Dezinformátori nás mobilizujú do vojny – Teoretický rámec súčasnej propagandy

1170
Pačil sa Vám článok? Zdieľajte ho.
  • 43
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
    43
    Shares

Long read

Globalizačné procesy zapríčinili, že vojna medzi západnými krajinami je dnes už nemysliteľná. Napriek tomu, propagandisti, dezinformátori, politickí prospechári, užitoční idioti a vojenskí rozviedčici používajú rovnaké komunikačné metódy akoby nás do nej mobilizovali

1.ÚVOD
2. NACIONALIZMUS
2.1. NÁRODNÝ ŠTÁT
2.1.1 NÁRODNÝ ŠTÁT VZNIKÁ VO VOJNE A VOJNOU A NÁSILÍM JE BYTOSTNE PODMIENENÝ
2.1.2. NÁRODNÝ ŠTÁT A GLOBALIZÁCIA
2.1.3. AKO VZNIKOL NÁROD
2.2. NACIONALIZMUS „SPIATOČNÍCKY“ A „POKROKOVÝ“
2.2.1. VLASTENECTVO?
3. POLITIKA IDENTITY
3.1. HROZBA NÁSILIA
4. ZHRNUTIE A ZÁVER

ÚVOD

Rozprávame o informačnej vojne, dezinformáciách, propagande a hoaxoch. O tom, ako ich odhaľovať, konfrontovať a ukazovať, že za nimi stoja klamári, podvodníci, manipulátori, či rozviedčici. Veľmi správne sa zaoberáme mikroanalýzou, kto je s kým prepojený, ako klame a podvádza. Odhaľujeme, upozorňujeme, vzdelávame.

Dnes sa na problém pozrieme zhora. Predstavíme skrátenú a zjednodušenú verziu jedného z možných teoretických rámcov pre pochopenie súčasnej propagandy, dezinformácií a národného populizmu.

Každá komunikačná stratégia založená na strachu z ohrozenia (islamizácia, zánik tradičného spôsobu života a rodiny, cudzie vojenské základne, terorizmus…) ktoré má byť spôsobené vonkajším, či vnútorným nepriateľom (migranti, moslimovia, liberáli, slniečka, homosexuáli, Židia, Rómovia…) je vždy založená na dehumanizácii protivníka.

Od začiatku apríla sa v Stredozemnom mori utopilo 55 ľudí, od začiatku roka 409. Pred šiestimi rokmi by podobná správa spôsobila v radoch verejnosti šok. Dnes je to iba ďalší deň. Ani ste o tom  nevedeli. Nezanedbateľná skupina ľudí na sociálnych sieťach k podobným udalostiam zdieľa spokojné komentáre a vzápätí láskavo pobozká vlastné detičky na dobrú noc. Úplná šialenosť.

Cieľom dehumanizácie protivníka je odstránenie platných spoločenských pravidiel etického správania a ich nahradenie vierou v oprávnené, dokonca nevyhnutné násilie proti spoločnému nepriateľovi. V sebaobrane, samozrejme.

Ide o rovnakú komunikačnú stratégiu ktorou sa v minulosti mobilizovalo a pripravovalo civilné obyvateľstvo na vojenský konflikt a ktorou dodnes profesionálni vojaci v niektorých krajinách prechádzajú.

Povieme si o národnom štáte a prečo je silný štát bytostne spojený s vojnou a násilím. O tom, ako vznikol národ a čo s tým má globalizácia. Opíšeme dva druhy nacionalizmu, ktoré dnes prevládajú, spiatočnícky a pokrokový, a povieme si o tom čo je to politika identity. Všetky tieto kúsky nakoniec do seba zapadnú a uvedú súčasnú propaganda, dezinformácie a národný populizmus do širšieho kontextu.

