Vladimir Putin tvrdí, že cieľom tejto agresie je Ukrajinu „denacifikovať“, pretože jej vládnu nacisti. Podporu tohto tvrdenia hľadá Putin aj v histórii. Obracia sa preto k ukrajinskému boju za nezávislosť z obdobia od 20. do 50. rokov 20. storočia, ktorý je spojený s vyššie zmienenými pojmami.
Tento boj dodnes mnohí politickí a mediálni aktéri prezentujú pomocou fám, dezinformácií a manipulatívnych skreslení. Ruská propaganda ukrajinský boj za nezávislosť v duchu sovietskej propagandy zjednodušene a účelovo prezentuje ako kolaboráciu Ukrajincov s nemeckými nacistami proti Rusku.
O tom, ako to s ukrajinským bojom za nezávislosť v danom období naozaj bolo, sme sa v Infosecurity.sk rozprávali s českým historikom Mgr. Bc. Tomášom Řepom, Ph.D. a slovenským historikom doc. PhDr. Michalom Šmigeľom, PhD.
Rozhovor publikujeme v dvoch častiach. V prvej sa venujeme vzostupu ukrajinského nacionalizmu v medzivojnovom období a počas druhej svetovej vojny a v druhej prítomnosti príslušníkov UPA v Československu v rokoch 1945-1947.
V prvej časti rozhovoru sa dozviete:
- Aké boli ciele a reálne skutky OUN a UPA?
- Ako sa vyvíjal ukrajinský nacionalizmus v medzivojnovom Poľsku?
- Prečo ukrajinskí nacionalisti tvrdo vystupovali proti sovietskym komunistom?
- V akej miere, od kedy a prečo spolupracovali s Nemcami?
- Čo to bol Volyňský masaker?
Kedy vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) a aký mala cieľ?
M.Š.: Ak chceme pochopiť vznik, pôsobenie a program OUN, musíme sa vrátiť do ukrajinskej revolúcie v rokoch 1917-1920. Po februárovej revolúcii v roku 1917 vznikla v Kyjeve Ukrajinská centrálna rada, ktorá na začiatku vyhlásila autonómiu v rámci demokratického Ruska.
Tri mesiace po boľševickom prevrate v Petrohrade, v januári 1918, však Centrálna rada v Kyjeve vyhlásila úplnú nezávislosť Ukrajiny (prvým prezidentom sa stal prof. Mychajlo Hruševskyj) a vytvorila Ukrajinskú národnú armádu, keďže v Charkove boľševici vyhlásili vznik sovietskej Ukrajiny. Vtedy sa začal ozbrojený boj za jej nezávislosť, do ktorého neskôr vstúpilo aj Poľsko, boľševici a Biela armáda.
V Brest-litovskom mieri v marci 1918 Nemecko a Rakúsko-Uhorsko donútili Rusko uznať nezávislosť Ukrajiny. Centrálne mocnosti garantovali ukrajinskú nezávislosť, vojensky dokonca vstúpili na územie Ukrajiny, obsadili Kyjev, ktorý predtým ovládli boľševici a dosadili vládu hajtmana (monarchistu) Pavla Skoropadského (od apríla 1918 do konca prvej svetovej vojny v novembri 1918).
Po odchode Nemcov sa moci v Kyjeve opäť ujali demokratické sily na čele so Simonom Petľurom. Jeho vláda – tzv. Direktórium – sa orientovala na štáty Dohody a susedné Poľsko.
Medzičasom v (predtým rakúskej) Haliči vznikla Západoukrajinská národná republika (november 1918), ktorá sa v januári 1919 spojila s Ukrajinskou republikou – Petľurovým direktóriom.
V ukrajinskej haličskej armáde bolo mnoho bývalých rakúskych dôstojníkov – Haličanov, ktorí mali dobré kontakty s rakúskou a nemeckou armádou. Neskôr, už v emigrácii, ich opätovne obnovili v rámci svojho pôsobenia v Ukrajinskej vojenskej organizácii (UVO) a OUN.
Väčšina územia Ukrajiny ostala po poľsko-boľševickej vojne, ktorá bola ukončená v roku 1921 Rižským mierom, rozdelená medzi Poľsko (Halič, Volyň) a boľševické Rusko, neskôr ZSSR.
