrada, ktorá by mala byť oplatená minimálne vyhostením – niečo, čo autokratickým režimom vyhovuje.
Čašník Putin
Ironickým sa v článku javí aj použitý obrázok. Na ňom Putin servíruje na tácke podávaný jed. Celý článok pojednáva o tom, že Putin nijakú otravu nenariadil. Obrázok tak vyvoláva dojem, že jeho autori zľahčujú vážnosť situácie a z Navaľného, ktorý utrpel vážnu ujmu na zdraví a takmer prišiel o život, robia “divadelného herca”, ktorý sa na seba iba snaží upútať pozornosť.
Záver
Článok ponúka „fakty a argumenty,“ ktoré sú pomerne ľahko vyvrátiteľné. Jeho cieľ je jasný – odvrátiť vinu od ruskej strany a hodiť ju na kohokoľvek iného, či už na Nemecko, CIA, alebo na Navaľného. V spojení s nedôveryhodným autorom, ktorý má prax v písaní protizápadných článkov a históriu s Ruskom sponzorovaným think tankom, je zrejmé, že nie je možné tento text brať ako objektívny článok.
Celkové hodnotenie redakcie: 1,4/7
Autor analýzy: Marián Maraffko
Editori: Peter Dubóczi, Michaela Ružičková
