„Denacifikácia“ patrila k pôvodným cieľom ruskej vojny na Ukrajine. Putin túto vojnu obhajoval tým, že musí chrániť ruskojazyčných obyvateľov Ukrajiny, ktorí od roku 2014 údajne trpia kvôli politike ukrajinských „fašistov“ v Kyjeve.
Putin, Lavrov, Peskov a ich slovenskí obhajcovia deväť rokov tvrdia, že po Majdane na Ukrajine vládne krajná pravica, ktorá terorizuje vlastných občanov. To vraj dáva Rusku právo na Ukrajine vojensky zakročiť.
V Infosecurity.sk sme sa preto hlbšie pozreli na to, ako vybraní slovenskí prokremeľskí aktéri v období od začiatku protestov na Majdane (21. november 2013) až po 1. máj 2022 šírili naratív o vplyve ukrajinskej krajnej pravice.
V tomto článku sa zameriavame len na naratív, ktorý prezentuje ukrajinskú politickú elitu pomocou obvinení, že je postavená na krajne pravicovej ideológii. Preto ide len o určitý výsek nášho výskumu.
Na objasnenie politického vývoja Ukrajiny od roku 2014 sme oslovili českého historika z Univerzity obrany v Brne Mgr. Bc. Tomáša Řepu, Ph.D. Podrobnosti o výsledkoch nášho výskumu sa dozviete v pripravovanej štúdii, ktorú budeme publikovať koncom marca 2023.
Čo tvrdia slovenskí prívrženci Kremľa?
Základnou tézou prokremeľskej propagandy na Slovensku je, že od roku 2014 na Ukrajine vládne krajná pravica, ktorá sa k moci dostala pomocou Západom financovaného ilegálneho puču vo februári 2014. V tomto puči mali hrať kľúčovú rolu práve krajne pravicové organizácie.
Cieľom tejto komunikácie je diskreditácia ukrajinskej politickej elity a západnej pomoci Ukrajine. O krajne pravicovom charaktere ukrajinskej politickej elity mali svedčiť hlavne jej spolupráca s krajne pravicovými organizáciami ako Azov a Pravý sektor či rehabilitácia radikálnych nacionalistov z OUN a UPA a s tým spojený proces dekomunizácie Ukrajiny.
V prvom prípade sa slovenskí prokremeľskí aktéri opierali o vojenskú spoluprácu ukrajinskej armády a rôznych dobrovoľníckych bataliónov, ktoré niekedy naozaj vznikali aj v krajne pravicovom prostredí.
Táto spolupráca prebiehala hlavne na začiatku vojny v rokoch 2014 a 2015, keď ukrajinská armáda len s veľkými ťažkosťami čelila ruskej agresii na východe krajiny. Vplyv dobrovoľníckych bataliónov na vládu bol však v diskurze prokremeľskej propagandy značne hyperbolizovaný.
V prípade rehabilitácie OUN a UPA počas funkčného obdobia prezidenta Petra Porošenka (2014 – 2019) sa prokremeľskí aktéri opierali o prijatie tzv. dekomunizačných zákonov (2015) a zákona, ktorý priznal príslušníkom OUN a UPA status vojnových veteránov (2018, platnosť nadobudol v roku 2019).
Podľa prokremeľských aktérov mali spomínané zákony predstavovať jasné dôkazy toho, že na Ukrajine vládnu „fašisti“. Aktéri si však zo zákonov vyberali len tie pasáže, ktoré im pasovali do prednastaveného naratívu a rozhodnutie o prijatí zákonov vytrhávali z kontextu vtedajšej situácie na Ukrajine.
Rusku prekáža ukrajinská emancipácia a iný názor na históriu
V prípade dekomunizačných zákonov sa propagandisti zamerali hlavne na skutočnosť, že jeden z nich označoval príslušníkov OUN a UPA za bojovníkov za ukrajinskú nezávislosť a zakazoval ich kritiku. Kontroverzia zákona je však na mieste, potvrdzuje ju aj otvorený list zahraničných vedcov venujúcich sa Ukrajine, v ktorom vyzývali Porošenka, aby zákony nepodpísal.
Prokremeľskí aktéri sa však už oveľa menej venovali ďalšiemu zákonu z tejto sady, ktorý odsudzoval komunistický a nacistický režim a zakazoval verejné používanie ich symbolov. Zákaz nacistických symbolov totiž prokremeľským aktérom nezapadal do naratívu o ukrajinských „fašistoch“. Ďalšie dva zákony sa týkali otvorenia sovietskych archívov a používania termínu druhá svetová vojna namiesto sovietskeho termínu Veľká vlastenecká vojna.