Mnohí ukrajinskí vojaci, ktorí sa zúčastnili národno-oslobodzovacích bojov, sa po tejto vojne dostali do internácie a emigrácie v strednej a západnej Európe, vrátane Československa.
Takže podhubie pre ďalšie národno-oslobodzovacie hnutie Ukrajincov vznikalo v 20. rokoch v emigrácii?
M.Š.: Áno, v tomto prostredí vojenských veteránov, ale aj mladých ukrajinských študentov, ktorí emigrovali a študovali na európskych univerzitách. Aj v Československu sa ocitli ukrajinské vojenské oddiely v internácii a vzniklo – vďaka tzv. Ruskej pomocnej akcii – niekoľko ukrajinských univerzít, napr. Ukrajinská slobodná univerzita v Prahe, Ukrajinský pedagogický inštitút Mychajla Drahomanova v Prahe, Ukrajinská poľnohospodárska akadémia v Poděbradoch a iné.
Už v roku 1920 vznikla v Prahe UVO na čele s bývalým rakúskym dôstojníkom a veteránom ukrajinskej armády Jevhenom Konovalcom, ktorý mal dobré kontakty v rakúskej a nemeckej armáde.
V roku 1929 na zjazde ukrajinských nacionalistických organizácií vo Viedni vznikla OUN, ktorej predsedom sa stal Konovalec. Hlavným bodom jej programu bol boj za obnovu ukrajinskej štátnosti, ktorú Ukrajinci po prvej svetovej vojne stratili.
T.Ř.: Strata nezávislosti po prvej svetovej vojne bola pre ukrajinských nacionalistov v OUN veľkou traumou, ktorú si so sebou niesli po celé medzivojnové obdobie.
Táto trauma v kombinácii s rozdelením Ukrajiny hlavne medzi Poľsko a ZSSR (menšie časti obývané Ukrajincami boli aj v Československu a Rumunsku [poznámka autora rozhovoru]) a útlakom Ukrajincov v týchto štátoch spôsobili, že aj odpoveď Ukrajincov na toto dianie bola násilná.
OUN teda pochádza z prostredia vytvoreného násilím, a tým pádom na to odpovedala rovnakou mincou. Je veľmi dôležité uvedomiť si práve tento kontext.
Keďže územie obývané etnickými Ukrajincami bolo v tej dobe rozdelené, tak ako si v OUN predstavovali hranice novovzniknutej Ukrajiny? Spojením poľskej a sovietskej časti?
M.Š.: Panovala predstava akýchsi etnických hraníc Ukrajiny, ale v OUN si uvedomovali, že to územie je rozdelené medzi tieto dva silné štáty. OUN síce pôsobila v emigrácii a mala svoju sieť aj v Haliči (v tom čase východné Poľsko), ale v ZSSR bolo pôsobenie takejto organizácie dopredu odsúdené na neúspech. Stalin v 30. rokoch zlikvidoval akýkoľvek ukrajinský odpor.
Postupne sa zhoršovali aj poľsko-ukrajinské vzťahy vo východnom Poľsku. Poľsko bolo v medzivojnovom období autoritatívnym štátom, hlavne od roku 1926, kedy sa k moci opätovne dostal Józef Piłsudski.
Aká bola situácia ukrajinskej menšiny v medzivojnovom Poľsku?
M.Š.: OUN mala v Haliči dobré zázemie. Ostalo tam mnoho ukrajinských vojnových veteránov z čias ukrajinskej revolúcie, žila tam početná ukrajinská menšina, vznikla tam ukrajinská mládežnícka organizácia Plast (patriotická organizácia skautského typu) atď.
Autoritatívny charakter poľského štátu sa však časom prejavoval čoraz viac a jeho asimilačná politika dopadla aj na ukrajinskú menšinu.
Od polovice 20. rokov Poliaci kolonizovali územie obývané Ukrajincami. Štát im na tomto území rozdával veľké pozemky ako vďaku za boj za poľskú nezávislosť. Takže tu máme sociálny rozmer konfliktu. Na ukrajinskom etnickom území vznikla bohatá vrstva Poliakov. Tí obsadzovali aj miestnu administratívu.
Ďalší rozmer konfliktu je náboženský. Od 30. rokov Poliaci katolizovali pravoslávne kostoly, zatvárali ukrajinské školy a zakazovali ukrajinský jazyk. Existovala snaha polonizovať Ukrajincov. Pre politicky nepohodlných Ukrajincov dokonca Poliaci vytvorili internačný tábor. Prebiehali pacifikačné akcie na potlačenie ukrajinských protestov.