NACIONALIZMUS

NÁRODNÝ ŠTÁT

NÁRODNÝ ŠTÁT VZNIKÁ VO VOJNE A VOJNOU A NÁSILÍM JE BYTOSTNE PODMIENENÝ

Panovníci medzi sebou viedli vojny pravdaže aj v dobe keď národné štáty ešte neexistovali. Každý špás niečo stojí a vojna stojí balík. Muselo sa teda stať niekoľko vecí. Panovníci postupne zákonom upravujú systém požičiavania peňazí, zvyšujú účinnosť príslušnej administratívy, následne vytvárajú bankový systém (aby oddelili peniaze panovníka od štátu) a zvyšujú dane.

Aby ľudia dane platili vyberačom, a nie výpalníkom, panovníci zo svojich území odstraňujú lúpežníkov, zbojníkov, banditov, pirátov, ozbrojené skupiny, súkromné armády a poskytujú tak ľuďom základnú bezpečnosť a predpoklad pre právnu ochranu.

Vznikajú vnútorné bezpečnostné zložky (základy štátneho monopolu na násilie) a zároveň uniformované armády určené na boj s vonkajším nepriateľom. Násilie a predovšetkým vojna začínajú byť vysoko organizované a predovšetkým výsostné záležitosti štátu. Objavujú sa prvé pravidlá vojny podľa ktorých je možné legitímne zabíjať. Vieme už oddeliť národných hrdinov od kriminálnikov, legitímnych zabijakov od vrahov.

Kým navonok štáty vedú vojny proti iným štátom, v ich vnútri prebieha proces stabilizácie a poriadku. Elementárne predpoklady pre vznik národného štátu tak pramenia práve z potreby viesť vojnu.

Nachádzame sa teda v období kedy vo vnútri štátov napreduje proces stabilizácie, poriadku a vývoja administratívnej, finančnej a legislatívnej infraštruktúry. Na strane druhej, vonku v medzinárodnom priestore suverénnych národných štátov je to presne naopak. Vládne absolútna neistota, pretože v tejto situácii suverenita znamená, že si krajiny robia čo sa im zachce a to pokojne cez mŕtvoly. Tých je neúrekom. Vojny, krutá kolonizácia, drancovanie, otroci, vraždenie, vyhladzovanie, čo len chcete. Neexistujú nadnárodné mechanizmy, ktoré by regulovali „suverénne“ aktivity zvrchovaných štátov.

NÁRODNÝ ŠTÁT A GLOBALIZÁCIA

Spolu s národným štátom teda vzniká a zároveň ho definuje kontrast medzi jeho vnútrom a tým, čo robí vonku v medzištátnom priestore. Tento stav, či fenomén sa volá veľký predel (great divide).

Jedným z dobrých a mnohých možných príkladov je niekdajšie Britské impérium. Britské ostrovy sa postupne stávajú vzorom civilizovanej, kultúrnej a slobodnej spoločnosti, zatiaľ čo ich imperiálna zahraničná politika je na úrovni nacistického Nemecka – kruto rasistická a nemilosrdne brutálna.

Najdôležitejším dôsledkom globalizácie je, že rozdiel medzi tým čo je vo vnútri štátu a tým čo je vonku postupne zaniká, čím sa samotný charakter národného štátu zásadne mení. Javy, ktoré boli doteraz prísne oddelené sa začínajú premiešavať. Zvonku dovnútra a opačne. Máme OSN (bezpečnostnú radu) a iné nadnárodné organizácie, ktoré v záujme zachovania mieru a stability obmedzujú absolútnu suverenitu národných štátov a ich chúťky vojensky sa angažovať. Pozorujeme obrovský nárast medzinárodných zmlúv a dohovorov, presah medzinárodného práva do národných domén, rast globálnej občianskej spoločnosti, silné ekonomické väzby, súkromné nadnárodné korporácie, ktoré spravujú a nastavujú kyberpriestor (Facebook, Google…) mimo regulačný dosah štátov, podľa ľubovôle. Moc štátu a „tradičných“ politík veľmi konkrétnymi spôsobmi slabne.

