„Na Ukrajine vládnu banderovci“ či „ukrajinskí fašisti zabíjali Rusov na Donbase“ – tieto a iné frázy dlhodobo cirkulujú v slovenskom informačnom priestore a formujú verejné vnímanie nielen ruskej agresie na Ukrajine, ale aj Ukrajiny ako štátu.
Naratív o krajnej pravici je silný a rozšírený aj kvôli tomu, že vzbudzuje u ľudí emócie ako strach, zlosť, nenávisť, ľútosť a pracuje s predstavami dobra a zla, ktoré sú v našej spoločnosti hlboko zakorenené. Prakticky každý si automaticky uvedomuje, že fašizmus a zabíjanie v jeho mene je zlé. Preto je veľmi ľahko zneužiteľný pre vytvorenie jednoduchého, ale klamlivého čiernobieleho obrazu.
Aj preto, keď sa výskumníci Globsecu v máji 2022 pýtali slovenských respondentov, kto je zodpovedný za vojnu na Ukrajine, tak 16 % označilo za vinníka samotnú obeť – Ukrajinu. Dôvodom bolo údajné utláčanie ruskojazyčnej populácie na východe krajiny. Po Maďarsku to bol druhý najväčší počet ľudí v krajinách V4, Pobaltia a východného Balkánu (Rumunsko, Bulharsko).
V Infosecurity.sk sme sa preto hlbšie pozreli na to, ako vybraní slovenskí prokremeľskí aktéri v období od začiatku protestov na Majdane (21. november 2013) až po 1. máj 2022 šírili naratív o vplyve ukrajinskej krajnej pravice.
V tomto článku sa zameriavame len na rámcovanie obrazu Ukrajiny prostredníctvom pôsobenia krajne pravicových organizácií v 20. storočí (Organizácia ukrajinských nacionalistov – OUN a Ukrajinská povstalecká armáda – UPA) a v 21. storočí (Pravý sektor a Azov). Preto ide len o určitý výsek nášho výskumu.
Na objasnenie historických aspektov pôsobenia ukrajinskej krajnej pravice sme oslovili českého historika z Univerzity obrany v Brne Mgr. Bc. Tomáša Řepu, Ph.D. Podrobnosti o výsledkoch nášho výskumu sa dozviete v pripravovanej štúdii, ktorú budeme publikovať v koncom marca 2023.
OUN a UPA ako interpretačný rámec ukrajinskej súčasnosti
Referencie k ukrajinským krajne pravicovým organizáciám OUN a UPA a k ich pôsobeniu v období od 30. do 50. rokov 20. storočia slúžili v propagande prokremeľských aktérov na vytvorenie zdania historickej kontinuity ukrajinskej krajnej pravice a na prepojenie minulosti a súčasnosti.
Zmienené organizácie boli prezentované výhradne ako zločinecké fašistické organizácie, ktoré kolaborovali s nemeckými nacistami a vraždili civilné obyvateľstvo prevažne poľského a židovského pôvodu na západnej Ukrajine, ale aj Čechov a Slovákov v povojnovom Československu.
Logika prokremeľskej propagandy sa v tomto prípade držala jednoduchého vzorca: „Súčasná politická reprezentácia Ukrajiny sa tieto organizácie snaží rehabilitovať a glorifikovať, takže aj ona je krajne pravicová.“ Čím negatívnejšie boli vykreslené OUN a UPA, tým viac skúmaní aktéri diskreditovali súčasnú Ukrajinu.
Je faktom, že počas funkčného obdobia prezidenta Petra Porošenka Ukrajinci prijali tzv. dekomunizačné zákony. Tie v roku 2015 mimo iného označili OUN a UPA za organizácie bojujúce za nezávislosť Ukrajiny a právne zakázali ich kritiku. Zároveň však tieto zákony zakázali verejné používanie a propagáciu nacistických a komunistických symbolov.
Ďalší zákon, ktorý ako dôkaz „ukrajinského fašizmu“ využívali prokremeľskí aktéri, Ukrajinci prijali v roku 2018. Daná legislatíva uznáva bojovníkom UPA a OUN status vojnových veteránov so všetkými sociálnymi výhodami. V žiadnom prípade však zo strany ukrajinskej politickej reprezentácie nejde o preberanie ideológie OUN a UPA.
Tieto organizácie a ich predstavitelia pre Ukrajincov predstavujú skôr zjednocujúce symboly, ktoré stoja v opozícii voči ruskej (alebo predtým sovietskej) agresii. V súvislosti s anexiou Krymu a vypuknutím vojny na Donbase v roku 2014 ide o pochopiteľný jav.