Zákony z roku 2015 zakázali verejnú prezentáciu komunistických a nacistických symbolov a v krajine viedli k začatiu postupného procesu dekomunizácie. Ten sa vo verejnom priestore prejavoval zmenami názvov ulíc či architektonických objektov alebo odstraňovaním komunistických pamätníkov.
Práve tento proces slovenskí prokremeľskí aktéri kritizovali ako prepisovanie dejín a antikomunistický nádych celého procesu opäť prezentovali ako dôkaz vplyvu krajnej pravice na najvyšších miestach ukrajinskej politiky.
Na rozdiel od Slovenska však má Ukrajina s komunizmom oveľa horšie skúsenosti, aktivity komunistov boli veľmi podobné tým nacistickým. Masový teror, deportácie celých dedín do gulagov či hladomory, ktoré majú na svedomí životy miliónov Ukrajincov.
Je však pravdou, že dekomunizácia si nezískala jasnú podporu ani v ukrajinskej spoločnosti. V roku 2016 podľa prieskumu agentúry Rating podporovalo zákaz komunistickej ideológie 48 % obyvateľov a 36 % bolo proti.
Najviac proces podporovali obyvatelia západnej Ukrajiny (78 %), najmenej naopak na východe (18 %). K výmene komunistických pamätníkov (napr. Leninových sôch) sa pozitívne stavalo 41 % populácie Ukrajiny, negatívne až 48 %.
Prijatie týchto zákonov z rokov 2015 a 2018 spolu s dekomunizáciou je však potrebné vnímať v kontexte snahy Ukrajincov emancipovať sa od ruského imperiálneho a hlavne sovietskeho dedičstva.
Ak spomenieme kontext ruskej agresie, ukrajinská emancipácia a vymedzenie sa voči všetkému, čo symbolizuje ruskú nadvládu, pôsobí oveľa legitímnejšie. Avšak prostriedky, ktoré si vybral vtedajší prezident Porošenko, boli v niektorých momentoch naozaj kontroverzné.
Tézu, že ruská agresia predstavuje jeden z kľúčových faktorov v ukrajinskej snahe vymaniť sa z „ruského sveta“ a dištancovať sa od ruského výkladu histórie, potvrdzuje aj prieskum Fondu demokratickej iniciatívy Iľka Kučeriva z decembra 2022.
V tomto prieskume verejnej mienky vnímalo rozpad ZSSR pozitívne 73,3 % Ukrajincov a 72,5 % podporovalo odsúdenie ZSSR ako totalitného režimu, ktorý terorizoval svojich obyvateľov. Na výsledky prieskumu sa však musíme pozerať kriticky a vnímať ich v kontexte toho, že zber dát prebiehal počas vojnového konfliktu, ktorého iniciátorom je Rusko.
V tomto kontexte teda musíme zdôrazniť aj ukrajinské vnímanie OUN a UPA. Pre mnohých Ukrajincov totiž tieto organizácie a ich príslušníci predstavujú skôr symboly boja za ukrajinskú nezávislosť a boja proti (aj) ruskej okupácii. V žiadnom prípade to však automaticky neznamená, že by ukrajinská spoločnosť alebo politická garnitúra preberali aj ideológiu OUN.
Tento aspekt zdôraznil aj historik Řepa: „Vplyv ruskej vojenskej agresie na formovanie pohľadu ukrajinskej verejnosti na vlastné dejiny je výrazný. S ohľadom na túto skutočnosť je pochopiteľné hľadanie zjednocujúcich symbolov odporu, čo UPA a OUN so svojou protiruskou orientáciou jednoznačne spĺňajú. Kto bude Ukrajincami vnímaný ako hrdina ich dejín je čisto na nich. To, že pri tom môžu siahnuť aj po postavách s kontroverznými činmi a prehliadať ich nie je vôbec ukrajinské špecifikum a takmer každý národ má nejaký mýtus, ktorý v skutočnosti vôbec nezodpovedá realite.“
Ako sa na Ukrajine skutočne darilo krajnej pravici od roku 2014?
Reálny podiel na vládnutí mala krajná pravica na Ukrajine po roku 2014 len od februára do októbra 2014, keď bola súčasťou vtedajšej tzv. prechodnej vlády strana Sloboda. Vo vláde táto strana obsadila miesta vicepremiéra (Oleksander Syč), ministra poľnohospodárstva (Igor Švajka) a ministra životného prostredia a prírodných zdrojov (Andrij Mochnyk).
Sloboda bola vo vláde kvôli tomu, že svojich 37 mandátov získala už v parlamentných voľbách 2012, keď bol prezidentom Viktor Janukovyč. Bol to jej historicky najlepší výsledok v celoštátnych voľbách, ktorý od roku 2014 už nikdy nezopakovala.
