Nedávno vydaná epizóda podcastov Disinfo Report sa zameriava na to, ako naše informačné správanie ovplyvňujú kognitívne skreslenia a apel na emócie, ktorý je častokrát súčasťou dezinformačných naratívov.
V podcaste, ktorý vznikol s podporou Open Information Partnership sa Tonka Zsigmondová rozpráva so psychologičkou Kristínou Blažekovou.
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
- Ako psychológovia nahliadajú na tému dezinformácií?
- Prečo sú dezinformácie atraktívne pre ľudskú myseľ?
- Koho môžeme nazvať dezinfluencerom?
- Aké sú možnosti prevencie proti dezinformáciám a ako sa chrániť proti manipulácii?
Ako psychologička sa venujete aj projektu „Zvoľ si“. Vedeli by ste nám tento projekt predstaviť?
„Zvoľ si info“ je pôvodne český študentský spolok, ktorý vznikol na Masarykovej univerzite v roku 2016 a postupom času sa prostredníctvom viacerých slovenských členov jeho aktivity preniesli aj na Slovensko. Tu vlastne od roku 2020 fungujeme ako občianske združenie. Za posledné dva roky našej činnosti máme za sebou takmer sto prednášok a rôznych spoluprác, pričom sa zameriavame najmä na prednášky o dezinformáciách, o kritickom myslení a propagande pre základné a stredné školy.
Máme ale aj iné aktivity, napríklad účasť na konferenciách, tvorbu metodických a študijných materiálov a pomôcok a spolupracujeme s rôznymi organizáciami. V súčasnosti napríklad spolupracujeme s Divadlom Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave kde participujeme na tvorbe inscenácie pre mládež. Tá je inšpirovaná našou pomôckou na overovanie informácií Fantomas, ktorú bežne používame.
Prečo kombinácia psychológie a dezinformácií, ako spolu súvisia a prečo je tento pohľad dôležitý?
Súvisia spolu veľmi úzko najmä preto, že len malú časť vplyvu dezinformácií tvorí to čo je v nich uvedené, častokrát oveľa väčšiu úlohu hrá to ako je tá správa formulovaná a čo v nás vyvoláva, čo s nami robí. Je to v podstate ako s reklamou. Aj tam musí marketér presne vedieť na aké publikum cieli, čím ho osloviť, aby reklama splnila svoj účel. Pri dezinformáciách to funguje veľmi podobne.
Na tieto aspekty sa snažíme cieliť aj pri našich prednáškach. Pretože sa všetci môžeme naučiť technicky ako si čo najjednoduchšie overiť obrázok, alebo že máme dávať pozor na to, či informácie berieme z kvalitného webu, ale bez poznania toho, že dezinformácie vlastne na nás idú cez emócie alebo že nevedomky každý deň podliehame rôznym kognitívnym skresleniam, nebudeme mať svoje informačné správanie pod kontrolou.
Netvrdím, že je to záruka stopercentnej bezpečnosti, ale ukazuje sa, že ľudia, ktorí takéto informácie majú a poznajú napríklad aj svoje citlivé oblasti, teda ktoré témy nimi dokážu viac zalomcovať, kde sa nechávajú viacej ovládať, tou emóciou, tak tí potom dokážu aj sami seba a svoje informačné správanie lepšie kontrolovať.
Zameriavate sa najmä na mediálnu gramotnosť. Prečo dnes jej význam rastie? Ako sa v tomto zmenil svet?
Je to hlavne kvôli tomu, že či chceme alebo nie, tak to čo si myslíme o svete, to aké máme politické alebo hodnotové presvedčenia, do značnej miery vyplýva práve z informácií, ktoré čerpáme z médií.
Teraz hovoríme majoritne o tých online médiách, pretože to sú naše hlavné zdroje. Zatiaľ čo kedysi sme informácie prijímali pasívne, že vlastne na nás šli len zo strany médií, dnes nimi nielenže môžeme v prostredí sociálnych médií aktívne interagovať, teda môžeme ich zdieľať, lajkovať, komentovať, my ich môžeme vlastne aj aktívne spoluvytvárať. To je vlastne niečo, na čo mnoho ľudí zabúda, že tým čo sledujeme, tým čo lajkujeme, zdieľame, do určitej miery sami určujeme čo sa stane populárnym alebo aké informácie budeme my alebo iní ľudia na sieťach vídať v budúcnosti. Toto vedieť a aktívne na to myslieť pri čerpaní informácií z internetu je dnes jedna z hlavných zložiek mediálnej gramotnosti.
