Bratčikov v rozhovore logicky prezentoval ruský pohľad na tieto vzťahy, autorka rozhovoru Lenka Mayerová mu v tom servílne a nekriticky pritakávala aj vtedy, keď veľvyslanec reprodukoval dávno vyvrátené dezinformačné naratívy.
V infosecurity.sk sme sa pozreli na niektoré výroky veľvyslanca a konfrontovali sme ich s realitou.
1. „Rusko sa do Európy netlačí, ako to občas niektorí prezentujú.“
Z historického pohľadu toto tvrdenie neobstojí. Už od čias imperiálneho Ruska sa Rusko do Európy „tlačí“. Peter I. Veľký vojensky získal prístup k Baltskému moru. Katarína II. Veľká anektovala Kozácku Hejtmanščinu, juh Ukrajiny a Krym. Podieľala sa na delení Poľska v 18. storočí, keď sa ruská hranica posunula až do oblasti stredného Poľska a Rusko susedilo s Pruskom a Habsburskou monarchiou.
Sovietsky zväz sa po dohode s nacistami dostal opäť do Pobaltia, do Poľska, do Besarábie a Bukoviny. V tzv. Zimnej vojne napadol Fínsko. Po druhej svetovej vojne Sovietsky zväz posunul svoje hranice až k československým a svoju sféru vplyvu rozšíril do celej strednej Európy vrátane východného Nemecka. Sovietsku inváziu zažilo Maďarsko v roku 1956 a Československo v 1968.
Po rozpade ZSSR Rusko vojensky obsadilo Podnestersko a v roku 2014 anektovalo Krym a rozpútalo vojnu na Donbase. Momentálne zhromažďuje svoje vojská na hraniciach s Ukrajinou a Ukrajinci spolu so západnými spravodajskými službami varujú pred možnou inváziou.
S Bieloruskom podpísalo Rusko nové integračné dohody, podľa ktorých by malo dôjsť ešte k tesnejšej integrácii oboch krajín.
Svoj vplyv v strednej Európe sa síce Rusko nesnaží posilniť vojensky, ale pomocou iných hybridných operácií podobne ako v Pobaltí, na ktoré využíva spriaznených aktérov. V kontexte Slovenska o ruských snahách dobre vypovedá správa SIS za rok 2020.
2. „Rusko je prirodzeným stabilizátorom Eurázie.“
Fakty o pôsobení Ruska vo svojom pohraničí túto veľvyslancovu tézu veľmi nepodporujú. Rusko totiž destabilizovalo Moldavsko, Ukrajinu a Gruzínsko. V každej z týchto krajín podporuje separatistické skupiny a samozvané republiky. V roku 2007 sa Rusko masívnym kybernetickým útokom snažilo destabilizovať aj Estónsko, v tom čase už člena EÚ.
3. „Rusko má jedinečné skúsenosti, ktoré sa nemôžu nezísť dnešnej Európe, čeliacej problémom masovej migrácie: sú to skúsenosti stáročného spolužitia rôznych kultúr, národov a náboženstiev v jednom štáte.“
Tieto slová znejú trochu paradoxne v kontexte migračnej krízy, ktorú vyvolal spojenec Moskvy Lukašenko na hraniciach s Poľskom, Litvou a Lotyšsko a ktorú Rusko Lukašenkovi zatiaľ minimálne toleruje.
Je pravdou, že Rusko má bohaté skúsenosti so spolužitím rôznych kultúr, národov a náboženstiev v jednom štáte. Nevieme však, čo presne mal veľvyslanec na mysli.
Ukrajinci, Poliaci, Bielorusi, národy Kaukazu, strednej Ázie a pôvodné národy Sibíri by mohli hovoriť o Ruskom dobývaní ich území, o kolonizácii a nútenej rusifikácii prebiehajúcej od čias cárskeho Ruska a pokračujúcej v období ZSSR (s výnimkou niekoľkých rokov v 20. rokoch 20. storočia počas obdobia politiky korenizácie).