AKO VZNIKOL NÁROD

Vo vojnách minulosti nebojovali štáty a národy. Peloponézska vojna (431–404 pred n.l.) bola vojnou medzi Sparťanmi a Aténčanmi, nie Spartou a Aténami. Od čias Rímskej Ríše až po neskorý stredovek medzi sebou bojovali milície, cirkev, feudálny baróni, kmene, mestské štáty iní. Ľudia často umierali za boha, no určite nie za národ alebo štátnosť.

Národný princíp, tak ako štát, sa rodí v kontexte násilia. Dala ho svetu Francúzska revolúcia. Pocit príslušnosti k národnému štátu spôsobil zásadný prevrat vo vedení vojny. Asi o sto rokov po revolúcii, Tretia francúzska republika prvýkrát zaviedla masovú brannú povinnosť a francúzsky štát tak vymenil palebnú silu za silu ľudskú – mŕtvol neúrekom. Panovalo presvedčenie, že existuje ideál pre ktorý sa oplatí bojovať a v neposlednom rade, zomierať. Kým predtým tiekla krv v mene kniežaťa, vladára, zemepána, cti, či boha, teraz tu bol dôvod ušľachtilý, cennejší ako sám život – sloboda, rovnosť, bratstvo. Národ.

NACIONALIZMUS „SPIATOČNÍCKY“ A „POKROKOVÝ“

Národná identita vytvára svoj protipól už len tým, že existuje. V našom štáte sme Slováci (Nemci, Francúzi…) a sme iní ako tí vonku. Definuje nás práve inakosť voči zahraničiu. Sme národ, len v porovnaní s ním. Zásadný rozdiel oproti minulosti spočíva v tom, že tí z vonku nás mohli kedykoľvek vojensky napadnúť a predstavovali preto veľmi reálnu bezpečnostnú hrozbu. Keď vojna naozaj hrozila, štát mobilizoval vojsko dehumanizáciou vonkajšieho nepriateľa. Strachom a nenávisťou to ide najrýchlejšie. V mene zachovania spôsobu života, tradícií, našich rodín, v mene národa, mladí muži pokladali životy na oltár vlasti. V dnešnom svete je to inak. Súperia dva druhy nacionalizmu.

Spiatočnícky nacionalizmus, je snaha o návrat k jeho pôvodnej forme pred globalizáciou, kedy boli vnútorné záležitosti štátu pomerne dokonale izolované do vonkajšieho sveta. Žiadne ľudskoprávne mimovládky, ktoré by sa vŕtali v porušovaní práv občanov, či korupcii predstaviteľov štátu. Žiaden Európsky súdny dvor, či Istanbulský dohovor, Ženevské konvencie, či Parížska dohoda. Žiadne zásahy do svojvôle štátu.

Tento typ nacionalizmu zvyčajne prevláda v etnicky a kultúrne homogénnych spoločnostiach. Je exkluzívny (v zmysle slova exklúzia, vylúčenie), neprijíma a aktívne vyčleňuje ostatné národnostné skupiny a inakosť všeobecne. Národný princíp a štátna suverenita prevažujú nad právami občanov a ľudskými právami.

Politická mobilizácia je založená na kultúre a tradíciách a vytvára a/alebo utvrdzuje vášne a pocity oddanosti. Model je v súčasnosti pomerne ťažko udržateľný, pretože v dobe kedy globalizácia zvetráva hranicu medzi vnútrom a vonkajškom štátu, je mimoriadne náročné zachovať homogénne spoločenstvá, ktoré sú  zároveň otvorené a demokratické: Odolávať kultúrnym, ideologickým a migračným vplyvom sa dá len intenzívnou propagandou, indoktrináciou, násilím alebo ich kombináciou.

