Informačné operácie tvoria neodmysliteľnú súčasť konfliktu. Ich vplyv a úloha výrazne narástli najmä vďaka revolúcii v oblasti telekomunikačných prostriedkov za ostatných 30 rokov. Kým v minulosti dochádzalo k využívaniu nástrojov informačnej vojny prostredníctvom rádia, televízie či novín, dnes na tieto účely slúžia najmä sociálne siete, internetové fóra a štátom riadené médiá. Kybernetický priestor, v rámci ktorého dochádza k šíreniu propagandy a dezinformácií, sa tak stal jednou z kľúčových domén pre vedenie vojny.
Vplyv informačných operácií nie je na prvý pohľad taký výrazný, ako sú následky použitia konvenčných zbraní. V skutočnosti však obidva nástroje môžu mať spoločný cieľ, ktorým je oslabenie protistrany a zníženie jej obranyschopnosti. Jedným z kľúčových rozdielov je však miera zodpovednosti za vedenie propagandy v kontraste s inými nástrojmi vojny. Problematickým sa tak stáva najmä v prípadoch, keď propaganda podnecuje k násiliu a neraz vedie k početným obetiam.
Vo všeobecnosti sa propaganda nespája výlučne s otvoreným konvenčným konfliktom. Jej prítomnosť však indikuje snahu o manipuláciu más prostredníctvom systematického šírenia ideológie. Typickým príkladom je mocenské súperenie medzi USA a Sovietskym zväzom počas studenej vojny. Výrazný rozdiel oproti minulosti tvorí jej neustála prítomnosť vo verejnom priestore, ktorá je spájaná s nástupom hybridnej vojny. Jednotliví aktéri sa tak neustále snažia o získanie prevahy v informačnom priestore na úkor svojich protivníkov. Táto prevaha zároveň oslabuje súdržnosť populácie prostredníctvom jej polarizácie.
Medzinárodne právo a vojnová propaganda
Krátko po začiatku ruskej celoplošnej invázie na Ukrajinu sa jednotlivé vlády európskych štátov rozhodli zakročiť voči štátom podporovaným médiám, ktoré obhajovali kroky Kremľa. Obmedzovanie médií ako Russia Today, Sputnik News a ďalších si však okrem spolupráce s platformami sociálnych sietí vyžadovalo validný právny základ. Spočiatku sa Súdny dvor EÚ odvolal na článok 20 (1) Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach (MPOPP). Daný článok hovorí, že akákoľvek vojnová propaganda má byť právne zakázaná.
Odvolanie sa na článok 20 MPOPP však vyvolalo rozsiahlu debatu o jeho význame, nakoľko bol doteraz medzinárodným spoločenstvom prehliadaný. Medzi krajinami, ktoré daný článok po desaťročia čiastočne ignorovali, patria aj európske štáty a USA, a to najmä z dôvodu obáv o zasahovanie do slobody slova. Právne úpravy, ktoré zamedzujú šíreniu vojnovej propagandy, má však aj samotné Rusko. K ich uplatňovaniu však jednotlivé štáty pristupujú často selektívne podľa ich národných záujmov.
K obmedzeniu spomínaných médií na začiatku ruskej invázie pristúpila aj vtedajšia vláda na Slovensku, ktorá sa okrem európskej legislatívy opierala o zákony prijaté v súvislosti so situáciou na Ukrajine a kybernetickou bezpečnosťou. Tieto kroky vyvolali rozsiahlu vlnu kritiky a obvinenia z obmedzovania slobody slova zo strany vtedajších opozičných politikov.
Po viac ako troch rokoch zostáva obmedzovanie propagandy stále citlivou témou. EÚ od začiatku ruskej agresie prijala viacero sankčných balíkov, ktoré zahŕňajú reštriktívne opatrenia voči štátom riadeným médiám z Ruska a jeho kľúčovým propagandistom. Komplikovanosť danej situácie spočíva nielen v dileme balancovania medzi slobodou slova a jej obmedzením, ale najmä v uplatňovaní výnimočných reštrikcií v online priestore.
Historicky sa doteraz uplatňoval konsenzus, že propaganda bola predmetom obmedzenia v prípadoch, keď dochádzalo k významnému ohrozeniu národnej bezpečnosti. Známym príkladom je balíček opatrení, ktorý bol prijatý v USA v reakcii na teroristické útoky z roku 2001. Jeho predmetom nebolo priame obmedzenie propagandy, v konečnom dôsledku však boli právomoci inštitúcií USA v tomto ohľade výrazne posilnené.