Ako tvrdí historik Řepa, „záujem o postavu Banderu sa naozaj za posledný rok zvýšil, ale pretože ide o postavu s jasne protisovietskou (protiruskou) orientáciou. Je to teda pochopiteľný efekt. Vplyv ruskej vojenskej agresie na formovanie pohľadu ukrajinskej verejnosti na vlastné dejiny je výrazný. S ohľadom na túto skutočnosť je pochopiteľné hľadanie zjednocujúcich symbolov odporu, čo UPA a OUN so svojou protiruskou orientáciou jednoznačne spĺňajú. Kto bude Ukrajincami vnímaný ako hrdina ich dejín je čisto na nich. To, že pri tom môžu siahnuť aj po postavách s kontroverznými činmi a prehliadať ich nie je vôbec ukrajinské špecifikum a takmer každý národ má nejaký mýtus, ktorý v skutočnosti vôbec nezodpovedá realite.“
Čo nám propagandisti hovoria o ukrajinskej histórii?
Aby mohli súčasnú ukrajinskú politickú reprezentáciu skúmaní aktéri prezentovať ako krajne pravicovú z dôvodu rehabilitácie OUN a UPA, musia tieto organizácie vykresľovať výhradne v negatívnom svetle ako nacistických kolaborantov a vrahov.
K tomuto cieľu propagandisti často využívali tzv. volyňský masaker z rokov 1943 – 1944, počas ktorého ukrajinskí nacionalisti prevažne na Volyni, v menšej miere v Haliči, zabili desaťtisíce Poliakov. Historik Per Anders Rudling píše o 88 700 obetiach.
Prokremeľskí aktéri však hovorili len o vraždení a brutalite Ukrajincov, udalosti zároveň vytrhávali z kontextu druhej svetovej vojny a dlhodobo problematických poľsko-ukrajinských vzťahov. Zodpovednosť pripisovali celým organizáciám OUN a UPA, hoci do vraždenia sa ako celky nezapojili.
Navyše, úplne opomínali fakt, že vplyv UPA a OUN na Ukrajine bol skôr regionálny a dotýkal sa predovšetkým západu Ukrajiny. Celkovo počas vojny UPA dokázala mobilizovať asi 100-tisíc ľudí, kým približne 4,5 milióna Ukrajincov bojovalo v Červenej armáde.
Historik Řepa upresňuje niektoré podstatné aspekty Volyňského masakru: „Samozrejme, že táto etnická čistka poľského obyvateľstva na Volyni a čiastočne aj v Haliči bola odporným zločinom, do ktorého sa zapojila časť UPA pod vedením Dmytra Kljačkivského. Do istej miery tým inak legitímne snaženie ukrajinských nacionalistov spočívajúce v dosiahnutí ukrajinskej nezávislosti zdiskreditovala a zaťažila neobhájiteľným násilím. Bohužiaľ, išlo o vyústenie dlhodobo problematického spolužitia miestnych Ukrajincov a Poliakov. Niektorí ukrajinskí nacionalisti, toho času v radoch UPA bojujúci aj proti nacistickej okupačnej správe, sa rozhodli, že Poliakov vyženú násilím. Naopak, iné časti OUN a UPA s týmto „riešením“ nesúhlasili a proti boli aj niektoré duchovné autority ako napr. ľvovský metropolita Andrij Šeptyckyj.“
Presah s Československom
Efektivita propagandy rastie ruka v ruke so skúsenosťou ľudí a ich náladami. História OUN a UPA takéto prepojenie ponúka, pretože po vojne ich príslušníci pôsobili aj na území Slovenska.
Prokremeľskí aktéri ich prítomnosť na Slovensku vysvetľovali pomocou diskurzu komunistickej propagandy, ktorá s témou pracovala v 40. a 50. rokoch 20. storočia. OUN a UPA podľa nej prišli na Slovensko vraždiť, lúpiť a terorizovať civilné obyvateľstvo.
Tento zredukovaný obraz však odporuje modernému historiografickému výskumu. O pôsobení OUN a UPA na území Československa si môžeme napríklad urobiť obraz z monografie s názvom Banderovci na Slovensku (1945 – 1947). Niektoré aspekty pôsobenia jednotiek Ukrajinskej povstaleckej armády na území krajiny (2008) od historika Michala Šmigeľa.
Prvé dva nájazdy OUN a UPA mali propagandistický charakter, snažili sa Slovákov a Rusínov presvedčiť o škodlivosti komunizmu a ZSSR. Počas posledného nájazdu sa príslušníci OUN a UPA snažili dostať na Západ a dochádzalo aj k stretom s československými bezpečnostnými zložkami.