Nielen ruskí vojenskí plánovači si uvedomili potenciál štrukturálnych zmien v spoločnosti a informačné operácie nastavili práve týmto smerom. Aj hnutia a jednotlivci bez pragmatického politického plánu (pokrok, rozvoj) si prisvojujú ideológiu spiatočníckeho nacionalizmu. Práve preto môžeme propagáciu tvrdého nacionalizmu pozorovať naprieč dezinformačnou scénou a národno-populistickými hnutiami.

Pokrokový nacionalizmus ponúka alternatívu k predošlému modelu a dáva možnosť národnému štátu, aby sa zmenil, prispôsobil a zároveň si svoju identitu zachoval. Je inkluzívny (v zmysle slova inklúzia), kultúrne a etnicky rôznorodý, založený na humanizme, univerzálnych ľudských právach a hodnotách. Práva občanov prevažujú nad národným princípom a štátna moc sa legitimizuje tým, že zaisťuje bezpečnosť a vymožiteľnosť práva. Politická mobilizácia je konštruktívna, ponúka reformy a nápady krajine pomôcť, posunúť ju dopredu.

VLASTENECTVO?

Aby sme v každodennom živote odlíšili spiatočnícky nacionalizmus od toho pokrokového, začali sme ten druhý nazývať vlastenectvom.

Dnes sa politické spektrum polarizuje práve na tieto dva tábory. Môžeme pozorovať, ako sa vlastenectva chytajú aj demokratické, liberálne, či progresívne myšlienkové hnutia, aby sa vymedzili voči jeho spiatočníckej forme, na ktorej tvrdo stavia politický extrém a národný populizmus. Pred voľbami do Európskeho parlamentu tu preto máme stav, kedy sú vlastencami úplne všetci. Tradičné rozdelenie politického spektra na ľavé a pravé, prestáva byť dôležité.

Lásku k vlasti mal pôvodne pod kontrolou štát prostredníctvom regulácie kultúrnych politík, jazyka a monopolu na povinné vzdelávanie. Globalizácia však spôsobila, že prestal vo veľkej miere kontrolovať informačný priestor (internet, sociálne siete…). Napriek tomu sa príslušnosti ku krajine učíme nielen na školách, no máme ju na očiach každý deň, keď sa v televízii dívame na športové prenosy a fandíme „našim“, keď novinári píšu o šikovných Slovákoch, či Slovenkách, ktorí prerazia v zahraničí, keď najviac dôverujeme potravinám ktoré sú „vyrobené na Slovensku“, keď rozdeľujeme spravodajstvo na „domáce“ a „zahraničné“, slovenské vlajky vejú na stenách úradov a domov, na demonštráciách spievame štátnu hymnu… V porovnaní s minulosťou by však už len málokto za národ položil život. Národný princíp slabne. Chýba nám vážny pocit ohrozenia, strach o život. Extrém a populistickí prospechári to chcú zmeniť.

Nacionalizmus je slabý, vojna medzi štátmi už nejestvuje, a tak sa musí dezinformátor, či bezohľadný politik-prospechár, nevyhnutne uchýliť ku propagande. Mobilizuje cez príbehy ktoré sú založené na vlastnej, národnej kultúre a vyčleňovaní cudzieho. Poznáte „cudzie nechceme a svoje si nedáme?“

POLITIKA IDENTITY

Možno ste o nej už počuli. Každý máme identít niekoľko. Som, manžel, otec, analytik, fotograf, Slovák, Európan, milovník kníh a hudby. Moje identity sú pomerne vyvážené, žiadna veľmi nevytŕča. Cieľom politiky identity, dezinformátorov a politického extrému je zariadiť, aby smerovanie a predovšetkým konanie človeka udávala iba jedna z identít – spiatočnícky nacionalizmus.

