Nacionalizmus a politické nezhody sužujú vzájomné vzťahy krajín Balkánu, primárne Srbska a Kosova, už vyše 40 rokov. Nenávisť Srbov voči NATO v kombinácii s blízkymi vzťahmi srbských politických predstaviteľov s Moskvou vzbudzujú otázky ohľadom budúcej integrácie Srbska do EÚ a prijatia francúzsko-nemeckého návrhu o uznaní nezávislosti Kosova.
Kremeľské tendencie viesť hybridnú vojnu môžu prispieť k destabilizácii krehkých vzťahov medzi oboma štátmi.
Kosovská nezávislosť
Od 80. rokov 20. storočia Kosovo, aj napriek svojmu autonómnemu postaveniu v Srbsku vo vtedajšej Juhoslávii, túžilo po nezávislosti mierovou cestou. Pokusy získať samostatnosť boli potlačované Belehradom, čo v závere vyústilo k zrušeniu statusu Kosova ako autonómnej provincie v roku 1989.
Po desiatich rokoch, napriek ďalším mierovým pokusom o dialóg, v rámci ktorých mala byť riešená nezávislosť provincie a zníženie napätia medzi etnickými skupinami, Priština nezískala záujem Srbska o vyriešenie týchto otázok. Výsledkom bolo sformovanie Kosovskej oslobodzovacej armády, ktorá sa dostala do otvoreného konfliktu so Srbskom.
Neprijatie dohody z Rambouillet v roku 1999 Srbskom viedlo k leteckým náletom NATO prevažne voči vojenským strategickým objektom. Ich cieľom bolo prinútiť vtedajšieho prezidenta Srbska Slobodana Miloševiča k mierovým rokovaniam. Po vyše dvoch mesiacoch bola predstavitelia podpísali dohodu z Kumanova, ktorá nastolila prímerie. Okrem toho zriadili Misiu dočasnej správy OSN v Kosove (UNMIK).
Nezávislosť získalo Kosovo v roku 2008, a to po období, keď pri budovaní krajiny pomáhala medzinárodná správa UNMIK. Dnes ho ako nezávislý štát uznáva 118 krajín, čo predstavuje väčšinu medzinárodného spoločenstva.
Vzťahy medzi Ruskou federáciou a Srbskom
Nadväzovanie vzťahov medzi Ruskom a Srbskom datujeme od 19. storočia, kedy mala na Balkáne Osmanská ríša veľký vplyv. Cárske Rusko sa prezentovalo ako ochranca ortodoxnej cirkvi a idey panslavizmu, ktorá bola na dnešnom území Srbska vo veľkej miere prítomná.
Rovnaký prístup akéhosi patróna bol viditeľný, keď sa cárske Rusko postavilo na stranu Srbov po vypuknutí 1. svetovej vojny. Napriek ochladeniu vzťahov počas vlády Jozefa Stalina a Jozefa Broza Tita udržuje Ruská federácia priateľské vzťahy s Belehradom dodnes.
Zasiahnutie do teritoriálnej suverenity Srbska v roku 1999 a vytvorenie dočasnej medzinárodnej správy pod mandátom OSN v Kosove vyvolalo rozhorčenie medzi vysokými politickými predstaviteľmi Ruskej federácie.
Vladimir Putin po svojom nástupe na post prezidenta Ruska vyjadril rozhorčenie s oddelením Kosova od Srbska. Situáciu zároveň prirovnal k neudržateľnému precedensu, ktorý po vyhlásení nezávislosti z Prištiny využil Kremeľ na secesiu regiónov Gruzínska.
Srbsko získalo v roku 2012 status kandidátskej krajiny do EÚ. Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa však geopolitická situácia zmenila. Nastal čas, aby Belehrad prejavil svoj skutočný záujem o integráciu do štruktúr EÚ.
Pretrvávajúce sympatie srbských politických elít voči Kremľu sa v roku 2022 potvrdili slovami srbského prezidenta Alexandra Vučića: „Pre nás sú Rusi naši bratia a potvrdilo sa to počas histórie mnohokrát. Preto rusko-srbské vzťahy nemôžu byť zničené pod akýmkoľvek tlakom.“
Ruské tendencie k spomaleniu integrácie balkánskych krajín do štruktúr EÚ sa posilnili najmä od začatia vojny na Ukrajine, keď srbské nacionalistické médiá začali šíriť nenávisť voči ostatným národnostiam na Balkáne.