Prokremeľskí aktéri častokrát písali aj o masakre v Kolbasove, kde mala skupina banderovcov údajne zabiť 11 židov. Dodnes však ani vo vedeckom diskurze nie je jasné, či za činom naozaj stáli banderovci. S touto teóriou však od počiatku pracovala práve komunistická propaganda, ktorej naratívy sú preberané aj dnes.
Podľa historika Řepu „v Kolbasove išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o zločin nejakej kriminálnej tlupy, či vojenských dezertérov. Dodnes nie je jasné a najskôr sa to s istotou ani nedozvieme, kto za týmto zločinom stojí. S touto udalosťou ako s jednoznačným zločinom OUN a UPA pracovala hlavne komunistická propaganda. Tento zločin v decembri 1945 bol naozaj strašný a navyše išlo o židov, ktorí prežili po všetkých vojnových útrapách holokaust a krátko predtým sa vrátili domov.“
Kolaborácia s nacistami
Ďalšou argumentačnou stratégiou v prokremeľskom diskurze o OUN a UPA a ich odkaze na dnešnej Ukrajine bolo poukazovanie na ich kolaboráciu s nacistami. Propagandisti však opäť vynechávali dôležitý kontext.
Po prvej svetovej vojne bolo totiž ukrajinské etnické územie rozdelené hlavne medzi Poľsko a ZSSR (menšie časti patrili aj Československu a Rumunsku). Oba štáty však konali voči ukrajinským menšinám represívne. Stalin na elimináciu Ukrajincov dokonca aplikoval aj hladomor, ktorý si vyžiadal milióny obetí.
V rokoch 1939 – 1941 zažili represie sovietskeho socializmu aj Ukrajinci žijúci na západnej Ukrajine, ktorá v medzivojnovom období patrila Poľsku. Tie len viedli k utvrdeniu nepriateľstva voči ZSSR. Ukrajinskí nacionalisti tak v snahe o oslabenie alebo zničenie ZSSR spolupracovali s Nemcami.
S nacistami však nespolupracovali do konca vojny. Keď sa na prelome rokov 1942 – 1943 sformovala UPA, tak okrem Sovietov a Poliakov bojovala aj proti nacistom. Prerod OUN, ktorá na začiatku vojny reálne spolupracovala s nacistami, na silu, ktorá proti ním bojovala, komentuje historik Řepa takto:
„Sovietom odstúpené územia vo východnej Európe boli sovietskou tajnou políciou a zavádzanou okupačnou správou spravované natoľko nemilosrdne, že to po nemeckom útoku skutočne najprv viedlo aj k tomu, že nemeckí vojaci boli vítaní ako osloboditelia. Miestni si skrátka nedokázali predstaviť, že by ich mohlo čakať ešte niečo horšie ako to, čo zažili pod kuratelou Sovietov. Mnohí boli veľmi rýchlo sklamaní.
UPA odhodlane proti nacistickej správe bojovala od jesene 1942, teda viac ako dva roky. Ruská rétorika vynecháva inú frakciu OUN, tú Meľnykovu, ktorá bola voči Berlínu omnoho servilnejšia. Tá ale tak nevadí asi preto, že po vojne úplne stratila vplyv a UPA a Banderova frakcia OUN združila všetkých nacionalistov, ktorí neboli ochotní zmieriť sa s ďalšou okupáciou svojej krajiny a zdvihli zbrane aj proti Moskve.
Spojenectvo s Nemeckom bolo v duchu nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Pokiaľ sa Bandera chcel dlhodobo postaviť voči Varšave a Moskve a získať vlastnú krajinu, z veľkých politických hráčov mu v ten moment za vtedajšej európskej mocenskej konštelácie neostával nikto iný len Berlín. To nie je ospravedlnenie, ale konštatovanie.
Ukrajinskí nacionalisti z Banderovej frakcie nechceli len vazalský status ako malo v tom čase Chorvátsko alebo Tisovo Slovensko, preto vyhlásili bez konzultácie s nemeckým velením 30. júna 1941 v Ľvove svoj štát. Mimochodom vyhlásenia Ukrajiny v Ľvove sa Bandera ani nemohol zúčastniť, pretože mu nemecké orgány nepovolili vycestovať z Krakova.
Ukrajinský štát, ktorý ani nemohol skutočne fungovať, však bol už po troch dňoch existencie rozohnaný gestapom a jeho politické špičky pozatýkané, popravené a uväznené. Tento osud síce Banderu minul, pretože bol pre Nemcov príliš cenným a mohli ho potrebovať, ale jeho dvaja bratia Oleksander a Vasyľ to šťastie nemali a zahynuli v koncentračnom tábore Osvienčim. Pochopiteľne tak v Nemcov stratil dôveru a spoluprácu s nimi už ďalej odmietal.