„Jedinečné skúsenosti“ stáročného spolužitia predstavujú aj nútené deportácie etník v dobách Sovietskeho zväzu. Povolžskí Nemci, Krymskí Tatári, Inguši, Čečenci, Kalmyci, Karačajovia, takmer všetkých príslušníkov týchto etník sovietska moc vo viacerých vlnách hlavne v 40. rokoch deportovala z ich pôvodných území do nehostinných oblastí strednej Ázie, Uralu a Sibíri kvôli údajnej kooperácii s nacistami a nelojálnosti k sovietskemu režimu.
Deportácie sa, nevyhli ani Ukrajincom, Poliakom, Bielorusom, Fínom a pobaltským národom, hoci sa netýkali takmer celých etník. Sovieti deportovali aj tisíce Slovákov a Rusínov prevažne z Podkarpatskej Rusi a východného Slovenska počas oslobodzovania územia Československa počas 2. svetovej vojny a následnej anexii Podkarpatskej Rusi.
Podľa Ústavu pamäti národa je dodnes zdokumentovaných viac ako šesť tisíc odvlečených. Ich skutočný počet však je niekoľkonásobne vyšší. Len na Podkarpatskej Rusi Sovieti internovali viac ako 30 tisíc osôb.
4. „Podľa môjho názoru práve ignorovanie základných princípov medzinárodného práva a neochota brať do úvahy záujmy iných krajín, pracovať na rovnocennom a vzájomne sa rešpektujúcom základe je tým koreňom, z ktorého vyrastá súčasná kríza v našich vzťahoch.“
Bratčikov touto tézou obviňuje z porušovania medzinárodného práva výhradne Západ (v tomto príspevku netvrdíme, že západné štáty medzinárodné právo nikdy neporušili). Západ je podľa Bratčikova zodpovedný za zhoršenie vzťahov s Ruskom. Veľvyslanec pritom úplne opomína, že je to Rusko, ktoré nerešpektuje a nehľadí na záujmy svojich susedov.
Do Gruzínska a na Ukrajinu Rusko vtrhlo práve kvôli tomu, že tieto krajiny si autonómne stanovili svoje strategické záujmy – zbližovanie sa so Západom, hoci to automaticky neznamenalo, že tieto krajiny odmietajú spoluprácu aj s Ruskom. Do oboch krajín Rusko poslalo svoje vojská, ktoré okupujú ich územia a v prípade Ukrajiny v rozpore s medzinárodným právom anektovalo časť jej územia – Krym (Donecká a Luhanská ľudová republika a Abcházsko a Južné Osetsko nie sú oficiálne súčasťou Ruskej federácie).
5. „Pre nezaujatého pozorovateľa je totiž celkom jasné, že v roku 2014, po tom, ako v Kyjeve prišlo k Západom podporovanému krvavému nacionalistickému štátnemu prevratu, Rusov na Kryme nemal kto ochrániť, iba Rusko. Tým, že obyvatelia Krymu v referende jednomyseľne (97 percent hlasov) potvrdili svoju túžbu vrátiť sa do Ruska, pričom len využili svoje právo na sebaurčenie zakotvené v Charte OSN, podľa Západu urobili „nesprávnu“ voľbu.“
Revolúcia dôstojnosti ako tento „krvavý nacionalistický štátny prevrat“ na Ukrajine volajú bol organizovaný odpor ukrajinských občanov voči autoritatívnej vláde vtedajšieho prezidenta Viktora Janukovyča.
Naratívom o západom podporovanom prevrate kremeľská propaganda uberá autonómnosť konania občianskej spoločnosti a úplne ignoruje fakt, že západní predstavitelia 21. februára sprostredkovali medzi Janukovyčom a opozíciou dohodu, že Janukovyč ostane prezidentom do najbližších volieb, ktoré sa mali uskutočniť do konca roka 2014. Túto dohodu však ľudia na Majdane neprijali a rozhodli sa nasledujúci deň pochodovať na prezidentský úrad Janukovyča ak do 10-tej rána neodstúpi.