Od tohto obdobia prechodnej vlády sa však úloha krajnej pravice vo vrcholnej ukrajinskej politike výrazne minimalizovala. V parlamentných voľbách, ktoré sa konali 26. októbra 2014, sa do ukrajinského parlamentu žiadna krajne pravicová strana nedostala.
Strana Sloboda získala v októbrových parlamentných voľbách 4,71 % hlasov a strana Pravý sektor získala len 1,8 % hlasov. Do parlamentu sa tieto strany nedostali, keďže kvórum na zvolenie bolo 5 %. Predseda Pravého sektoru Dmytro Jaroš sa však do parlamentu nakoniec dostal, podobne ako šiesti predstavitelia strany Sloboda (celkovo má ukrajinský parlament 450 mandátov).
Na Ukrajine je totiž na celoštátnych kandidátskych listinách strán volená polovica parlamentu, druhú polovicu občania volia v jednomandátových obvodoch. Jaroša zvolili v jeho obvode. Rovnakým spôsobom nadobudol poslanecký mandát aj Andrij Bileckyj, spoluzakladateľ a bývalý veliteľ bataliónu Azov, v ktorom však od októbra 2014 nepôsobí.
Jaroš v roku 2014 kandidoval aj na prezidenta, vo voľbách však získal iba 0,71 % hlasov. Podobný neúspech zaznamenal aj Oleg Tjahnybok (predseda strany Sloboda), ktorý získal 1,16 %.
V roku 2014 tak krajná pravica v oboch najdôležitejších voľbách na Ukrajine pohorela, čo len dokazuje, že z Euromajdanu a Revolúcie dôstojnosti nevzišla krajne pravicová elita, ktorá by mala na Ukrajine vládnuť dodnes.
Ešte horšie dopadla krajná pravica vo voľbách v roku 2019. V parlamentných voľbách stavila krajná pravica na svoje zjednotenie. Na kandidátku strany Sloboda sa tak dostali aj predstavitelia menších krajne pravicových strán, menovite Národný zbor (Bileckyj), Vládna iniciatíva Jaroša a Pravý sektor.
Ani to však nepomohlo, spojená kandidátka Slobody získala len 2,15 % hlasov a do parlamentu sa strana Sloboda nedostala. V jednomandátových obvodoch získala iba jeden mandát, Bileckyj a Jaroš svoje mandáty neobhájili.
Krajnej pravici sa nedarilo ani v prezidentských voľbách v roku 2019, v ktorých najúspešnejší krajne pravicový kandidát Ruslan Košulynskyj (Sloboda) získal len 1,62 % hlasov a nedostal sa ani do druhého kola.
K pozícii krajnej pravice na ukrajinskej politickej scéne po roku 2014 sa vyjadril aj historik Řepa: „Ukrajinskí nacionalisti, ktorí sa nejakou formou hlásili k odkazu Stepana Banderu (a ani tak sa nedali označiť za banderovcov, pretože už pred 80 rokmi išlo o chybné pomenovanie) nie sú zastúpení v žiadnych významných funkciách vo vedení krajiny. Radikáli sú marginálne zastúpení napr. na lokálnej úrovni, od udalostí na Majdane uplynulo už niekoľko rokov a na Ukrajine sa na rozdiel od Ruska či Bieloruska konalo množstvo demokratických volieb, kde voliči mali možnosť jasne vysloviť svoj názor, aké smerovanie krajiny si prajú. Radikálny nacionalizmus však úplne prepadol a najmarkantnejšie sa to prejavilo v parlamentných voľbách v júli 2019.“
Dôkazom, že od roku 2014 na Ukrajine nevládnu „fašisti“, je už samotný fakt, že sa kontinuálne konali demokratické voľby, v ktorých mohli kandidovať aj otvorene proruské strany, na čo upozornil aj historik Řepa: „Mimochodom, proruská strana Viktora Medvedčuka Opozičná platforma – Za život mala možnosť kandidovať vo voľbách ešte v roku 2019 a získať viac než 13 % hlasov. Až po invázii v roku 2022 bola táto strana zakázaná, niektorí jej pôvodní poslanci založili novú stranu a sú naďalej súčasťou ukrajinskej politiky. Oproti stavu napr. v Bielorusku či v Rusku ide o veľký rozdiel.“
Tento článok vznikol v rámci projektu Obsah, vývoj a šírenie ústredného legitimizačného naratívu kremeľskej propagandy na Slovensku a Ukrajine, a to na základe zmluvy č. MVZP/2022/2/1 o poskytnutí dotácie v oblasti Medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR v pôsobnosti MZVEZ SR.
Názory a tvrdenia vyjadrené v tomto dokumente nepredstavujú oficiálne stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Za obsah dokumentu sú zodpovední výlučne jeho autori.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