V tejto situácii logicky narastal ukrajinský odpor voči represívnym politikám poľského štátu. A čo robili ukrajinskí nacionalisti v zahraničí? No budovali rozsiahlu sieť OUN (v tej dobe najlepšie fungujúci aparát európskej rozviedky) a využívali svoje staré kontakty. Dostávali sa do kontaktu s nemeckou tajnou službou Abwehr.
T.Ř.: V medzivojnovom Poľsku bola takmer šesť-miliónová ukrajinská menšina, čo predstavovalo najväčšiu etnickú menšinu vtedajšieho Poľska. Symbolom ukrajinského medzivojnového odporu proti autoritatívnemu poľskému štátu je atentát na ministra vnútra Bronisława Pierackého v roku 1934, na ktorom sa organizačne podieľal aj Stepan Bandera.
Paradoxne, Pieracki bol skôr prívrženec miernejšieho zaobchádzania s Ukrajincami, a preto si ho OUN vybrala za obeť, aby ešte viac vyburcovala vášne. Poľské štátne orgány po tomto akte zintenzívnili perzekúciu Ukrajincov.
Ten internačný tábor, ktorý spomínal kolega Šmigeľ sa volal Bereza Kartuska a Ukrajinci sa do neho mohli dostať aj bez zákonného podkladu, bez obvinenia, bez súdu, a to aj na niekoľko mesiacov či rokov. Táto politika len vyostrovala poľsko-ukrajinské vzťahy, ktorých kríza vyvrcholila počas druhej svetovej vojny.
Spolupráca s Nemcami sa začína ešte pred nástupom Hitlera k moci či až po ňom?
M.Š.: Ešte pred jeho nástupom k moci, v priebehu 20. rokov. Zo strany ukrajinských nacionalistov to bol pragmatizmus, pretože Abwehr im vedel zabezpečiť rôzne služby, napr. diverzné školenia, výcvik, zbrane. Ukrajinci zase Nemcom dodávali spravodajské informácie, ktoré získali pomocou svojej širokej siete kontaktov. Obidve organizácie sa snažili využiť tú druhú pre svoje ciele.
Aj Hitler si veľmi dobre uvedomoval tzv. ukrajinskú otázku a snažil sa ju využiť v neprospech Poľska a ZSSR. Kontakty s ukrajinskými nacionalistami, ktoré Nemci nadviazali ešte pred jeho nástupom k moci, sa zintenzívnili. Nemci spolu s OUN začali na konci 30. rokov cvičiť špeciálne oddiely, ktoré sa chystali použiť v príhodný čas.
T.Ř.: Musíme mať na pamäti, že najväčšími nepriateľmi ukrajinských nacionalistov v tom čase boli Poliaci a Sovieti. Poľský režim bol síce autoritársky, ale zďaleka nie tak ako ten sovietsky.
Okrem prvotných pár rokov politiky korenizácie, ktorou si boľševici chceli vychovať lojálne komunistické kádre aj v prostredí etnických menšín, zažívali Ukrajinci po nástupe Stalina k moci na konci 20. rokov skutočný teror. Deportácie, rusifikácia, hladomory.
My najviac vieme o tom najhoršom v rokoch 1932-1933, ale tých hladomorov na Ukrajine bolo v medzivojnovom období viac, len nemali až tak drastické následky.
Je teda logické, že sa spojili s nepriateľmi Varšavy a Moskvy, s Nemcami. Mali na nich kontakty, preto s nimi účelovo spolupracovali.
Akú politickú ideológiu vyznávala OUN? Boli to fašisti? Spájala ich s nacistami aj ideológia?
M.Š.: Vzťah OUN k Nemcom by sa dal najlepšie vystihnúť frázou „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ.“
Ich ideológia nebola v kontexte doby ničím výnimočným. V strednej a východnej Európe bolo jediným demokratickým štátom Československo. Všetky ostatné okolité štáty boli autokratické, fašistické, nacistické.
Ukrajinskí nacionalisti vychádzali z ideológie integrálneho nacionalizmu Dmytra Doncova, ktorý, paradoxne nebol členom OUN, pretože podľa neho OUN nespĺňala podstatu jeho myšlienok.