Takže v tomto spočíva zmena vo vzťahu médií a prijímateľa, a preto je mediálna gramotnosť dôležitá, aby sme si to všetko uvedomovali – procesy akými sa dnes informácie tvoria šíria, ako nami môžu manipulovať alebo akú úlohu v tom zohrávajú aj naše emócie, naše prežívanie a to, čím sami vlastne do mediálneho sveta prispievame.
Ako sme na tom s prevenciou voči dezinformáciám? Aké iné faktory tu hrajú rolu?
Ja by som toto nerada hodnotila, ale môžem to skúsiť popísať pomocou stavu, ktorý na Slovensku je a prostredníctvom aktuálnych dát, ktorými disponujeme. Aktuálny výskum, o ktorom sa veľmi často na Slovensku hovorí, je výskum z dielne Globsec. Ten nám hovorí, že viac ako 50 % Slovákov je náchylných veriť dezinformáciám.
Môžeme sa na to pozrieť z hľadiska medzinárodného porovnávania, volá sa Index mediálnej gramotnosti, a tam sa Slovensko pravidelne nachádza v tej horšej polovici európskych krajín. Dokonca, v porovnaní s minulosťou sme sa o niekoľko miest prepadli. Takže sa nedá povedať, že by to nás postupom času bolo s tou prevenciou lepšie v rámci tých výsledkov.
Ale ak hovoríme o prevencii tak ako prvé musíme určite spomenúť vzdelávanie mladších generácií. Tu na tom rozhodne nie sme veľmi dobre, pretože mediálna výchova napriek tomu, že sa o nej hovorí dlhodobo, napriek tomu, že máme Koncepciu mediálnej výchovy a mediálnej gramotnosti už dlhé roky, tak stále je v rámci školstva v plienkach. Na mnohých školách sa ani nerealizuje.
„Slovenské školstvo je málokedy pre vládu prioritou, a to je jednoznačne jeden z faktorov, prečo to s tým vzdelávaním aktuálne je tak ako je. Chýba nám tu záujem, chýba nám systémovosť v prístupe.“
Skutočnosť je taká, že túto oblasť a vzdelávanie majú dnes v rukách skôr rôzne mimovládne organizácie alebo iniciatívy alebo jednotlivci z oblasti žurnalistiky, ktorí či už mládež alebo aj dospelých o týchto témach vzdelávajú. Vznikajú rôzne príručky, aktivity a návody, ale chýbajú nám školenia pre učiteľov a učiteľky. Nemôžeme chcieť, aby sa systematicky odovzdávali vedomosti z oblasti mediálnej gramotnosti, pokiaľ na to nemáme ľudí, ktorí sú vyškolení a ktorí by rozumeli tomu, čo a ako vlastne odovzdávať. Vieme, že slovenské školstvo je málokedy pre vládu prioritou, a to je jednoznačne jeden z faktorov, prečo to s tým vzdelávaním aktuálne je tak ako je. Chýba nám tu záujem, chýba nám systémovosť v prístupe.
Ďalším faktorom je určite aj iná vec súvisiaca s politikou, teda to, že mnohí naši poprední politickí predstavitelia nielenže problém s dezinformáciami aktívne neriešia, ale ich aj sami aktívne šíria. Tu sa potom prevencia robí ťažšie a dáva to pomerne negatívny príklad širšej verejnosti o tom, ako prevenciu robiť a či je vôbec dôležitá.
Prečo sú dezinformácie atraktívne? Ako možno zatraktívniť boj proti nim?
Úplne najjednoduchšia vec je, že dezinformácie sú proste zaujímavejšie než suché fakty alebo dlhé články, ktoré by si mal niekto študovať alebo čítať. Niekedy sú atraktívne pre senzačný a originálny náboj alebo prvky tajomna a odhalenia veľkých sprisahaní.