Mechanizmus ktorým to funguje je pomerne jednoduchý. Keď vás prenasledujú kvôli vašej národnej, etnickej, náboženskej, či politickej identite bude to práve ona, ktorá vystúpi do popredia a bude vás definovať. Ak vás povedzme prenasledujú pretože ste Slovák, budete sa v prvom rade vidieť a cítiť ako Slovák, nie ako milovník dobrého vína. Taký bol kontext v ktorom sa organizovali slovenskí národní buditelia. Tvrdá maďarizácia v nich posilnila slovenský nacionalizmus natoľko, že ich to definovalo. Je to kontext každého emancipačného hnutia, prenasledovanej skupiny, či bojujúceho vojska.

Najúčinnejší spôsob akým sa to dá dosiahnuť je násilie. Tu sa náš kruh pomaly uzatvára. Povedali sme si, že hrozba ozbrojeného konfliktu alebo hrubého porušovania ľudských práv u nás neprichádza do úvahy. Susedná krajina nezbrojí, štát do uránových baní neposiela, a všetko, čo je vám drahé vlastne v ohrození nie je. Keď násilie nehrozí, stačí ľudí presvedčiť o opaku.

HROZBA NÁSILIA

Tu pravdaže prichádza na scénu propaganda, dezinformácie, hoaxy, strašenie. Presviedčajú nás, že ak sa (ultra) liberáli dostanú k moci, nahrnie sa ku nám dav zbesilých utečencov, ktorí postavia mešity, znásilnia naše dievčatá, ulice viac nebudú bezpečné, vydrancujú štátny rozpočet, lebo pravdaže nebudú pracovať, len poberať dávky. Homosexuáli zničia tradičnú rodinu, deti si zmenia pohlavia a Konferencia Biskupov sa stane ešte menej dôležitou ako je dnes. Tradičný život zanikne, nastane liberálny koniec sveta.

Ak nemáme nástroje, aby sme porozumeli, že ide o manipuláciu, zľakneme sa a prepneme do režimu ohrozenia. Imaginárna hrozba môže pôsobiť veľmi intenzívne a mení sa na stav úzkosti. Rozdiel medzi strachom a úzkosťou je v tom, že na rozdiel od strachu, úzkosť je neprimerane silnou reakciou na hrozbu. Tak ako je cieľom komerčnej reklamy umelo vytvárať dopyt, propaganda vytára úzkosť, ktorá by sa nikdy nebola objavila sama.

ZHRNUTIE A ZÁVER

Základné predpoklady pre vznik národného štátu pochádzajú z potreby viesť vojnu. Hlavným znakom vznikajúceho štátu je veľký predel medzi jeho vnútrom a vonkajškom. Vo vnútri napreduje proces stabilizácie, poriadku, vývoja administratívnej, finančnej a legislatívnej infraštruktúry. Vonku, v medzinárodnom priestore suverénnych národných štátov je to presne naopak. Vládne neistota a stála možnosť vojny, ktorá pramení z nevypočítateľnosti silnej suverenity jednotlivých štátov.

Pred sto, či dvesto rokmi bola vojna pomerne bežným javom, no od roku 1945 mocnosti už medzi sebou konvenčnú vojnu nevedú. Existuje vojna politická, či hybridná, no západné štáty nie sú v otvorenom vojenskom (bojovom) konflikte. Má to dve príčiny.

Globalizácia zvetráva veľký predel medzi vnútrom a vonkajškom národného štátu. Medzinárodné inštitúcie a dohovory preto môžu zvonku regulovať jeho inak neobmedzenú suverenitu. Na dodržiavanie ľudských práv vo vnútri je vyvíjaný tlak aj zvonku. Vnútorné ekonomické rozhodnutia sú nutne naviazané na vonkajší kontext, verejná diskusia sa do značnej miery presunula do kyberpriestoru, ktorý vlastnia, spravujú a o jeho pravidlách rozhodujú súkromné nadnárodné spoločnosti (sociálne siete) na ktoré štáty dosah nemajú. Mohli by sme pokračovať ďalšími príkladmi.

