Aktuálne prebiehajúca vojenská agresia Ruskej federácie voči Ukrajine vnáša do politického a verejného diskurzu mnoho tém týkajúcich sa našej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Jedným z najčastejšie skloňovaných objektov týchto debát je Severoatlantická aliancia, ktorej súčasťou je Slovensko od roku 2004. Verejné povedomie o histórii a súčasnosti NATO je však preplnené mýtmi a nepresnosťami, čo býva často zneužívané dezinformačnými aktérmi na deformovanie legitímnej verejnej diskusie.
Rôzni kritici obviňujú NATO z toho, že je ovládané z Washingtonu a celé ho má pod kontrolou USA. K tomu presvedčeniu môže často viesť samotný fakt, že USA majú jednoznačne najväčšiu armádu spomedzi všetkých členských štátov a rovnako aj najvyššie výdaje na obranu. Nemôžeme však hovoriť o tom, že by ovládali Alianciu.
Tento naratív môžu používať vonkajší aktéri, ktorí sa pre vlastné záujmy snažia znižovať kredibilitu Severoatlantickej aliancie a jej krokov, ale aj vnútorní aktéri z členských štátov, ktorí odmietajú transatlantickú spoluprácu vo vojenských záležitostiach a preferujú napríklad vojenskú sebestačnosť Európy.
Tvrdenie: Severoatlantickú alianciu ovládajú USA.
Fakty: Alianciu neovládajú USA, všetky dôležité rozhodnutia sú prijímané v Severoatlantickej rade (North Atlantic Council, NAC) tvorenej všetkými členskými štátmi NATO. Ide o hlavný rozhodovací orgán NATO, v ktorom sa prijímajú rozhodnutia ku všetkým aspektom činnosti organizácie. Každý členský štát je v Severoatlantickej rade zastúpený jedným delegátom. Stretnutia prebiehajú na rôznych úrovniach. Stáli zastupitelia pri NATO (veľvyslanci) sa stretávajú aspoň raz týždenne, no okrem toho prebiehajú stretnutia aj na úrovniach ministrov obrany, ministrov zahraničných vecí či hláv štátov a vlád členských štátov.
Všetky rozhodnutia v NATO sú prijímané konsenzuálne, a teda žiadne rozhodnutie neprejde bez súhlasu všetkých 30 členov. Hlasovaniu prechádzajú diskusie a konzultácie medzi členskými štátmi s cieľom nájsť spoločnú dohodu. Rozhodnutie je teda vyjadrením kolektívnej vôle všetkých suverénnych štátov, ktoré sú členmi Aliancie. Dospieť k rozhodnutiu v NATO je teda veľmi náročné, nakoľko v Aliancii prebieha rozhodovanie výlučne konsenzom, nie väčšinovým hlasovaním, a teda pri každom dosiahnutom rozhodnutí musia byť prekonané odlišné záujmy a pozície.
Princíp jednomyseľnosti sa uplatňuje na každej úrovni, čo znamená, že všetky rozhodnutia NATO sú kolektívnymi rozhodnutiami všetkých členských krajín. Prijímanie rozhodnutí konsenzom znamená, že v NATO síce neprebieha žiadne hlasovanie, ale stačí len jeden člen na zablokovanie rokovaní. Členské štáty však majú medzi sebou konzultácie až kým nedosiahnu prijateľné rozhodnutie, s ktorým súhlasia všetky strany. V praxi to môže niekedy znamenať aj to, že sa členské štáty dohodnú, že sa v určitej otázke nezhodnú. Rozhodovanie v NATO teda vyžaduje veľké diplomatické úsilie, pri ktorom musia byť zohľadnené všetky stanoviská.
Proti tvrdeniu, že NATO je pod kontrolou USA, svedčí aj skutočnosť, že sa Aliancia nezapojila do viacerých medzinárodných vojenských kampaní vedených USA. Príkladom môže byť vojna v Iraku. V medzinárodnej koalícii pod vedením Washingtonu síce bolo viacero členov NATO, avšak samotná Aliancia sa akcie nezúčastnila, nemala žiadnu úlohu pri rozhodovaní o uskutočnení kampane ani pri jej vedení. Členské štáty sa líšili v názoroch na vojnu, a preto nebolo možné dosiahnuť konsenzuálne rozhodnutie.
Aj v prípade vojenskej operácie NATO v Líbyi sa viaceré členské štáty rozhodli neparticipovať. Štrnásť členských štátov sa priamo zapojilo do Operácie Unified Protector, avšak rovnaké množstvo tak neurobilo. Viaceré štáty k tomu nemali prostriedky, no napríklad Nemecko sa rozhodlo nezapojiť do operácie, aj keď mohlo. Hoci členské štáty mali spočiatku odlišné pohľady na participáciu, spoločne našli cestu prijateľnú pre všetky strany.
V neposlednom rade, členmi NATO sú suverénne národy, ktorým USA nemôžu vnucovať
rozhodnutia. NATO síce nemá vlastnú armádu, ale disponuje stálou integrovanou vojenskou veliteľskou štruktúrou zloženou z vojenského aj civilného personálu všetkých členských štátov. Tieto štáby pracujú spoločne na dosiahnutie rovnakých cieľov. Ozbrojené sily zostávajú pod národnou kontrolou, a teda ich použitie vždy vyžaduje súhlas konkrétneho štátu. Je len rozhodnutím každého člena, či sa zúčastní operácie, misie alebo cvičenia NATO.
Po spustení ruskej invázie Ukrajiny boli vo východnom krídle štátov NATO zriadené štyri nové mnohonárodné bojové skupiny. Takáto skupina vznikla aj na Slovensku, pričom jej zriadenie navrhla a odsúhlasila najprv slovenská vláda a súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl štátov NATO na území Slovenska vyslovil následne aj parlament. Bez súhlasu členského štátu by prítomnosť zahraničných ozbrojených síl na jeho území nebolo možná.
Článok vznikol s podporou NATO.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