V začiatkoch OUN nepochybne prevládala myšlienka autoritatívneho štátu so silným vodcom, keďže tento model vo vtedajšej Európe dominoval. Vtedajšia európska demokracia zažívala obrovskú krízu.
Ideológia OUN sa však vyvíjala, môžeme to sledovať na zjazdoch OUN pred vojnou, počas nej a po nej. Po vojne mnohí čelní predstavitelia organizácie utiekli pred Sovietmi na Západ. Aj Bandera sa usadil v Mníchove, kde ho v roku 1959 zavraždil sovietsky agent KGB Bohdan Stašinskij.
V povojnovom období sa niektorí predstavitelia OUN v exile čiastočne demokratizovali, ich hlavným nepriateľom sa stal ZSSR. Ich činnosť sa orientovala na boj proti sovietskemu boľševizmu a imperializmu a na svoju stranu sa snažili dostať aj národy, ktoré po druhej svetovej vojne ostali na východ od železnej opony.
Nazývali ich „boľševikmi zotročenými (národy ZSSR) a ohrozenými národmi (štáty sovietskeho bloku)“. Samotný Sovietsky zväz nazývali „komunistickou väznicou národov“.
Ukrajinci sa teda snažili spolupracovať s poľskou emigráciou, emigráciou z pobaltských a stredoeurópskych krajín, atď. Aj tzv. rejdy (vpády) do susedných krajín boli motivované snahou varovať ľudí pred „ázijským boľševizmom“, podnietiť odpor proti sovietizácii strednej Európy.
Koniec 30. rokov sa okrem blížiacej vojny nesie aj turbulenciami v OUN.
M.Š.: Presne tak. V roku 1938 v Rotterdame spáchal agent NKVD Pavel Sudoplatov atentát na Konovalca, a tým sa uvoľnilo kreslo predsedu OUN, na ktoré usadol ďalší veterán, Andrij Meľnyk. Už v roku 1940 však nastala roztržka medzi jeho krídlom a krídlom Stepana Banderu – krajským vedúcim OUN v Haliči.
Mladšia a revolučnejšia časť OUN na čele s Banderom (OUN-B) vyčítala Meľnykovcom (OUN-M) ich konzervatívny a umiernený prístup. Podľa Banderu sa OUN-M zaoberala v emigrácii kabinetnou politikou, bez radikálnejších akcií a so spoluprácou s Nemcami v podstate nič nedokázala.
Bandera týmto poukazoval na pakt Molotov-Ribbentrop (1939), podľa ktorého tajného dodatku pripadla východná časť rozdeleného Poľska, obývaná prevažne Ukrajincami, nepriateľskému ZSSR.
Banderovci sa nikdy nezmierili s Meľnykovcami, ktorí kolaborovali s Nemcami, hoci aj z ich radov niektorí dezertovali a utiekali do UPA.
Mali teda OUN-B a OUN-M odlišné predstavy o spolupráci s Nemcami?
M.Š.: OUN-M zachovala priazeň Nemcom až do konca vojny. Prevažne z ich radov Nemci v roku 1943 vytvorili 14. divíziu SS-Halič, ktorá v roku 1944 potláčala aj Slovenské národné povstanie.
Banderovci však požadovali orientáciu aj na demokratické krajiny, ktoré vstupovali do vojny proti Nemecku. OUN-B začala prehodnocovať svoju politiku výlučnej orientácie na Nemecko, čo vyvrcholilo vyhlásením Aktu obnovy ukrajinskej štátnosti 30. júna 1941 v Ľvove, pár dní potom, čo Nemci zaútočili na ZSSR.
Nemci však toto vyhlásenie ukrajinskej nezávislosti neakceptovali. Banderu a Jaroslava Stecka, ktorý mal byť predsedom ukrajinskej vlády, odviezli do Berlína. Tam ich nútili odvolať Akt obnovenia štátnosti Ukrajiny, čo však obaja odmietli.
Oboch Nemci internovali a Bandera, ktorý je dnes v ruskej propagande symbolom „ukrajinského fašizmu“ a akýchsi zločinov počas druhej svetovej vojny, skončil v koncentračnom tábore Sachsenhausen, odkiaľ sa dostal až na jeseň 1944. Nakoniec v Sachsenhausene sedel istý čas aj Meľnyk.
