Putin tvrdí, že prišiel Ukrajinu „denacifikovať“, pretože v nej vládnu nacisti. Podporu tohto tvrdenia hľadá Putin aj v minulosti a obracia sa preto k ukrajinskému boju za nezávislosť z obdobia od 20. do 50. rokov 20. storočia, ktorý je spojený s vyššie zmienenými pojmami.
Cesty niektorých príslušníkov UPA sa po vojne skrížili aj s povojnovým Československom, na ktorom sa určitý čas pohybovali. Ich pôsobenie v Československu je dodnes laickou verejnosťou vnímané cez nánosy komunistickej propagandy.
Od roku 1989, keď téma prestala byť vedeckým tabu, sa v slovenskom aj českom prostredí uskutočnili mnohé výskumy archívnych materiálov, ktoré prinášajú objektívnejší pohľad na pôsobenie príslušníkov UPA v Československu a búrajú niektoré predstavy vytvorené komunistickým režimom.
O kapitole československých povojnových dejín, do ktorých zasiahli aj členovia UPA, sme sa v Infosecurity.sk rozprávali s českým historikom Mgr. Bc. Tomášom Řepom, Ph.D. a slovenským historikom doc. PhDr. Michalom Šmigeľom, PhD. Tento rozhovor je pokračovaním rozhovoru o ukrajinskom nacionalizme.
V tejto časti rozhovoru sa dozviete:
- Kedy a prečo začali do Československa prenikať prvé skupiny UPA?
- Aká bola reakcia civilistov a štátnych orgánov na ich prítomnosť?
- Či naozaj prišli vraždiť a lúpiť?
- Prečo do politického diania v Československu zasiahli najviac v roku 1947?
- Ako ich prítomnosť využili k vlastným mocenským cieľom komunisti?
V rokoch 1945 a 1946 sa v Československu prvýkrát stretávame s pôsobením príslušníkov UPA na území východného Slovenska. Ako vyzeralo ich pôsobenie na Slovensku v tomto období?
T.Ř.: Celkovo môžeme hovoriť o troch rejdoch (vpádoch) do Československa. Jeden v roku 1945, jeden pred voľbami v roku 1946 a posledný v roku 1947.
Prvý rejd do Československa uskutočnila UPA v auguste a septembri 1945 v počte asi 500 osôb, čo bol najpočetnejší rejd. Počas neho operovala UPA v priestore severovýchodného Slovenska, kde v tej dobe nepôsobili početné bezpečnostné sily, keďže od hraníc s Poľskom a ZSSR žiadne ohrozenie Česi a Slováci neočakávali.
Miestni príslušníci polície boli prekvapení, keď dostávali hlásenia o ozbrojencoch, ktorých ani nevedeli poriadne identifikovať. Často ich zamieňali napríklad za Vlasovcov (pojem Vlasovci je odvodený od ruského generála Andreja Vlasova, ktorý v bitke o Leningrad padol do nemeckého zajatia, kde sformoval tzv. Ruskú oslobodeneckú armádu. Tá následne bojovala na strane nacistov. Pri ústupe pred červenou armádou na konci vojny Vlasovci opäť otočili a pomáhali v boji proti nacistom v Pražskom povstaní [poznámka autora rozhovoru]).
Cieľom tohto rejdu UPA bolo šírenie vlastných myšlienok o boji za ukrajinskú nezávislosť a protikomunistickej propagandy. UPA plánovala obyvateľov daného regiónu varovať pred hrôzami komunizmu, s ktorými už mali obyvatelia na Ukrajine svoje skúsenosti.
Taktiež chcela u miestnych obyvateľov vytvoriť pozitívny obraz o sebe samej, preto sa k nim snažili príslušníci UPA správať slušne a úctivo. Ak aj počas tohto prvého rejdu došlo k nejakým excesom, tak išlo o drobné krádeže, nie nejaké systematické násilie.
Podobné to bolo aj v apríli 1946, kedy svojím vstupom na severovýchodné Slovensko chceli ovplyvniť výsledky parlamentných volieb, ktoré sa konali v máji 1946 a treba povedať, že na Slovensku pre komunistov nedopadli príliš dobre, keďže vyhrala Demokratická strana (DS). V celorepublikovom meradle však vyhrali komunisti.