Toto v sebe veľmi často nesú napríklad konšpiračné teórie, ktoré nám niekedy ponúkajú len ľahšiu cestu. To znamená, že keď máme nejakú zložitú situáciu alebo veľkú zmenu, ktorá prichádza, a je pre nás ťažšie pochopiteľná, tak tu zrazu prichádza hoax, konšpiračná teória alebo nejaký druh dezinformácií, ktorý nám zrazu jasne a jednoducho vysvetlí, kto je za tým, kto za to môže, prečo sa to stalo. Poskytne nám vinníka, a tým pádom nadobúdame pocit, že vieme, čo sa ďalej bude diať a že máme koho z toho obviniť.
Pre nás ľudí je napríklad veľmi ťažko spracovateľné ak máme prijať, že za niečím je len náhoda alebo nejaký súhrn nešťastných okolností. My si to radi v hlave upraceme do nejakých škatuliek, máme radi, keď vieme, že všetko zlé môžeme na niekoho hodiť. Toto je presne to, čo dezinformácie robia.
„Na to, aby sa niečo podnikalo na širšej úrovni, musí byť v prvom rade systémový záujem na strane ľudí, ktorí majú reálnu moc niečo zmeniť.“
Čo sa týka zatraktívnenia boja proti dezinformáciám, ja si myslím, že to sama o sebe je veľmi atraktívna téma. Je možné, že som zaujatá, keďže sa tomu venujem, ale musím povedať, že existuje veľké množstvo kvalitných projektov a iniciatív, ktoré sa tejto problematike venujú. Dokonca viem povedať aj to, že je to atraktívna téma pre študentov a študentky na školách, že sa o tom radi rozprávajú, že o tom dokonca aj veľa vedia a radi to rozoberajú a máme aj pozitívne spätné väzby na tieto témy.
Tu sa ale znova dostávame k tomu systémovému problému, že na to, aby sa niečo podnikalo na širšej úrovni, musí byť v prvom rade systémový záujem na strane ľudí, ktorí majú reálnu moc niečo zmeniť. Kým toto nebude, môžu rôzne iniciatívy vytvoriť stovky príručiek a zaujímavých projektov, ale nebude to mať ten želaný globálny efekt, ktorý by to malo, keby sa to realizovalo na systémovej úrovni.
Koho môžeme nazvať dezinfluencerom?
Dezinfluencer je pomerne zaujímavý pojem, s ktorým pracujeme. V mojom ponímaní je to človek, ktorý je verejne známy. Tým, že je verejne známy hlavne na sociálnych sieťach, má určitý dosah a vplyv na široké publikum svojich sledovateľov a fanúšikov. Hlavný rozdiel medzi influencerom a dezinfluencerom je to, že tento priestor sa dezinfluencer rozhodol využívať na to, aby medzi svoje publikum šíril zavádzajúce správy a dezinformácie.
Niektorí to robia z presvedčenia, lebo je to skutočne ich svetonázor, a niektorí to robia čisto pre pozornosť a preto, aby si získali základňu, reakcie a tak ďalej. Keby som mala uviesť nejaký príklad, tak aktuálne najznámejším dezinfluencerom je pravdepodobne Andrew Tate. Jeho kauzu teraz registruje množstvo ľudí. On sa stal takým úspešným najmä pre kontroverzný obsah, ktorý veľmi často zdieľa – či už sú to rôzne mizogýnne komentáre alebo šírenie rôznych nenávistných prejavov, akoby znecitlivovanie voči násiliu. Vieme pritom, že jeho dominantnú základňu sledovateľov tvoria najmä mladí ľudia alebo mladí chalani.
Takže toto sú také problematické osobnosti, ktorých je na svete pomerne veľa. Dezinfluencerom ale môže byť akákoľvek známa osobnosť, ktorá má vplyv a zdieľa negatívne alebo zavádzajúce informácie. Pokojne to môžu byť politici.
S akými manipuláciami sa prevažne stretávate na internete? Ako medzi nimi rozlíšiť a ako súvisia s našou kognitívnu stránkou?
