Pred desiatimi rokmi, 21. novembra 2013, sa v centre Kyjeva začali zhromažďovať študenti, aktivisti a novinári. Rozhodli sa protestovať proti náhlemu rozhodnutiu vtedajšieho prezidenta Ukrajiny Viktora Janukovyča nepodpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou.
Dohoda mala zahŕňať politické pridruženie a ekonomickú integráciu do EÚ. Tú pritom začiatkom toho istého roka schválil ukrajinský parlament. Namiesto priblíženia sa k Západu sa tak Janukovyč rozhodol utužiť vzťahy s Ruskom, čo odštartovalo začiatok Euromajdanu – tzv. Revolúcie dôstojnosti.
Počas nasledujúcich mesiacov pri násilných stretoch so špeciálnou poriadkovou jednotkou Berkut zahynulo 104 demonštrantov a 17 policajtov. Janukovyč koncom februára 2014 utiekol do Ruska a na Ukrajine sa konali predčasné voľby. Po nich sa k moci dostala vláda Petra Porošenka podporujúca bližšie vzťahy s EÚ. Tá asociačnú dohodu podpísala v septembri toho istého roka. Niekoľko týždňov po zmene vedenia však Rusko anektovalo Krym a následne vojensky napadlo východný región Ukrajiny – Donbas. To prakticky znemožnilo ďalšie smerovanie k integrácii do EÚ.
Predchodca Euromajdanu
Tieto udalosti nadviazali na odkaz Oranžovej revolúcie z roku 2004. K tejto revolúcii došlo na Ukrajine bezprostredne po vyhlásení výsledkov druhého kola hlasovania v prezidentských voľbách, v ktorom s tesným náskokom zvíťazil Viktor Janukovyč.
Voliči však tvrdili, že boli svedkami falšovania volebných hlasov, čo podnietilo podporovateľov kandidáta Viktora Juščenka, aby vyšli do ulíc. Ukrajinský najvyšší súd nakoniec po mesiaci protestov anuloval výsledky druhého kola volieb a stanovil nový dátum hlasovania. To sa skončilo víťazstvom Juščenka.
Oranžová revolúcia však polarizovala ukrajinskú spoločnosť v otázke, či pokračovať v snahách o získanie členstva v EÚ a NATO, alebo sa priblížiť k Rusku. Juh a východ Ukrajiny, ktoré v roku 2004 vo veľkej miere podporovali Janukovyča, sa prikláňali k Moskve. Regióny na západe a v strede krajiny, v ktorých v roku 2004 obyvatelia preferovali skôr Juščenka, boli viac orientované na EÚ a Západ.
Toto rozdelenie ukrajinskej spoločnosti však do veľkej miery zmiernili demonštrácie spred desiatich rokov a následná vojenská invázia v roku 2022. Podľa novembrového prieskumu verejnej mienky chce byť dnes súčasťou EÚ 78 % ukrajinskej populácie.
Putinov paralelný vesmír
Rusko v snahe udržať Ukrajinu vo svojej sfére vplyvu zahltilo verejný priestor rôznymi falošnými teóriami o Euromajdane. V decembri 2013, krátko po vypuknutí protestov, ich Putin označil za „pogrom“. Demonštrácie však neutíchali – práve naopak, začali naberať na sile.
V snahe poprieť skutočné dôvody, prečo Ukrajinci odvážne vyšli do ulíc, začali ruské dezinformačné weby spolu s Kremľom šíriť naratív, že sa na Ukrajine uskutočnil násilný štátny prevrat podporovaný Západom a nacionalistickými skupinami.
V nadväznosti na tieto tvrdenia Moskva vytvorila naratív, podľa ktorého Kyjev nariadil svojej armáde obliehanie Donbasu. Malo sa tak stať preto, že miestni obyvatelia chceli brániť svoje právo hovoriť ruským jazykom, čo sa Kyjevu nemalo páčiť. Ukrajina však v skutočnosti nezaviedla žiadne obliehanie na svojom území. Naopak, existujú dôkazy o priamej ruskej vojenskej účasti na východnej Ukrajine.
V decembri 1994 podpísali Rusko, Spojené štáty americké, Veľká Británia, Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan tzv. Budapeštianske memorandum. V ňom signatári sľúbili bezpečnostné záruky a územnú celistvosť troch novovzniknutých postsovietskych republík, a to výmenou za odstránenie jadrových zbraní z ich územia.
Začiatkom marca 2014 Putin tieto záväzky odmietol dodržať. Odôvodnil to slovami, že Rusko „nepodpísalo s novou ukrajinskou vládou žiadne záväzné dokumenty“. Spochybnením memoranda sa Putin snažil presvedčiť ruské obyvateľstvo o oprávnenosti svojich krokov a zároveň si pripraviť pôdu na anexiu Krymu.
Desať rokov po revolúcii ruská propaganda naďalej šíri rovnaké teórie o údajnom násilnom prevrate v roku 2014 či o potláčaní slobôd ruskojazyčného obyvateľstva na Ukrajine. Tieto naratívy čiastočne poslúžili aj ako zámienka totálnej vojenskej invázie v roku 2022.
Tento článok je výstupom vzdelávacieho programu InfoGuard Academy, podporeného z grantu Veľvyslanectva USA na Slovensku.
