Filmy, či už dokumentárne alebo hrané, predstavujú významné médiá, ktorými je možné formovať myšlienky a odkazy pre cieľové publikum. V histórii tak nájdeme mnoho príkladov toho, ako bola filmová produkcia štátmi využívaná na účely vlastnej propagandy. Bez ohľadu na to, či ide o nacistické Nemecko, komunistický Sovietsky zväz, alebo dnešné Rusko, film sa pre autoritárske režimy stal efektívnym prostriedkom na formovanie verejnej mienky.
Financovanie štátom a medzinárodný dosah
Kremeľ sa prostredníctvom televíznych seriálov, ako napríklad Slovo chlapca, snaží o stieranie hraníc medzi postsovietskymi štátmi a budovanie spoločnej identity, ktorá by ich pútala k Rusku. Týka sa to aj okupovaných ukrajinských území, na ktorých sa Rusko snaží miestne obyvateľstvo integrovať do svojho kultúrneho priestoru. Túto tendenciu je vidieť v dokumentárnych filmoch. Príkladom je snímka Ďakujem, vlasť!, ktorá má za cieľ upevniť novú ruskú identitu medzi miestnym obyvateľstvom.
Ruské filmy sa snažia nielen ospravedlniť kroky režimu, ale aj posilňovať negatívne stereotypy o vybraných skupinách. Príkladom toho je aj filmová produkcia Svedok, o ktorej sme už v minulosti informovali. Vplyv tejto kinematografie pritom presahuje domáce publikum.
Dôkazom je aj kvalifikácia filmu Oneluv na Oscara, prestížne filmové ocenenie, ktoré každoročne udeľuje americká Akadémia filmových umení a vied. Aj keď forma a príbeh tejto animovanej karikatúry sú abstraktné, ruské médiá a propagandisti v nej našli paralely s tzv. špeciálnou vojenskou operáciou. Cudzinci, ktorí vo filmovej snímke zneužili pohostinnosť domácich a rozvrátili pokoj a poriadok v rodine, sú porovnávaní s Ukrajincami.
Kinematografia získava hlavné finančné prostriedky od ministerstva kultúry, Fondu kinematografie a Inštitútu pre rozvoj internetu. Celkový rozpočtet na obdobie rokov 2023 – 2025 sa pohybuje okolo 1 miliardy dolárov. Medzi prioritné témy na rok 2023 patrilo napríklad vykresľovanie Ruska ako mierotvorcu, boj proti súčasným formám nacistickej a fašistickej ideológie či popularizácia služby v ruských ozbrojených silách.
Filmový naratív o ukrajinskej fašistickej hrozbe
V mnohých filmoch, ktoré vznikli v rámci kremeľských snáh o manipuláciu verejnej mienky, sa pravidelne objavuje príbeh zobrazujúci Ukrajincov ako fašistov. Filmy, ako napríklad už spomínaný Svedok alebo Peklo na Olympe, slúžia na udržiavanie negatívnych stereotypov o Ukrajine a jej obyvateľoch. Zobrazujú totiž Ukrajincov ako fašistov, lupičov, násilníkov a označujú ich za „podľudí“.
Toto zobrazovanie má viacero účelov: ospravedlňuje agresívnu ruskú politiku, vytvára skreslený obraz reality a zároveň posilňuje nenávisť voči bežným Ukrajincom, ktorí údajne predstavujú smrteľnú hrozbu pre Rusko.
Využívaním filmu ako propagandistického nástroja sa Kremeľ snaží legitimizovať aj svoje vojenské intervencie, ako napríklad agresiu proti Gruzínsku v roku 2008 a prebiehajúcu ruskú inváziu v Ukrajine.
Vo filmoch je používaná manipulatívna čiernobiela logika, v ktorej obraz „Ukrajincov fašistov“ slúži ako obraz nepriateľa, proti ktorému majú Rusi právo bojovať a „brániť sa“. Rusi celú situáciu zjednodušujú pomocou manipulatívneho nálepkovania dobrý vs. zlý. Ruské filmy tiež ignorujú fakt, že práve za Rusko bojujú fašisti. Ukážkovým príkladom je spoluzakladateľ a bývalý veliteľ Wagnerovcov Dmitrij Utkin, ktorý má na svojom tele vytetované nacistické symboly.
Prečo ruské tvrdenia o ukrajinských fašistoch nesedia?
Zobrazovanie Ukrajincov ako fašistov je zámernou generalizáciou, ktorá slúži na skreslenie reality. Manipulatívny naratív o Ukrajincoch ako fašistoch pritom nie je výmyslom posledných dvoch rokov. S touto tézou systematicky pracovala už sovietska propaganda, na ktorú nadviazal Putinov režim ešte pred ukrajinskou Revolúciou dôstojnosti v roku 2014. Od roku 2014 však ide o jeden z kľúčových prokremeľských naratívov o Ukrajine.
Toto tvrdenie tiež príliš zjednodušuje zložitú históriu Ukrajiny, ktorú formovali rôzne kultúrne, etnické a politické vplyvy. Dodnes je Ukrajina etnicky pestrá krajina, v ktorej majú etnické či náboženské menšiny svoje práva. Stereotypné zobrazenie vo filmoch ako Svedok tak zámerne ignoruje rozmanitosť ukrajinskej spoločnosti a snaží sa ju redukovať do fašistickej hrozby.
Spájanie Ukrajincov s fašizmom navyše ignoruje súčasné úsilie krajiny o vybudovanie demokratickej a inkluzívnej spoločnosti. Ukrajina na svojej politickej ceste čelila a čelí mnohým výzvam, no aj napriek nim si stále udržiava demokratický charakter. O tom svedčí aktívna a slobodná občianska spoločnosť, pluralita médií, či slobodná politická súťaž a diskusia. Ukrajinské kroky v demokratických reformách uznala aj Európska komisia, čo nakoniec viedlo k otvoreniu rokovaní o vstupe Ukrajiny do EÚ v decembri 2023.
V ruských propagandistických filmoch sa nezohľadňuje ani odolnosť krajiny voči vonkajšej agresii. V posledných dvoch rokoch stojí Ukrajina tvárou v tvár nevyprovokovanej ruskej agresii, ktorá za sebou zanechala tragické stopy. Je síce pravda, že niektorí jednotlivci s krajne pravicovým pozadím sa na obrane krajiny podieľajú, nemožno však celú armádu alebo celú spoločnosť odsudzovať na základe skupiny jednotlivcov, o čo sa usiluje ruská filmová propaganda.
Tento článok je výstupom vzdelávacieho programu InfoGuard Academy, podporeného z grantu Veľvyslanectva USA v Bratislave.