Týmto sa však zásah nacistov proti OUN-B neskončil. Na západnej Ukrajine začali nacisti likvidovať OUN-B. Preto organizácia začala formovať svoju ozbrojenú zložku Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA) až na jeseň roku 1942.
Gestapo ich totiž v roku 1941 prakticky zlikvidovalo, hlavne vrcholných predstaviteľov a organizačné štruktúry na okresnej a krajskej úrovni. Ich obnova prebiehala v podmienkach ilegality a nemeckej okupácie takmer rok. Keď už bol Bandera v Sachsenhausene, na čelo jeho krídla OUN sa postavil Mykola Lebeď, na ktorého hlavu však gestapo vypísalo vysokú odmenu.
T.Ř.: Na ilustráciu toho, v akom násilnom prostredí sa ukrajinskí nacionalisti pohybovali, by som ešte uviedol, že otca Stepana Banderu, Andrija Banderu, v júli 1941 popravila sovietska NKVD. Popravili ho kvôli jeho nacionalistickým názorom a za to, že bol otcom Stepana Banderu. Súdny proces pripomínal frašku.
Príznačné pre dejiny Ukrajiny v 20. storočí sú aj osudy dvoch bratov Stepana Banderu, Oleksandra a Vasiľa. Po vlne zatýkania zo strany nacistov po vyhlásení ukrajinskej nezávislosti 30. júna 1941 skončili obaja v koncentračnom tábore v Osvienčime, kde zahynuli.
Aj ďalšie udalosti musíme chápať v tomto násilnom kontexte, mnohé rodiny postihol podobný osud ako tú Banderovu. Vybrať si násilnú formu odporu bolo omnoho jednoduchšie, keď ste mali nevybavené účty s konkrétnymi ľuďmi či celým režimom, ktorý vám zlikvidoval príbuzných. Pre Ukrajincov je celá prvá polovica 20. storočia veľkou tragédiou s miliónmi obetí.
Je pravdou, že časť ukrajinského obyvateľstva na západnej Ukrajine vítala Nemcov ako osloboditeľov?
M.Š.: Mnohí Ukrajinci, po tom, čo zažili zverstvá stalinského režimu, si mysleli, že nič horšie už nemôže byť. Takže istá časť obyvateľov áno. Avšak neboli to len Ukrajinci, aj ostatní obyvatelia sovietskych západných republík vítali príchod Nemcov. Ľudia proste verili, že Nemci spôsobia pád nenávidenej stalinskej tyranie a nastanú „nové poriadky“.
Navyše v ukrajinskej historickej pamäti boli Nemci tí, ktorí v rokoch prvej svetovej vojny podporili ukrajinskú štátnosť. V roku 1941 si teda časť Ukrajincov myslela, že prichádza európsky civilizovaný národ, ktorý ich oslobodí od boľševikov. To ale nacisti neboli a Ukrajinci to veľmi rýchlo zistili. Pochopili, že červenú diktatúru len nahradila diktatúra hnedá.
Nacisti po príchode na Ukrajinu začali vraždiť Židov, drancovať krajinu, vyvážať potraviny a odvážať ľudí na nútené práce do Nemecka, najmä ukrajinskú mládež. To viedlo k vytriezveniu z ilúzie „dobrých Nemcov“.
V tejto situácii vznikol ozbrojený ukrajinský odpor proti nacistom. Začala organizovaná dezercia Ukrajincov z nemeckých policajných zložiek, do ktorých boli predtým naverbovaní. Viac ako tisíc Ukrajincov so zbraňami ušli do lesa a pridali sa k formujúcej sa UPA.
Treba však dodať, že počas služby v nemeckej polícii niektorí Ukrajinci asistovali Nemcom pri represiách, v zabíjaní Židov a iných národov, pri drancovaní vlastnej krajiny, atď. Boli to kolaboranti a vlastizradcovia. Tí s Nemcami držali do konca a báli sa aj vlastných, napokon aj s nimi odišli pred nastupujúcim východným frontom.
Keďže Nemci v tyle (na západnej Ukrajine) potrebovali udržiavať poriadok, tak na uvoľnené miesta po dezerciách Ukrajincov v mnohých prípadoch naverbovali Poliakov. Čo však neznamená, že všetci Poliaci kolaborovali. Ani zďaleka, tak ako aj v prípade Ukrajincov.
Kedy vznikla UPA?
