Pozícia obete sa v súčasnom politickom, ale aj verejnom diskurze ukázala byť výhodnou pre získavanie sympatií a podpory. To si uvedomili aj ruské politické elity. Neoprávnený imidž obete zneužívajú pre dosahovanie svojich mocenských záujmov.
Timothy Snyder, profesor histórie na Yaleovej univerzite, píše vo svojej knihe s názvom Cesta do neslobody: „Rusko nikomu neubližuje; ublížiť možno len Rusku. Na faktoch nezáleží a zodpovednosť sa stráca“ (knihu nájdete tu). Týmito vetami Snyder naráža na znovuzrodenie myšlienok ruského fašistického filozofa Ivana Iľjina v ruskom politickom diskurze.
V roku 2005 boli na pokyn ruského prezidenta Vladimíra Putina Iľjinove pozostatky exhumované a prevezené späť do rodnej vlasti zo Švajčiarska, kde filozof roku 1954 zomrel v exile.
Putin vytiahol na svetlo sveta aj Iľjinove dávno zabudnuté myšlienky a presvedčenie o tisícročnom útlaku ruského národa. Tento filozofický základ je v súčasnosti Putinovým režimom využívaný na ospravedlnenie a legitimizovanie agresie, vykresľovanej ako nevyhnutná obrana vlasti.
Imidž obete sa stal jedným z hlavných politických nástrojov Moskvy.
Rusofóbia v západnej spoločnosti
Portál EUvsDisinfo vo svojom nedávnom článku popísal najčastejšie naratívy, ktoré Kremeľ využíva v rámci metódy „sebaviktimizácie“.
Jedným z nich je vytvárenie dojmu, že v krajinách liberálneho a demokratického politického Západu prevláda akýsi anti-ruský sentiment. Ten býva často zjednodušene nazývaný rusofóbia.
Prokremeľská propaganda dokonca neváhala prirovnať tieto údajné nálady v západnej spoločnosti k situácii, ktorú zažívali európski židia v tridsiatych rokoch minulého storočia. Okrem zjavného zavádzania a využitia tak historicky exponovanej udalosti akou je holokaust na šírenie pocitu strachu, nie je možné tento naratív podporiť ani empirickými dátami.
Jeden z prieskumov organizácie GLOBSEC sa venoval postojom obyvateľov strednej Európy a západného Balkánu voči Rusku. Výsledky preukázali, že len štvrtina respondentov vníma Rusko ako hrozbu a v priemere 30% respondentov vidí Rusko ako najdôležitejšieho strategického partnera svojej krajiny.
Tvrdenie, že západná spoločnosť disponuje systematickým odporom voči Rusom alebo rusky hovoriacim ľuďom, nie je možné podložiť akoukoľvek vecnou argumentáciou.
Odkazy na 2. svetovú vojnu
V spojitosti s vojnou na Ukrajine sa v informačnom priestore začal šíriť naratív o genocíde ruského ľudu. V tomto prípade je možné argument vyvrátiť veľmi jednoducho, nakoľko genocída je veľmi špecifický pojem, ktorý je definovaný medzinárodným právom. V súčasnosti nie je splnený žiadny z definičných znakov genocídy, ktorý by sa týkal Rusov žijúcich na Ukrajine.
Spolu s obvineniami z genocídy sa objavili tvrdenia, že ukrajinská vláda je založená na nacistickej ideológii, ktorá perzekvuje ruských obyvateľov Ukrajiny. V skutočnosti je Ukrajina etnicky rôznorodým štátom, v ktorom je sloboda národnostných aj jazykových menšín zaručená 10. a 11. článkom ústavy.
Do tohto príbehu o ukrajinskom nacizme nezapadá ani fakt, že súčasný ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj má židovský pôvod. Na Ukrajine, podobne ako takmer všade na svete, nájdeme určité skupiny extrémistických nacionalistov, avšak stotožňovať ich s politickými elitami je nezmysel.
Fenomén vykresľovania Ruska ako obete zahraničnej agresie však už nie je len politickým nástrojom Kremľa. Aj na Slovensku môžeme nájsť politikov, ktorí pravidelne operujú s pojmom rusofóbia a snažia sa s jeho pomocou vydolovať politický kapitál. Neváhajú pritom označiť akúkoľvek kritiku Kremľa za prejav rusofóbie a odporcov politiky Vladimíra Putina za xenofóbov.