DS sa po voľbách stala pre komunistov politickým terčom a snažili sa ju spájať vo svojej propagande s protištátnou činnosťou, napríklad účelovým spájaním s UPA a OUN-B.
Počas tohto druhého rejdu banderovci dokonca napísali list prezidentovi Benešovi, kde mu oznamovali, že prišli v mieri, písali o svojich cieľoch a varovali ho pred sovietskymi komunistami.
Prvé dva rejdy na severovýchodné Slovensko tak môžeme označiť ako propagandistické. Príslušníci UPA sa v dedinách rozprávali s miestnymi obyvateľmi, chceli ich oboznámiť so svojimi ideami a varovať pred komunizmom.
V tomto období boli interakcie medzi civilným obyvateľstvom a UPA v zásade bez väčších konfliktov. Ak sa aj nejaké excesy odohrali, tak väčšinou išlo o majetkovú trestnú činnosť, ale to len v minime prípadov. Dokonca máme pramene, ktoré ukazujú, že keď mali banderovci peniaze, tak za tovar od miestnych aj platili.
Medzi obyvateľmi daného regiónu a príslušníkmi UPA nebola ani veľká jazyková bariéra, takže sa dokázali dohovoriť. Dokonca máme správy, že niektorých banderovcov pozvali na svadbu a pod.
Ešte možno taká zaujímavosť, oddaný komunista Bedřich Reicin, prednosta obranného spravodajstva, ktorý neskôr zodpovedal aj za diverzné akcie či vyfabrikované prípady proti komunistickým oponentom, ešte v roku 1945 z titulu svojej funkcie informoval prezidenta o „benderovcoch“ (skomolil im meno).
Beneša informoval v tom zmysle, že banderovci sa pohybujú na východnom Slovensku, hovoria s miestnymi, šíria síce protikomunistickú propagandu, ale k civilom sa správajú slušne. Toto máme čierne na bielom v archívnych prameňoch.
Postupne sú však správy o banderovcoch písané viac v negatívnejšom svetle, hlavne od rokov 1946 a 1947, keď komunisti vyostrovali politický súboj a očierňovali ostatné strany Národného frontu. Pomocou správ o banderovcoch vytvárali v spoločnosti pocit ohrozenia a postupne sa chystali na prevzatie plnej moci v Československu.
M.Š.: Prvý rejd v auguste a septembri 1945 by sme mohli nazvať aj ako prieskumný. UPA vyslovene mapovala terén a zisťovala, aká je na severovýchode Slovenska situácia. Prvotne sa zamerali na rusínske obyvateľstvo Slovenska, ale ostali sklamaní, pretože tí neboli ochotní podporiť ich myšlienky o nezávislej Ukrajine.
Preto bol druhý rejd v apríli 1946 dobre pripravený a zameral sa tentokrát na slovenské dediny. Priniesli veľké množstvo propagandistických letákov s cieľom propagovať svoje myšlienky. Robili teda prednášky, rozdávali letáky, hovorili s lokálnou inteligenciou.
UPA bola pripravená a poučená z prvého rejdu a doviedli so sebou desiatky koní, ktoré na Slovensku predali, aby mali peniaze na zaobstarávanie potravín. Opäť, cieľom bolo vytvorenie pozitívneho obrazu o organizácii.
Na rozdiel od prvého rejdu, počas ktorého nedošlo k násilným incidentom medzi UPA a československými silami. Počas druhého už došlo k jednej prestrelke pri Humennom, počas prechodu rieky.
V prvom a druhom rejde nebolo banderovcov viac ako 500. Na rejdy boli citlivo vyberaní a mnohí z nich boli propagandisti z civilnej siete OUN-B.
V tej dobe ešte panoval v československej armáde čiastočný povojnový chaos, takže pokiaľ štát chcel na UPA nejako zareagovať, nedokázal to dostatočne. Kým sa armáda zmobilizovala, banderovci už väčšinou boli naspäť v Poľsku. Ich pobyt na Slovensku počas prvého a druhého rejdu trval 2 až 3 týždne.
Pôsobili v tomto období na Slovensku aj nejaké iné ozbrojené skupiny okrem UPA?