M.Š.: Oficiálne v októbri 1942, ale ešte pred ňou sa formovali menšie jednotky odporu. Napríklad na Polesí a Volyni vznikli skupiny povstalcov pod velením Tarasa „Buľbu“ Borovca, od ktorých neskôr banderovci prevzali názov UPA.
Severozápad Ukrajiny tvoria veľké lesnaté oblasti, ktoré Nemci počas okupácie nemohli úplne kontrolovať, preto sa práve v lesoch formovali prvé jednotky vzdorujúce okupácii. Tie kontrolovali veľké teritóriá.
Naratív, že Ukrajinci počas celého obdobia druhej svetovej vojny kolaborovali s nacistami je teda falošný?
M.Š.: Jednoznačne, veď niekoľko miliónov Ukrajincov padlo v boji proti fašizmu. Ak si aj niekto mylne myslí, že UPA kolaborovala s fašizmom a od toho odvodzuje, že Ukrajinci kolaborovali, tak treba pripomenúť, že omnoho viac ich bojovalo v červenej armáde. UPA mala v najväčšej sile okolo 50-tisíc ľudí a celkovo jej radami prešlo približne 100-tisíc ľudí.
Ale ako sme si povedali, vzťah OUN-B sa k Nemcom zmenil v lete 1941 po vyhlásení ukrajinskej nezávislosti a následných čistkách, ktoré nacisti voči OUN-B urobili. Ich ozbrojená zložka UPA bojovala aj proti Nemcom aj proti Sovietom. Vyhlásila sa za tzv. tretiu vojenskú silu.
OUN-B dokonca nesúhlasila ani s vytvorením divízie SS-Halič na jar 1943, do ktorej vstupovali najmä príslušníci OUN-M.
Všeobecne otázka kolaborácie je veľmi zložitá a citlivá, pretože v tej dobe sa takmer všade našli nejakí kolaboranti. Nenájdete na kontinente národ, v ktorom by nebol niekto, kto by s nacistami nekolaboroval.
Podobných divízií, akou bola SS-Halič, bolo mnoho, medzi nimi francúzska, maďarská, chorvátska, lotyšská, rumunská, nórska, atď. Dokonca aj ruská SS-RONA.
Pri téme Ukrajincov počas druhej svetovej vojny nemôžeme opomenúť ani udalosť, ktorá sa nazýva Volyňský masaker. Čo to teda bol Volyňský masaker a prečo sa vôbec odohral?
T.Ř.: Veľmi zložitá a kontroverzná téma, na ktorú sa musíme pozerať práve v kontexte vývoja poľsko-ukrajinských vzťahov, ktoré sme si tu už naznačili.
V kontexte Volyne stále počúvame práve meno Stepana Banderu, ale on na danú udalosť nemal žiaden vplyv (v lete 1943, kedy akcia začala a nadobudla najväčšie rozmery, sedel v Sachsenhausene [pozn. autora rozhovoru]). Architektom masakru bolo krídlo UPA, ktorému velil Dmytro Kljačkivskyj alias „Klym Savur“, ktorý bol veliteľom UPA na Volyni.
Kljačkivskyj si napr. na rozdiel od hlavného veliteľa UPA Roman Šuchevyča neuvedomoval, že etnická čistka Poliakov na Volyni bude v dôsledkoch kontraproduktívna a celá organizácia bude posudzovaná práve na základe tohto masakru, čo sa aj dnes deje.
Udalosti na Volyni z roku 1943 sú teda veľkou tragédiou, na ktorej sa podieľala časť UPA. Počty obetí na poľskej strane sa odhadujú okolo 50 až 60-tisíc ľudí. V niektorých publikáciách, hlavne od poľských nacionalistických historikov, sa však stretávame aj s číslami nad 100-tisíc ľudí, čo už je trochu nadnesené.
V dôsledku odvetných poľských akcií zaznamenávame aj obete na ukrajinskej strane, a to okolo 15 až 20-tisíc ľudí, takže to už nám hádže na celú udalosť trochu iné svetlo. Ako hovorí poľský politológ Maciej Ruczaj, s ktorým v tomto súhlasím: je to taká mikroapokalypsa v kontexte makroapokalypsy druhej svetovej vojny a východného frontu, na ktorom súperili dva zločinné totalitné režimy.