To sa už však nestalo, pretože Janukovyč ušiel do Ruska. Janukovyča tak zosadil ukrajinský ľud a následne parlament v hlasovaní o jeho pokračovaní v úrade, nie Západ.
Bratčikov má však pravdu v tom, že udalosti februára 2014 boli krvavé. Boli krvavé preto, že ruský spojenec Janukovyč nariadil špeciálnym oddielom Berkut páliť do protestujúcich aj ostrou muníciou. V dôsledku nepokojov zomrelo minimálne 112 protestujúcich a 18 policajtov.
Veľvyslanec taktiež operuje s falošným naratívom o referende na Kryme. Ukrajinci sa nechystali voči Rusom na Kryme robiť nejaké represie, s týmto naratívom prišla kremeľská propaganda ako s legitimizujúcim prvkom anexie. Veľvyslanec vôbec nespomína fakt, že referendum sa nekonalo v súlade s ukrajinskou ústavou (o odtrhnutí nejakého územia podľa ústavy sa malo hlasovať na celom území Ukrajiny, nie len v jednej časti).
Referendum sa konalo v čase vojenskej okupácie iného štátu a bez nezávislých medzinárodných pozorovateľov. Pozorovatelia, ktorých Rusko pozvalo totiž pochádzali z krajne pravicových a ľavicových európskych strán prepojených na Kremeľ.
Netreba zabúdať na jednoduchý fakt, že v období konania referenda bol Krym oficiálne stále súčasťou Ukrajiny, kde platila ukrajinská legislatíva, nie Ruská. Rusko nemalo žiadne právo usporadúvať referendum na území cudzieho štátu a porušilo tak medzinárodné právo.
6. „Po prvé, túžba mať priateľských alebo aspoň neutrálnych susedov je celkom prirodzená pre štát, ktorý prežil nejednu vonkajšiu agresiu a je obklopený vojenskou infraštruktúrou a základňami najmocnejšej vojensko-politickej aliancie v dejinách ľudstva.“
Je pravda, že Rusko (resp. Sovietsky zväz) prežilo veľa vonkajších agresií, ale taktiež mnoho agresií na územia svojich susedov podniklo (niektoré sme už v tomto príspevku spomenuli). Práve z historických dôvodov a priamych skúseností s ruskými inváziami majú napr. pobaltské štáty, Poľsko, či Ukrajina obavy z ruskej politiky. Preto chcú patriť do nejakej silnej vojensko-politickej aliancie. Ako nezávislé štáty majú právo sa pre členstvo napr. NATO rozhodnúť aj bez toho, aby sa na svoje strategické priority pýtali v Moskve.
Bratčikovová téza o obklopení Ruska infraštruktúrou NATO je zavádzajúca.
Stačí sa pozrieť na mapu a ľahko zistíme koľko kilometrov ruských hraníc susedí s hranicami členských štátov NATO. Z celkového rozsahu pozemných ruských hraníc (20,241 km) tvoria hranice so štátmi NATO 1261,2 km, čo predstavuje 6,2% z celkovej dĺžky ruských hraníc. Na východe Ázie oddeľuje Rusko od USA Beringov prieliv.
Členské štáty NATO susediace s Ruskom sú Nórsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva a Poľsko. Pričom vojská NATO sú pri hraniciach s Ruskom v pobaltských krajinách a Poľsku na obranu a dobrovoľné pozvanie týchto štátov.
7. „Prečo je integrácia v západnej Európe a priori pozitívnym procesom, zatiaľ čo reintegrácia v postsovietskom priestore na rovnoprávnom a vzájomne výhodnom základe vyvoláva silný odpor a označuje sa znamienkom mínus, zatiaľ čo „vojenské partnerstvo“, ktoré sa týmto mladým štátom nanucuje, a „pridruženie“ k Európskej únii, ktoré narúša historické väzby, je označované výlučne znamienkom plus.“
Rétorickou otázkou sa veľvyslanec snaží implikovať, že existuje dvojaký meter vo vnímaní integrácie. Západná integrácie je vraj vnímaná len pozitívne a integrácia v postsovietskom prostredí len negatívne.