T.Ř.: Samozrejme, že áno. Východné Slovensko bolo po vojne zničeným a chudobným krajom, v ktorom boli ideálne podmienky na pôsobenie rôznych domácich aj zahraničných kriminálnych skupín.
V pohraničí s Poľskom naozaj nebolo bezpečne. Po vojne tam ostalo mnoho zbraní a ľudí, ktorí sa odmietali zmieriť s tým, že vojna skončila a začali sa etablovať nové politické podmienky.
Na hraniciach v povojnových rokoch panovalo akési mocenské vákuum a trvalo nejaký čas, kým sa tam pomery skonsolidovali.
Vieme napríklad o poľskej bande Błyskawica pod vedením Józefa Kuraśa, ktorá robila vpády na severné Slovensko. Československým zložkám sa túto skupinu podarilo vytlačiť do Poľska, kde ju poľská štátna moc zlikvidovala.
V archíve bezpečnostných síl som narazil na mnoho hlásení československých bezpečnostných zložiek o pôsobení domácich kriminálnych bánd. Stretol som sa aj s prípadmi, keď príslušník polície pri konkrétnej trestnej činnosti napísal, že išlo o domácich kriminálnikov a neskôr o tých istých ľuďoch písal ako o banderovcoch.
Z toho vyplýva, že niektorí policajti si takto mohli zjednodušovať prácu. Hodili to na banderovcov a hotovo. Musíme však skúmať správanie konkrétneho jednotlivca v konkrétnej situácii a tiež to, či k tomu máme dostatok relevantných informácií.
Aj vzhľadom na to, že máme k dispozícii veľké množstvo hlásení bezpečnostných síl, musíme ich vnímať s kritickým odstupom. Veľakrát sa po preverení zistilo, že sa pôvodne hlásená udalosť odohrala úplne inak.
M.Š.: Aj domáce kriminálne skupiny si uvedomili, že „hranie sa“ na banderovcov by mohla byť dobrá kamufláž vlastnej trestnej činnosti, preto to aj robili.
Známy je prípad vrážd v Uličskej kotline (v obciach Nová Sedlica, Ulič, Kolbasov) v okrese Snina na konci novembra a začiatkom decembra 1945, ktoré komunisti automaticky prisúdili banderovcom.
Ich podiel na týchto vraždách, ktoré je potrebné odsúdiť, nie je ani zďaleka taký istý a celá udalosť dodnes nie je úplne objasnená. Je tam príliš mnoho otáznikov. Ale nemôžeme to ani úplne vylúčiť.
V decembri 1945, v čase vrážd, sa totiž nekonal na území Slovenska žiadny rejd UPA, čo však nevylučuje, že mohlo teoreticky ísť o nejakú vlastnú akciu menšej skupinky z podzemnej siete OUN-B.
V každom prípade ide o zložitú tragickú udalosť, ktorú nemožno objasniť v pár vetách. O tejto tragédii (bolo zavraždených 18 ľudí v priebehu niekoľkých dní) som písal niekoľko štúdií a dajú sa vyhľadať na internete.
V roku 1947 sa však pohyb UPA a OUN-B v Československu zmenil. Prečo?
M.Š.: Charakter rejdu v roku 1947 vyplýva zo zmeny situácie v juhovýchodnom Poľsku. Do roku 1947 tam totiž žila početná ukrajinská menšina, ktorá vytvárala pre UPA zázemie. V tejto oblasti dokonca UPA po vojne prestala bojovať s Armiou Krajowou (AK) a začali na lokálnej úrovni spolupracovať proti poľským a sovietskym komunistom. Poľský štát s pomocou Sovietov proti AK, ale aj UPA zasahovala.
Od roku 1944 prebiehali medzi Poľskom a ZSSR vysídľovacie akcie. ZSSR presídľoval Poliakov zo svojho územia do Poľska a Poľsko opačným smerom nútene presídľovalo Ukrajincov. Od roku 1944 do roku 1946 takto Poliaci vysídlili okolo pol milióna Ukrajincov na sovietsku Ukrajinu, stále však v juhovýchodnom Poľsku žilo asi 150-tisíc Ukrajincov.