Tých manipulácií je pomerne dosť. Ja sa pokúsim vypichnúť niektoré, s ktorými sa stretávame najčastejšie, mnohé z nich už tu zazneli. Asi prvé, s čím sa stretneme keď prichádzame do kontaktu s nejakou informáciou, či už online alebo offline, sú titulky alebo nadpis. Tie nám dávajú nejakú prvotnú informáciu o tom, čo budeme ďalej čítať alebo ďalej pozerať, ale aj to, akým smerom sa bude článok alebo video uberať, akého je žánru a či chce napríklad v prvom rade len upútať pozornosť alebo nás chce reálne informovať.
Už z titulku dokážeme vycítiť veľmi veľa. Ak sa titulok snaží byť len senzačný a strhnúť našu pozornosť, tak využíva napríklad kurzívy, výkričníky, môže využívať rôzne vulgarizmy alebo nejaké slová, po ktorých ako ľudia pudovo ideme. Môže tam byť nejaký sexuálny podtón alebo niečo, čo nás má nejakým spôsobom šokovať. Často môžu byť tieto titulky zavádzajúce celkovo – dajú nám nejakú informáciu, ale článok alebo video s ním vlastne reálne nesúvisí.
Samozrejme, dá sa manipulovať aj aj skrz zaujatosť. To znamená, že je fajn sledovať, z akého zdroja informácie čerpáme alebo kto tú informáciu vytvoril, pretože veľakrát môže dochádzať k prílišnému zovšeobecňovaniu, zjednodušovaniu. Alebo môžu byť určité informácie umelo zvýrazňované, aby sa na ne nejakým spôsobom strhla pozornosť. Alebo naopak, môžu byť vynechané tie, ktoré do celkového obrazu, ktorý nám to médium alebo autor chce povedať, nesedia.
Manipuluje sa najmä cez emócie. O tom sa v dnešnej dobe hovorí často, ale je fajn zdôrazniť, že články alebo obsahy, ktoré sa v nás snažia v prvom rade vyvolať emóciu, nie priniesť nám fakty, by možno mohli byť takou malou kontrolkou, že treba popátrať ešte niekde inde.
Najčastejšie sa manipuluje cez negatívne emócie. Môže to byť strach, môže to byť hnev, môže to byť pocit nespravodlivosti. To je veľmi silná emócia, s ktorou sa často pracuje.
„Odporúčam dávať pozor na to, či niečomu veríme preto, lebo to poskytuje dobré fakty, alebo tomu veríme preto, že to nejakým spôsobom potvrdzuje to, čo sme si mysleli alebo čomu chceme veriť. Lebo aj toto nás dokáže často ovplyvniť.“
Okrem textu sa dá manipulovať samozrejme aj obrazom. Vieme, že akýkoľvek článok má vyššiu pravdepodobnosť, že ho ľudia budú vnímať ako pravdivý, keď je k nemu priložený nejaký obrazový materiál. Obrazovým materiálom sa dá manipulovať rôznymi spôsobmi. Môže byť vytrhnutý z kontextu, môže byť upravený v nejakom grafickom editore alebo môže byť recyklovaný niekoľkokrát. S tým sa často pri dezinformáciách stretávame, že niekto si vezme starý obrázok a uverejní ho v novom kontexte.
Takže to sú najčastejšie obrazové manipulácie. Ešte samozrejme treba spomenúť aj deepfake videá, ktoré sa už ale pre laika overujú pomerne ťažšie. Okrem toho častým typom manipulácie, s ktorým sa môžeme stretávať, je manipulácia cez takzvané falošné autority. To znamená, že tvorcovia dezinformácií sú si vedomí toho, že keď k niečomu povedia, že to tvrdia nejakí vedci alebo odborník na danú oblasť, tak je tam pravdepodobnosť, že to budeme vnímať ako pravdivejšie. Býva to často zneužívané.
Médiá nám často prezentujú ako odborníka niekoho, kto možno je odborníkom, ale je odborníkom v inej oblasti. Alebo pri rôznych falošných reklamách či reklamách na weboch sa môžeme stretnúť s vymyslenými doktormi, vymyslenými menami, inštitúciami a tak ďalej, alebo s fotkami, ktoré pochádzajú z fotobanky. Len preto, aby to zvýšilo vnímanú pravdivosť toho článku.