Problém s týmto tvrdením je v tom, že integrácia do západných štruktúr akými sú EÚ a NATO prebieha na dobrovoľnej báze. Každá krajina sa musí sama rozhodnúť, či chce do daných organizácií vstúpiť, následne musí spĺňať stanovené kritéria a o vstupe potom rozhodnú ostatné členské krajiny. Štáty môžu z EÚ a NATO aj dobrovoľne vystúpiť, dôkazom je Veľká Británia.
V postsovietskom priestore však integrácia neprebieha vždy na dobrovoľnej báze. Ukrajinci a Gruzínci sa totiž dobrovoľne nerozhodli pre ruskú inváziu na ich územie a Moldavsko taktiež nesúhlasí s prítomnosťou ruských vojsk v Podnestersku. Nehovoriac o tom, že tieto ruské kroky sťažujú integráciu daných krajín do štruktúr, ktorým sa chcú priblížiť.
To, samozrejme, neznamená, že integrácia v postsovietskom priestore prebieha len pomocou sily. Udalosti v spomínaných postsovietskych krajinách však ukazujú, že na rozdiel od EÚ a NATO je Rusko ochotné pri svojej predstave o integrácii použiť aj silu.
8. „Alternatívne názory sa okamžite pranierujú a ich autori sú ideologicky onálepkovaní.“
Dôkazom, že alternatívne názory sa na Slovensku a EÚ môžu slobodne šíriť bez okamžitého pranierovania je aj Bratčikovov rozhovor v Extraplus, ktorý časopis slobodne publikuje bez pranierovania zo strany štátu. Ani tento článok ho nijako nepranieruje, len poukazuje na problematické časti veľvyslancovej argumentácie.
Alternatívnym názorom sa však oveľa horšie darí v Rusku. Podľa Reporters Without Borders je Rusko na 150 mieste v slobode tlače zo 180 hodnotených krajín po celom svete.
Ruské štátne orgány označujú nepohodlné média a mimovládne organizácie za zahraničných agentov, čím im sťažujú prácu.
Politických oponentov Putinov režim vyháňa do zahraničia, perzekuuje a vytláča na okraj verejného diskurzu. Momentálne Putinovým najväčším politickým oponentom je Alexej Navaľnij, ktorého po vykonštruovanom procese uväznili a jeho protikorupčnú organizáciu zakázali ako extrémistickú. Kvôli politickému charakteru procesu vyzval Európsky súd pre ľudské práva na jeho prepustenie.
Rusko to však ignoruje a nedodržiava tak svoje záväzky, ku ktorým sa oficiálne hlási ako člen Rady Európy.
9. „Solídne krajiny, ktoré si vážia samy seba, nikdy nepripustia, aby sa s nimi niekto zhováral jazykom ultimát, a pri riešení akýchkoľvek otázok budú trvať iba na rovnoprávnom dialógu.“
Veľvyslanec obviňuje Západ, že sa s krajinami baví prostredníctvom ultimát a dáva to do kontrastu k Rusku, ktoré uznáva rovnoprávny dialóg a nerozpráva sa s inými krajinami prostredníctvom ultimát.
V tomto sa zrejme veľvyslanec Bratčikov nezhodne s prezidentom Putinom, ktorý len nedávno upozornil NATO, že Rusko má svoje červené čiary týkajúce sa prítomnosti NATO na Ukrajine a ak Západ tieto čiary prekročí, tak bude musieť od Ruska čakať silnú odpoveď.
O „rovnocennom dialógu“, ktorý Rusko aplikuje pomocou vojenskej techniky na Ukrajine, v Gruzínsku a Moldavsku sme už v tomto príspevku hovorili.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