UPA tak bojovala aj proti vysídľovaniu Ukrajincov. Útočila napríklad na presídľovací aparát, vykonávala diverzie na železniciach, útočila na poľskú armádu, ktorá zabezpečovala presídľovanie Ukrajincov atď.
V apríli 1947 Poliaci spustili akciu Wisła, ktorej cieľom bola úplná deportácia ukrajinskej menšiny z juhovýchodného Poľska a jej rozptýlenie na severozápadných územiach krajiny. Tie Poliaci získali od Nemcov, ktorých odtiaľ vysídlili.
Násilím deportovali 140-tisíc Ukrajincov (Lemkov a Bojkov), čím UPA prišla o civilné zázemie a podporu miestneho obyvateľstva (pravda, nie celého) a jej pôsobenie v juhovýchodnom Poľsku sa stalo neudržateľným.
Vtedy sa rozhodli pre prechod cez Československo?
M.Š.: Veliteľstvo UPA rozhodlo o ukončení činnosti v juhovýchodnom Poľsku. Časť oddielov prešla na sovietsku Ukrajinu a pokračovala v boji so Sovietmi, časť sa demobilizovala a nechala sa vysídliť na severozápad Poľska a časť vo vopred určených sotňach (oddieloch) organizovane prechádzala do západných okupačných zón Rakúska a Nemecka cez územie Československa.
Pôvodne UPA určila 4 sotne na prechod československým územím. Prvá bola Hromenkova, ktorá sa do Československa dostala ako prvá. Ďalšie 3 sotne uviazli v bojoch s Poliakmi a museli sa preskupiť do jednej, Burlakovej.
Hromenko aj Burlaka (boli to pseudonymy) mali zhruba po 100 ľuďoch a okrem nich prechádzali cez Československo ešte menšie skupinky. Celkovo môžeme v roku 1947 hovoriť o 350 až 450 ukrajinských povstalcoch z Poľska.
Zaujímavá je napríklad Brodičova skupina, ktorej bol povolený prechod na Západ dodatočne a ktorá išla po poľsko-slovenskej hranici, dostala sa na Moravu, kde sa rozdelila do menších skupiniek a tie sa snažili dostať do Západného Nemecka.
Tento rejd už mal iný propagandistický charakter ako dva predošlé. Jeho cieľom bolo vyvolať medzinárodný ohlas, že zo sovietskej zóny odchádzajú oddiely protisovietskej rezistencie. Na druhej strane to bol aj útek o „holý“ život na západ.
Počas prechodu už banderovci aj rabovali a kradli potraviny, kvôli prežitiu. Presúvali sa väčšinou v noci, aby sa vyhli ľuďom a hliadkam, cez deň spali a schovávali sa v lesoch. Počas tohto pochodu boli neustále prenasledovaní vojenskými stíhacími skupinami, a preto to niektorí povstalci nevydržali a československým orgánom sa dobrovoľne vzdali do zajatia.
T.Ř.: Aj životné príbehy Hromenka, vlastným menom Michajlo Duda, a Burlaka, vlastným menom Volodymyr Ščyhelskyj, sú veľmi zaujímavé z pohľadu historika. Burlaka sa v obkľúčení vzdal československým silám, ktoré ho vydali do Poľska, kde ho popravili, ale Hromenko sa dostal na západ.
V prípade Hromenka môžeme pozorovať neuveriteľný zápal a odhodlanie pre „ukrajinskú vec“, až fanatizmus. Mohol ostať na západe a užívať si tam svoj život, ale rozhodol sa inak. Nikdy sa nezmieril s tým, že Ukrajina nezískala nezávislosť, preto sa vrátil na sovietsku Ukrajinu, kde naďalej bojoval proti komunistom a v tomto boji nakoniec aj padol.
Aká bola reakcia československého štátu na tento rejd v roku 1947?
M.Š.: V roku 1947 už štát spustil veľké vojenské „manévre“. Štát nasadil proti UPA dokopy okolo 13-tisíc vojakov, príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a mobilizovaných partizánov. Komunisti už vedeli, čo robiť a ako problém využiť vo svoj prospech.