To, že bol Bandera radikál a ideová inšpirácia mladej generácie ukrajinských nacionalistov je fakt, ale je určite vhodné posudzovať správanie každého jednotlivca a tiež kontext neľudskej doby, keď Ukrajina zaplatila miliónmi životov za to, že sa ocitla medzi mlynskými kameňmi nacistického a sovietskeho totalitného režimu.
Len počas druhej svetovej vojny zahynulo viac ako 8 miliónov Ukrajincov, násilie a krutosti boli všadeprítomné. Aj to robilo z niektorých Ukrajincov zločincov. Pokiaľ toto niekto úplne vypustí, keď posudzuje činnosť nejakej organizácie, tak je jeho hodnotenie vytrhnuté z kontextu doby, neobjektívne a bezcenné.“
Dnešné krajne pravicové organizácie na Ukrajine
Kontinuitu s krajne pravicovými organizáciami 20. storočia v prokremeľskej propagande predstavujú organizácie ako Azov či Pravý sektor, ktoré sa aktívne zapojili do boja proti Ruskom podporovaným separatistom na východe Ukrajiny v roku 2014.
Práve dobrovoľnícke batalióny formované aj z prostredia krajnej pravice hrali na začiatku ruskej vojny proti Ukrajine dôležitú úlohu pri obrane ukrajinských miest pred separatistami a často suplovali alebo dopĺňali vtedajšiu ukrajinskú armádu.
Krajne pravicové pozadie týchto organizácií sa preto veľmi rýchlo stalo cieľom prokremeľskej propagandy a nástrojom na diskreditáciu ukrajinskej obrany proti ruskej agresii. Vplyv týchto bataliónov sa však postupom času zmenšil v prospech regulárnej ukrajinskej armády.
To však propagandisti nereflektovali a obraz „fašistov“ z Azova alebo Pravého sektora slúžil na referovanie o ukrajinskej armáde a obrane proti Rusom ako bežný komunikačný prostriedok ešte počas začiatku ruskej plnoformátovej invázie a ukrajinskej obrany Mariupoľu.
Ruský minister zahraničia Sergej Lavrov napríklad v marci 2022 pri dobývaní Mariupoľu obhajoval ruský útok na pôrodnicu argumentom, že malo ísť o základňu Azovu a ďalších radikálov.
Prokremeľskí aktéri sa snažili vykresliť čiernobiely obraz toho, ako Rusko musí útočiť na Ukrajinu, pretože tam „fašistické“ batalióny utláčajú ruskojazyčné obyvateľstvo a páchajú vojnové zločiny. Využívali pritom stratégiu generalizácie, keď Azov alebo Pravý sektor prezentovali ako typických predstaviteľov ukrajinskej armády.
K pôsobeniu Azova či Pravého sektora na východe Ukrajiny sa viazala opakovaná rétorika obhajcov Putina, ktorí tvrdili, že Ukrajina práve pomocou týchto bataliónov rozpútala vojnu na Donbase v roku 2014 a miestne obyvateľstvo sa muselo brániť proti ukrajinskej krajnej pravici.
Prakticky až do plnohodnotnej ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2022 bol v slovenskom prokremeľskom diskurze prítomný argument, že pred Ukrajincami Donbas „bránili“ len separatisti s ruskou pomocou a nie regulárna ruská armáda.
A to aj napriek tomu, že aj Putin priznal prítomnosť ruskej armády na Donbase od roku 2014 a ruskú kontrolu nad separatistami potvrdil svojim verdiktom o zostrelení lietadla MH17 aj holandský súd.
Pôsobenie Ruska na Donbase od roku 2014 hodnotí historik Řepa takto: „Keby nebolo ruského vojenského zásahu, Donbas by bol rýchlo pacifikovaný. K tomu však nemohlo na základe ruského vojenského pôsobenia dôjsť. V lete 2014 to už rozhodne neboli traktoristi z Donbasu, kto porazil ukrajinskú armádu pri Ilovajsku alebo pri bojoch o donecké letisko, ale naopak nepriznané jednotky Ruskej federácie.
