Národné povedomie Gruzíncov vzniklo v stredoveku sformovaním Gruzínskeho kráľovstva. Gruzínsku samostatnosť však potláčali v priebehu histórie Turci, Peržania a v neskoršom období cárske Rusko a neskôr Sovietsky zväz (ZSSR).
Klesajúci vplyv centrálnej vlády Moskvy v ZSSR na konci Studenej vojny sa stal príležitosťou, keď si integrované socialistické krajiny mohli presadiť svoju nezávislosť a posilniť vlastné národné povedomie. Bol to moment, keď bol Kremeľ najslabší a prechádzal politickou agóniou, ktorá vyvrcholila rozpadom ZSSR.
Gruzínsko vyhlásilo nezávislosť v roku 1991, čo pre spoločnosť otvorilo možnosť priblížiť sa Západu. Tieto snahy novej demokraticky zvolenej vlády boli potlačené vojenským prevratom. Ten podporili bývalí lídri miestnej komunistickej strany.
Štát sa znovu dostal do stagnácie, krajinu ovládala vysoká miera korupcie, a Gruzínsko tak premeškalo vhodné obdobie pre integráciu do západných politických a bezpečnostných štruktúr. Tie by mohli účinne garantovať jeho nezávislosť.
Gruzínska túžba po demokracii
Rozsiahla korupcia, elitárstvo či kupovanie hlasov spôsobili v gruzínskej spoločnosti po rozpade ZSSR apatiu voči štátnemu aparátu. Faktickým výsledkom dlhodobej nespokojnosti občanov bola Revolúcia ruží v roku 2003. Tá sa stala symbolom mierového zmiernenia sporov na turbulentnom Kaukaze. Tbilisi tak znovu získalo možnosť nastaviť orientáciu štátu smerom na Západ.
Prioritou novozvolenej vlády Michaila Saakašviliho bolo priblížiť krajinu k Európskej únii (EÚ) a Severoatlantickej aliancii (NATO). Prekážkou v ceste na Západ sa však stalo viacero vnútropolitických a zahraničnopolitických udalostí.
Secesia Abcházska a Južného Osetska v roku 2008, etnické problémy, neochota politikov podstúpiť radikálnejšie reformy, posilnenie policajného štátu, vláda jednej strany a problémy s opozíciou zbrzdili celý proces integrácie.
Podľa prieskumu Carnegie Europe z roku 2020, väčšina Gruzíncov dodnes verí, že dvere k EÚ nie sú zatvorené. Viac ako 60 % Gruzíncov je presvedčených, že by im ich začlenenie do západných štruktúr prinieslo väčšiu ochranu ľudských práv, skvalitnenie demokratických inštitúcií, lepšiu ekonomickú situáciu a bezpečie pred Ruskou federáciou.
Podľa dát Centra pre strategické a medzinárodné štúdie v roku 2021 bolo až 74 % opýtaných občanov za vstup do NATO a 80 % za integráciu do EÚ.
Vlastná cesta Tbilisi sa nepáči Kremľu
Strácajúci sa vplyv Ruskej federácie na Kaukaze a orientácia Gruzínska k západným štruktúram viedla ruskú politickú elitu k hľadaniu radikalnejších riešení pre udržanie svojej autority v regióne.
To vyústilo k secesii dvoch gruzínskych regiónov, Abcházska a Južného Osetska, ktorých separatizmus priamo podporil Kremeľ odvolávajúc sa na situáciu z Kosova v roku 1999. Paradoxom je, že Ruská federácia vyhlásila, že nie je stranou sporu, ale mediátorom. Dodnes však neprešla správa okupovaných území do rúk regionálnych autorít, nakoľko sa už v roku 2008 uvažovalo o pripojení separatistickej oblasti k územiu Ruska.
Konvenčné zbrane nestačili na to, aby odradili gruzínsku spoločnosť od túžby začleniť sa medzi moderné demokratické krajiny Západu. To spustilo ruskú hybridnú kampaň voči celej krajine.
Moskva podporuje politiku rozširovania umelých administratívnych hraníc, čo vedie k postupnému ohraničovaniu si väčšieho množstva územia aj mimo secesionistických regiónov. Tieto formy okupácie viedli k viacerým sporom medzi obyvateľmi konfliktných strán.
Mimo toho šíri Kremeľ propagandu, ktorá sa snaží Ruskú federáciu vykresliť ako jediného možného mediátora sporu. Podobnú myšlienku možno badať aj vo výrokoch, v ktorých Kremeľ vyzýva na uznanie secesionistických území Gruzínskom, aby sa dokázalo začleniť do NATO.
Rozporuplným sa však stal výrok súčasného predsedu Bezpečnostného výboru Ruska Dmitrija Medvedeva z roku 2018, že akékoľvek rozširovanie NATO môže viesť k ďalšej vojne v regióne.
Podpora miestneho radikálneho patriotizmu a nacionalizmu s prokremeľskými myšlienkami vedie k polarizácii spoločnosti. Moskva pritom zneužíva unikátnu gruzínsku kultúru a ortodoxné kresťanstvo.
Najviac šírený naratív sa týka EÚ ako ničiteľa tradičných kultúr. Takéto vnímanie je v Gruzínsku relatívne dosť rozšírené. Podľa prieskumu z roku 2020 až 39 % respondentov vnímalo EÚ ako hrozbu pre gruzínsku kultúru.
Budúcnosť Gruzínska
Podobne ako Ukrajina a Moldavsko, Gruzínsko podalo začiatkom marca 2022 žiadosť o členstvo v EÚ. V júni 2022 Rada EÚ vydala stanovisko, podľa ktorého udelí Gruzínsku status kandidátskej krajiny, ak splní dvanásť podmienok.
Predlžovanie procesu začleňovania sa do EÚ môže viesť k rastúcemu ruskému vplyvu v krajine. Ten môže byť spôsobený aj exodom ruského obyvateľstva po vyhlásení mobilizácie v Ruskej federácii. Do Gruzínska emigrovalo vyše 110-tisíc obyvateľov Ruska.
Takýto odliv obyvateľstva sa môže stať ďalšou zámienkou pre rozširovanie ruskom kontrolovaného teritória a efektívnym nástrojom pre posilňovanie vplyvu v regióne.
Vstup do NATO bude pozastavený, kým si Tbilisi nevyrieši problémy so svojou teritoriálnou integritou. Otázkou tiež zostáva, či by vstup do NATO schválili všetky členské krajiny. Problémovým štátom by mohlo byť Turecko, ktoré tiež presadzuje svoje národné záujmy v Kaukazskom regióne. Podľa prieskumu z roku 2021 iba 13 % Gruzíncov považovalo začlenenie sa do EÚ a NATO za väčšiu prioritu ako znovuzískanie separatistických území.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