Napriek tomu, že DS vyslovene zakazovala svojim členom v regiónoch kooperáciu s banderovcami, komunisti vymýšľali konšpiračné teórie o protištátnych sprisahaniach DS a UPA a z podpory banderovcov tiež obviňovali gréckokatolícku cirkev.
Prechod banderovcov využili komunisti na posilnenie svojich pozícií v armáde, diskreditáciu politických oponentov a prípravu na prevzatie moci v krajine.
V roku 1947 došlo aj k viacerým ozbrojeným stretom medzi československými ozbrojenými zložkami a UPA, napr. pri Vernári, Telgárte, Krasňanoch atď.
Najviac bojov zvádzali československí vojaci s Burlakovou sotňou, proti ktorej dokonca nasadili letectvo a tanky proti 100 ľuďom. K najväčšiemu stretu prišlo na Ľupčianskej Magure.
Tam na seba narazila Burlakova sotňa a skupina mladých vojenských ašpirantov bez reálnych skúseností v boji. Zomrelo tam 6 československých ašpirantov.
Počas prechodu UPA československé sily zabili celkovo 46 banderovcov, 216-tich zajali, z toho polovica sa vzdala dobrovoľne. Zvyšku – okolo 240 osôb – sa podarilo prejsť na Západ.
Komunisti okolo prechodu banderovcov cez Československo vytvorili nielen masívnu vojenskú, ale aj propagandistickú kampaň. Tvrdili, že Československo je zamorené banderovcami, umelo navyšovali ich početnosť v Československu, nasadili na ich elimináciu obrovské sily, aby v ľuďoch vytvorili strach a ľahšie ich tak manipulovali.
T.Ř.: Tragédia pri Ľupčianskej Magure vyplynula aj z neuveriteľnej laxnosti a podcenenia situácie zo strany československých zložiek. Velitelia operácie dobre vedeli, že Burlaka je skúsený veliteľ a už dopredu im dával vedieť, že nebude strieľať do vzduchu.
Aj napriek tomu do priestoru poslali neskúsených ašpirantov, ktorí išli za sebou. Šiesti zomreli a siedmy sa postrelil vlastnou zbraňou, na následky zranení neskôr zomrel aj on.
Faktom je, že československý štát musel proti ozbrojencom na vlastnom území zasiahnuť, to je jasné, armáda sa na to nemohla len prizerať. Ale nasadenie pohotovostného pluku ZNB Slovensko a mobilizovanie partizánov už bol jednoznačný politický tlak komunistov.
V archívnych prameňoch som dokonca našiel hlásenie veliteľa tohto pluku ZNB Miroslava Dudy, ktoré však nepredložil ministerstvu vnútra, ale priamo na sekretariát ÚV KSČ Rudolfovi Slánskemu, a to sme ešte v roku 1947, čiže v období pred komunistickým prevratom.
Aj obsah tohto hlásenia stojí za pozornosť. V hlásení totiž jeho autor píše o tom, ako sa správajú vojaci slovenskej a českej národnosti, kto má aké politické názory atď. V podstate je to dôkaz toho, ako polícia už v tej dobe donášala na armádu a to je dôležité svedectvo doby.
Vyžiadal si prechod banderovcov cez Československo v roku 1947 aj nejaké civilné obete?
M.Š.: Podľa známych údajov od júna do konca roku 1947 zahynulo 13 vojakov (z toho 2 mobilizovaní partizáni), 8 príslušníkov SNB, 5 príslušníkov Finančnej stráže a 2 civilné osoby, ďalších 26 osôb bolo zranených. Asi 4 ďalší civilisti zahynuli náhodne pri prestrelke, 2 ostali nezvestní.
Vysoký počet strát na strane československej armády bol mimo bojov – 22 mŕtvych a 77 zranených (napríklad v dôsledku autonehôd – 8 mŕtvych a 46 zranených, neopatrného zaobchádzania so zbraňou – 4 mŕtvi a 21 zranených atď.). Celkový počet na československej strane bol teda – 54 padlých, 103 zranených a 2 nezvestní.
T.Ř.: V tomto kontexte by som spomenul prípad jednej z civilných obetí, Františka Mičky. Bol to mladý muž, športovec, ktorý bol vedúcim tábora v obci Návojná.