Na ukrajinskej strane však boli aj elity, ktoré sa voči takémuto zaobchádzaniu s Poliakmi vymedzili. Môžem spomenúť napríklad ľvovského grécko-katolíckeho metropolitu Andrija Šeptyckého, ktorý odsudzoval aj nacistické zverstvá na Ukrajine.
Volyňský masaker je tou najkontroverznejšou udalosťou v celej histórii UPA a OUN. Tí, ktorí sa do vraždenia zapojili, sú zločinci a treba ich odsúdiť, ale treba to chápať v kontexte druhej svetovej vojny, vnímať to, čo sa dialo predtým aj potom. Nehrať sa na sudcu, ale snažiť sa na to pozrieť objektívne.
M.Š.: Kolega Řepa správne povedal, že udalosti na Volyni nepodporila celá UPA a OUN-B. Baštou oboch organizácií bola Halič, hoci pôsobili aj na Volyni.
Konflikt z Volyne sa presunul do Haliče až na prelome rokov 1943 a 1944 v oveľa menšej intenzite. Čiže to naozaj bola skôr regionálna svojvôľa niektorých veliteľov UPA, ktorá nenašla podporu v celom banderovskom hnutí.
Dôležitú úlohu na Volyni zohralo to, že na seba narazili dve nacionalistické hnutia – poľské (Armia Krajowa) a ukrajinské (UPA). Tie boli voči sebe nepriateľské – Poliaci si chceli udržať svoje postavenie na západnej Ukrajine (verili, že Poľsko sa vráti k predvojnovým hraniciam) a Ukrajinci – nedopustiť poľskú nadvládu, ako tomu bolo v medzivojnovom období.
Do tohto sa ešte zamiešali Nemci, ich policajné zložky, sovietski partizáni a neskôr aj sovietska NKVD. Je to teda veľmi zložitá udalosť, v ktorej medzi sebou bojovali viacerí aktéri a tento kontext musíme mať na zreteli. V každom prípade išlo o nezmyselnú bratovražednú poľsko-ukrajinskú vojnu, ktorá nemala víťaza a stala sa obrovskou tragédiou pre obidva národy.
Ak sa už dostaneme na koniec vojny a do prvých povojnových rokoch, tak vieme, že UPA využívala partizánsky spôsob boja na západnej Ukrajine proti sovietskej okupácii až do 50. rokov, ale pôsobila aj v juhovýchodnom Poľsku neďaleko hraníc s Československom. Prečo v tejto časti Poľska pôsobila UPA aj po vojne?
M.Š.: Ukrajina si ani počas druhej svetovej vojny nevydobyla nezávislú existenciu. Pre UPA a OUN-B to bolo veľké sklamanie, preto verili (a neboli sami), že príde ďalší konflikt, tentoraz medzi západnými demokraciami a ZSSR, na ktorý chceli byť pripravení. Očakávali, že sa tak stane hneď po skončení druhej svetovej vojny v Európe.
UPA a OUN-B tiež reagovali na situáciu, v ktorej sa aj národy strednej Európy dostali pod kontrolu Moskvy. Obe zložky sa tak snažili vyvolať ozbrojenú rezistenciu proti komunistom nielen na Ukrajine, ale aj v ďalších zväzových republikách a okolitých, Moskvou podmanených štátoch.
Po vojne vzniklo viacero protisovietskych povstaní v pobaltských štátoch, známe je napr. protisovietske hnutie Lesných bratov v Litve. Hnutie odporu bolo aj v Bielorusku či Moldavsku. Ukrajinci svojimi tzv. rejdami (prienikmi) do iných štátov chceli motivovať a podporiť aj iné národy v boji proti sovietskej nadvláde.
V rokoch 1945-1950 podnikali rejdy do Poľska, Bieloruska, Litvy, Rumunska a do Československa. Ich cieľom bola protikomunistická a antisovietska propaganda, snaha nájsť spojencov, podnietiť odboj a vyvolať mohutné hnutie protisovietskeho odporu tzv. „komunizmom zotročených a ohrozených národov“.
V povojnovom juhovýchodnom Poľsku žila početná ukrajinská menšina (v tej dobe takmer 700-tisíc), ktorá im ponúkala zázemie na pôsobenie v tejto oblasti. Na sklonku vojny tu vznikla civilná sieť OUN-B a štruktúra UPA-Západ (v sile niekoľkých „sotní“). Práve z juhovýchodného Poľska smerovali rejdy oddielov UPA v rokoch 1945-1947 do Československa.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