Takže to sú asi najčastejšie manipulácie, ktoré poznáme. Je náročné povedať takto veľmi stručne, ako medzi nimi rozlišovať. Možno len taká malá rada – ak znie niečo príliš senzačne a dobre na to, aby to bola pravda, tak pravdepodobne to ani pravda nebude. Alebo keď nám niekto ponúka veľmi jednoduché vysvetlenia zložitých javov a ich riešenia, tiež na to treba dávať pozor. Zároveň by som ale odporúčala dávať pozor na to, či niečomu veríme preto, lebo to poskytuje dobré fakty, alebo tomu veríme preto, že to nejakým spôsobom potvrdzuje to, čo sme si mysleli alebo čomu chceme veriť. Lebo aj toto nás dokáže často ovplyvniť.
Ako sa proti manipuláciám možno brániť? Ako si overiť obsah? Prípadne, existujú nejaké základné tipy a triky, ktoré možno uplatniť?
Je náročné sa brániť proti nepriateľovi, ktorého nepoznáme. Takže úplným základom je najmä o rôznych manipuláciách a nástrahách na internete vedieť čo najviac. Zároveň platí aj to, o čom už sme hovorili, teda poznať sám seba – kde sú moje citlivé miesta, kde som náchylnejší alebo náchylnejšia viac podliehať emóciám. Čiže základom je najmä o tomto všetkom vedieť, aj o tých technických veciach, aj o našom vlastnom informačnom správaní a našich zvykoch.
Taktiež asi takým úplne najzákladnejším typom je čerpať informácie z overených zdrojov. To znamená, dávať si pozor na to, odkiaľ informácia pochádza. Taktiež je dobré tie zdroje aj kombinovať. To znamená všímať si ako o nejakej udalosti informujú na viacerých weboch, a či vôbec o nej informujú. Jedným z typických znakov dezinformácií je to, že nám povedia, že o tomto médiá mlčia. Informáciu nájdeme len na hŕstke nejakých webov, ktoré o tom informujú rovnako a ani jeden z nich nie je nejakým spôsobom overený. Prípadne odkazujú jeden na druhý, len samé na seba, a na žiadne oficiálne alebo overené zdroje. Takže kvalitné zdroje a kombinácia zdrojov.
„Nedá sa očakávať, že každý z nás má každý deň čas na podrobné overovanie každého článku, ktorý číta. Preto dôležitým zostáva dôverovať zopár overeným zdrojom, z ktorých môžeme pravidelne čerpať.“
Dôležité je tieť, ako som už spomínala, overiť si priložený obrazový materiál. Teda či nebol upravený v grafickom editore alebo už predtým použitý v inom kontexte. To sa dá napríklad cez spätné vyhľadávanie obrázkov cez Google alebo cez portál Tin Eye.
Dnes už dokonca vieme, aká technika čítania článkov je úspešnejšia ak chceme správne robiť fact checking. Namiesto vertikálneho čítania celého článku zhora nadol by sme mali uprednostňovať takzvané laterálne čítanie. To znamená, že keď si čítame nejaký článok, tak si overujeme fakty postupne. Ideálne je napríklad si otvoriť vždy novú záložku s novým pojmom a vyhľadať si ho. Tak sa ukazuje, že sa dá odhaliť oveľa viac dezinformácií ako len pozorným čítaním zhora nadol, lebo vtedy dokážeme na mnohé informácie zabudnúť.
Na záver by som dodala, že hoci toto všetko sú dobré pomôcky, tak sa nedá očakávať, že každý z nás má každý deň čas na podrobné overovanie každého článku, ktorý číta. Preto dôležitým zostáva dôverovať zopár overeným zdrojom, z ktorých môžeme pravidelne čerpať. A hlavne nešíriť ďalej informácie, o ktorých si nie sme istí, či sú založené na faktoch.
Toto bola psychologička Kristína Blažeková.
Podcasty si môžete vypočuť aj cez Apple Podcasts, Spotify, Google Podcast a YouTube.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