Srbsko sa v roku 2022 ukázalo ako podporovateľ ruskej propagandy, nakoľko povolilo pôsobenie Kremľom sponzorovaného spravodajstva RT News v krajine. Podľa slov šéfredaktorky Margarity Simonjanovej bude cieľom stanice poskytovať „medzinárodné spravodajstvo z iného uhľa pohľadu“.
V súčasnosti podľa prieskumov 84 % Srbov dôveruje Vladimirovi Putinovi a 88 % je proti Západu. Mimo toho je to v Srbsku prvýkrát, keď väčšina populácie odmieta integráciu do štruktúr EÚ.
Zastavenie dezinformácií je potrebné pre udržanie mieru na Balkáne
Kosovo, v ktorom dlho vládla nestabilita medzi etnickými skupinami a chýbal mechanizmus na reguláciu dezinformácií, sa ukázalo ako ideálny príklad na demonštrovanie toho, akú silu dokážu mať rýchlo šírené neoverené informácie.
V roku 2004 došlo k tragickému utopeniu sa troch kosovských detí albánskeho pôvodu v rieke rozdeľujúcej komunitu kosovských Srbov. Svedkom prípadu sa stalo štvrté dieťa, ktoré tvrdilo, že obete boli prenasledované Srbmi so psom.
To bol dôvod, prečo údajne skočili do rieky, avšak táto informácia dodnes ostala neoverená. Tento fakt verejné médiá v Kosove prehliadli a využili vášne v krajine, ktorými zburcovali nepokoje.
Podľa dát Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) vo všetkých väčších mestách v Kosove následne vypukli protesty či etnické konflikty a zvýšila sa nedôvera voči šíreným informáciám od UNMIK. Celkovo sa predpokladá, že počas dvoch dní sa na protestoch zúčastnilo 60-tisíc obyvateľov.
Podobný prípad nastal v roku 2019, keď médiá a sociálne siete vykreslili členku mimovládnej organizácie pomáhajúcej rómskej menšine ako „únoskyňu detí“ v kosovskom meste. To vyústilo k fyzickému útoku voči nej. Mimo tohto prípadu sa podobných situácií na území dnešného Kosova udialo viacero.
V roku 2022 kosovské vládne autority zaviedli nové regulácie na identifikačné čísla vozidiel a na identifikačné doklady pre pendlujúcich Srbov. Podobný princíp platí dlhšie zo strany Srbska voči Kosovčanom.
Dezinformačné účty na Twitteri začali šíriť informácie o tom, že nárast napätia medzi Srbskom a Kosovom spôsobila nespokojnosť z novozavedených pravidiel. Taktiež sa v tomto prípade šírilo množstvo dezinformácií, ktoré mohli situáciu eskalovať. K tomu aktívne prispievali aj vyhlásenia srbských politikov, ktorí posilňovali nacionalistické vášne.
Priština uznáva nedostatky v regulácii problematického obsahu
Tlačová rada Kosova vo svojej ročnej správe z roku 2022 upozornila, že im chýbajú financie, ktoré sú nevyhnutné pre zvyšovanie profesionality a kvality médií v krajine.
Chýbajúci profesionálny tréning ako bojovať proti dezinformáciám, deficit editorov v online médiách či nedostatočná legislatíva voči dezinformáciám sťažujú prácu médií dodávať čitateľom a poslucháčom vierohodný obsah.
Práve dezinformácie sa ukázali ako jednoduchý nástroj na narušenie pokoja medzi etnickými skupinami. Absencia štruktúr, ktoré by dokázali efektívne regulovať falošné informácie, prispieva k šíreniu proruskej propagandy v regióne.
Srbská podpora Kremľa v šírení propagandy zároveň predstavuje nebezpečenstvo pre stabilitu balkánskeho regiónu, ale aj pre EÚ, ktorá sa snaží štáty integrovať do svojich štruktúr.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