Na Donbas tak priniesol vojnu a s tým spojené obete až silový vstup armády Ruskej federácie a jeho zo začiatku nepriznaná prítomnosť. Ruské operácie tu reprezentovali osoby ako Igor „Strelkov“ Girkin, ktorý sa o tom ani nezdráha hovoriť. Anexia Krymu v marci 2014 a vypuknutie vojny na Donbase o mesiac neskôr sú tak počiatkom vojny, ktorá dnes trvá takmer deväť rokov.“
Kriminalita a údajný politický vplyv krajnej pravice na Ukrajine
Okrem úlohy krajne pravicových organizácií vo vojne na Donbase od roku 2014 sa propagandisti sústredili ešte na dva aspekty ich pôsobenia na Ukrajine. Tým prvým boli ich kriminálne aktivity – vandalizmus, napádanie ľudí, prestrelky, organizácia ilegálnych protestov a podobne.
V rámci tohto aspektu skúmaní aktéri najviac referovali o tragédii v Odese z 2. mája 2014. Propagandisti túto tragédiu prezentovali v intenciách ruskej propagandy ako masaker nevinných proruských demonštrantov zo strany ukrajinských fašistov.
Príčinou tragédie v Odese bol stret dvoch demonštrácií. Skupina asi 300 proruských protestujúcich napadla približne 2-tisíc proukrajinských demonštrantov, medzi ktorými boli aj radikálni fanúšikovia futbalových klubov Odesy a Charkova, ktoré mali v daný deň odohrať futbalový zápas. Pri strete oba znepriatelené tábory používali strelné zbrane a už počas nich zomreli šiesti ľudia.
Proukrajinský tábor bol v početnej výhode a tak postupne zahnal proruských demonštrantov, ktorí sa zabarikádovali v Dome odborov. Obe skupiny aj v tejto situácii využívali strelné zbrane a hádzali po sebe molotovove koktejly, čo spôsobilo požiar budovy, v ktorej následne zomrelo ďalších 42 ľudí. Dodnes nie je jasné, kto požiar v budove spôsobil, keďže molotovove koktejly po sebe hádzali obe strany. K nejasnostiam prispieva aj skutočnosť, že sa celý incident dodnes nepodarilo úplne vyšetriť.
Druhým dôležitým aspektom bolo pripisovanie Pravému sektoru a Azovu vplyv na vrcholné politické rozhodnutia na Ukrajine. V skutočnosti však tieto organizácie žiadny reálny vplyv na vrcholovú politiku nemali, podobne tomu bolo aj v prípade krajne pravicových strán.
Napríklad politická strana s krajne pravicovou ideológiou Sloboda bola najviac zastúpená v parlamente vo funkčnom období počas rokov 2012 – 2014, pričom získala 10,44 % hlasov a 37 mandátov. V parlamentných voľbách v roku 2014 získala Sloboda už len 4,71 % hlasov a v parlamente stratila 31 kresiel (celkovo ich mala do roku 2019 šesť). V rovnakých voľbách získala ďalšia krajne pravicová strana Pravý sektor iba 1,8 % hlasov. V parlamente obdržala len jeden mandát, a to vďaka víťazstvu v jednom jednomandátovom obvode. Ukrajinský parlament má celkom 450 kresiel.
V roku 2019 vzala strana Sloboda na spojenú kandidátku aj členov menších krajne pravicových strán ako Národný zbor, Vládna iniciatíva Jaroša a Pravý sektor. Úspech im to však neprinieslo, keďže získali len 2,15 % hlasov a jeden mandát v jednomandátových obvodoch. Podobne neuspeli zástupcovia krajnej pravice ani v prezidentských voľbách v roku 2014. Predseda strany Sloboda Oleg Tjahnybok získal 0,71 % hlasov a predseda Pravého sektora Dmytro Jaroš 1,16 %. V roku 2019 prezidentský kandidát strany Sloboda Ruslan Košulynskyj získal 1,62 % hlasov.
Podobne ako pri OUN a UPA, aj v prípade Azova a Pravého sektora môžeme v prokremeľskej propagande badať snahu o hyperbolizáciu ich reálneho vplyvu na ukrajinskú politickú scénu a spoločnosť.
Samotní ruskí predstavitelia a ich slovenskí obhajcovia nám pritom hovoria, prečo takúto „fašistickú“ kartu na Ukrajine používajú. Slúži im ako zámienka na vojnu a vraždenie civilného obyvateľstva v mene jeho ochrany pred údajnou hrozbou ukrajinskej krajnej pravice.
Tento článok vznikol v rámci projektu Obsah, vývoj a šírenie ústredného legitimizačného naratívu kremeľskej propagandy na Slovensku a Ukrajine, a to na základe zmluvy č. MVZP/2022/2/1 o poskytnutí dotácie v oblasti Medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR v pôsobnosti MZVEZ SR.
Názory a tvrdenia vyjadrené v tomto dokumente nepredstavujú oficiálne stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Za obsah dokumentu sú zodpovední výlučne jeho autori.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