Výhodou tohto procesu je, že vďaka globálnemu prepojeniu štátov na rozličných úrovniach sa medzi nimi drasticky zmenšuje pravdepodobnosť vojenského konfliktu. Navyše, konvenčné zbrane sa rozšírili úplne všade a dosiahli taký deštruktívny potenciál, že aj pre veľmi dobre vyzbrojenú krajinu, akou sú napr. Spojené Štáty, je mimoriadne ťažké získať nad nepriateľom rozhodujúcu výhodu konvenčnými (bojovými) vojenskými metódami.

Globalizačné procesy zapríčinili, že konvenčná vojna medzi západnými krajinami  dnes nie je mysliteľná, no napriek tomu, propagandisti, dezinformátori, politickí prospechári, užitoční idioti a vojenskí rozviedčici používajú rovnaké komunikačné metódy akoby nás mobilizovali do vojny.  Šíria nedôveru verejnosti v inštitúcie štátu, širšieho spoločenstva (EU) a v tradičné politické usporiadanie.

Osvojujú si rétoriku vojenskej mobilizácie, dehumanizácie mysleného nepriateľa, pracujú so strachom a nenávisťou. Podmývajú spoločenské pravidlá etického správania a snažia sa ich nahradiť vierou v právo na spravodlivé násilie proti nepriateľovi, ktorý ohrozuje všetko, čo je nám drahé.

V silnom národnom štáte má suverenita iba dva aspekty. Prvým je moc alebo schopnosť štátu a jeho zástupcov podľa potreby prinútiť človeka, alebo skupinu ľudí k čomukoľvek bez obmedzení, či dôsledkov, akýmkoľvek spôsobom, vrátane fyzickej likvidácie. Druhému aspektu sa hovorí soft power, mäkká sila, alebo interpretačná suverenita, čiže schopnosť vyložiť použitie štátnej moci, akékoľvek konanie štátu alebo jeho zástupcov ako správne a legitímne bez toho, aby bolo tento výklad možné napadnúť či spochybniť.

Novodobí demagógovia používajú ideológiu spiatočníckeho nacionalizmu a hlásajú, že globalizačné zmeny musíme vrátiť. Príklad si berú z národného štátu minulosti, ktorého suverenita nebola obmedzená bezpečnostnou radou OSN, Súdnym dvorom Európskej únie, dohovorom o ľudských právach… Nebol na ňu vyvíjaný tlak občianskej spoločnosti, mimovládnych organizácií, protikorupčných iniciatív, novinárov a aktivistov. Tí sa strácali v žalároch a na nútených prácach.

Vďaka tomu, že štát už nemôže všetko, presadzujú práve oni spoločnosť v ktorej majú prednosť hodnoty humanizmu, osvietenstva, otvorenosti, spolupráce, inklúzie a ľudských práv pred národom a silným suverénnym štátom. Prirodzene sa tak stávajú cieľom propagandistov, dezinformátorov, politických prospechárov, užitočných idiotov a vojenských rozviedčikov, ktorí by nás radi odtiahli naspäť do minulosti.

Victor Breiner
Administrátor a analytik portálu Infosecurity.sk | Študoval germanistiku a pracoval ako prekladateľ a tlmočník až do chvíle, kým sa nezačal naplno venovať žurnalistike. | Ako fotograf na voľnej nohe pracoval v Sýrii, Líbyi, Mali, Tunise, Jordánsku, Libanone, a na Ukrajine. Publikoval v zahraničných a domácich médiách a za svoju prácu dostal ocenenia Czech a Slovak Press Photo. | Rodina a dobrodružná profesia nejdú dokopy, nepriestrelnú vestu preto zavesil na klinec. | Vyštudoval medzinárodnú bezpečnosť na univerzite v Leicestri kde skúmal teoretické rámce propagandy v digitálnom, globalizovanom svete. | Zaujíma sa o dezinformácie a nevojenské spôsoby dosiahnutia strategických a politických cieľov. | V apríli 2019 založil portál Infosecurity.sk