Historické príklady odsúdenia propagandistov
Po konci 2. svetovej vojny bol za cieľom odsúdenia vojnových zločinov spáchaných nemeckými nacistami vytvorený medzinárodný vojnový tribunál, známy ako Norimberský proces. V súvislosti s propagandou bol medzi odsúdenými aj Julius Streicher, vydavateľ antisemitského týždenníka s názvom Der Stürmer. Tieto noviny výrazne prispeli k podnecovaniu násilia a genocídy voči židovskej populácii prostredníctvom jej očierňovania a dehumanizácie. Streicher bol tribunálom odsúdený za zločiny proti ľudskosti na trest smrti obesením.
Ďalším z propagandistov odsúdeným za zločiny proti ľudskosti bol ideológ nacistickej strany Alfred Rosenberg. Samotný Rosenberg je považovaný za tvorcu nacistických teórií o rasovej nadradenosti Árijcov. Zároveň sa podieľal na šírení Protokolov sionských mudrcov, konšpiračného diela, ktoré obviňovalo židov zo snahy o globálnu nadvládu.
Úloha propagandy je ilustrovaná aj v prípade genocídy v Rwande, ktorej následkom prišlo v roku 1994 o život takmer 800-tisíc príslušníkov kmeňa Tutsi. Milície kmeňa Hutu sa takisto podieľali na systematickom znásilňovaní žien a detí, pričom docházalo k aktívnemu šíreniu vírusu HIV. Kľúčovú úlohu pri podnecovaní organizovaného násilia zohralo Radio Télévision Libre des Mille Collines (RTLM), ktoré otvorene vyzývalo ku etnickým čistkám Tutsiov.
Zakladatelia rádia Ferdinand Nahimana a Jean-Bosco Barayagwiza boli po vytvorení Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu (ICTR) odsúdení za genocídu a zločiny proti ľudskosti. Félicien Kabuga, hlavný sponzor rádia ako aj nacionalistickej strany MRND zodpovednej za genocídu, bol vypátraný až v roku 2020 v Paríži. O dva roky neskôr bol rovnako obvinený za zločiny proti ľudskosti.
Propaganda ako vojnový zločin a zločin proti ľudskosti
V roku 2023 Rada OSN pre ľudské práva vo svojom stanovisku varovala, že ruská propaganda môže priamo podnecovať ku genocíde. O rok neskôr bol na Medzinárodný trestný súd podaný podnet na vyšetrovanie ruských nenávistných prejavov a jeho príspevku k zločinom proti ľudskosti. Špecifickými prípadmi, keď sa právni experti zaoberali ruskou propagandou, sú prípady zverejňovania vrážd a mučenia vojnových zajatcov a civilistov. Zaobchádzanie s vojnovými zajatcami a civilistami počas konfliktu je totiž predmetom ochrany medzinárodného humanitárneho práva.
V tomto kontexte preto môže propaganda v podobe zverejňovania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti predstavovať nielen dôkazný materiál, ale samotný zločin proti ľudskosti či podnecovania k násiliu. V roku 2016 sa vo Fínsku vyskytol prípad, v ktorom boli odsúdení dvaja irackí migranti za zverejnenie fotografie, kde pózujú s hlavou bojovníka ISIS. Desiatky podobných prípadov tvoril rovnaký scenár s explicitným zobrazením mrtvých alebo mučených tiel protivníkov. Sudcom sa nepodarilo tieto prípady klasifikovať ako vojnový zločin vraždy, avšak dôkazy v podobe fotiek a videí stačili na odsúdenie za vojnový zločin proti ľudskej dôstojnosti.
Podobným príkladom sú aj informačné operácie paramilitantnej skupiny Wagnerovcov v Afrike. Ich obsah zahŕňa desiatky fotografií a videí, na ktorých docháza k mučeniu či vraždeniu civilistov a bojovníkov. Cieľom tejto propagandy je okrem zastrašovania aj ponižovanie a zneuctenie dôstojnosti protivníka. Spomínané aspekty môžu rovnako ako v obdobných prípadoch znamenať porušenie medzinárodného humanitárneho práva.
CHCETE PODPORIŤ BOJ PROTI DEZINFORMÁCIÁM? POMÔŽTE NÁM NA DARUJME.SK. https://adapt.darujme.sk/podporte-boj-proti-dezinformaciam/