Bohužiaľ, ocitol sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a priplietol sa do prestrelky medzi banderovcami a československými silami. Podľa oficiálnej komunistickej verzie ho zabili banderovci, ale my v skutočnosti nevieme, kto bol autorom osudných výstrelov.
Podozrivé je, že správa z pitvy sa niekde „stratila“ a ani o detailoch streľby nemáme záznamy. Dosť dlho som po nich pátral, ale nepodarilo sa mi ich nájsť. Na mieste je teda otázka, či to niekto nezamietol pod koberec.
Už sme to tu trochu načrtli, čo banderovci a komunistická propaganda?
T.Ř.: Téma banderovcov komunistom naozaj výborne propagandisticky zafungovala. V Rudom práve pomaly každý deň vychádzali články o banderovských „vrahoch a lupičoch“.
Ak sa aj nejaké noviny alebo politické strany rozhodli zapochybovať o tom, či proti pár stovkám príslušníkov UPA musí štát nasadzovať také prostriedky, tak sa hneď stali terčom komunistov. Tí ich obviňovali z rozvracania štátu atď.
M.Š.: Komunisti to jednoznačne využili na posilnenie svojho postavenia v štáte a diskreditáciu politických oponentov ako napr. DS, ale aj gréckokatolíckej cirkvi. Údajná spolupráca tejto cirkvi s UPA bola jednou zo zámienok na jej likvidáciu v Československu.
Keďže počas komunistickej diktatúry bola táto téma pre nezávislé vedecké bádanie tabu, tak komunisti si udržali monopol na výklad pôsobenia banderovcov v Československu a nimi vytvorená predstava o banderovcoch sa zakorenila v našej spoločnosti.
V literatúre o banderovcoch ani veľa diel nevychádzalo, skoro všetko boli preklady a export poľskej alebo sovietskej komunistickej literatúry. Často úvody alebo predslovy k týmto vydaniam v Československu písali príslušníci ŠtB.
Až na konci 80. rokov vyšla kniha Banderovci (1989) od dlhoročného komunistického ministra zahraničia Bohuslava Chňoupeka (ministrom zahraničia ČSSR bol v rokoch 1971-1988 [poznámka autora rozhovoru]), ktorá je v československom prostredí pomerne známa.
Avšak práca so zdrojmi v jeho knihe je nevedecká, účelovo vynecháva vety z archívnych prameňov, resp. autor ich dopĺňa tak, ako sa mu to hodí. S kolegami sme porovnávali jeho knihu a originály dokumentov, z ktorých vychádza a jednoznačne sa preukazuje, že jeho kniha je postavená na falzifikácii údajov.
V roku 1951 napríklad komunisti natočili film Akce B, čo je typický propagandistický kúsok režimu. Banderovci vo filme strieľajú po slovenských ženách, pália dediny a rabujú majetok obyvateľstva.
Vystupujú v ňom predstavitelia DS alebo gréckokatolícky kňaz („agent Vatikánu a zlostných imperialistov“), ktorí pomáhajú banderovcom atď. Ten film vôbec nezodpovedá realite a napokon samotní komunisti dali príkaz na jeho stiahnutie. Od polovice 50. rokov sa prestal vysielať.
My dnes už môžeme našťastie slobodne bádať, spolupracovať s kolegami z Ukrajiny, Poľska, Česka, ukrajinskej emigrácie a dnešná historiografia odhaľuje také poznatky, ktoré nekonvenujú s naratívami komunistickej propagandy o UPA a OUN.
Je dnešná ruská propaganda o Ukrajincoch ako o banderovcoch v niečom odlišná od tej komunistickej?
T.Ř.: Vo svojom konečnom vyznení ani nie. Prostriedky šírenia sa síce menia, modernizujú, ale vyznenie je prakticky totožné. Dnešná ruská propaganda, samozrejme, používa aj iné výrazové prostriedky, vypustila frázy ako spojenci Vatikánu, imperializmu a pod.
V povojnovom období využila komunistická propaganda taktiku generalizácie. Všetky protikomunistické hnutia od Rumunska cez Ukrajinu, Poľsko až po Pobaltie označila jednotným termínom „fašisti“. Hoci tie hnutia sa od seba významne odlišovali, nakoniec skončili v jednom vreci „fašizmu“.
Tieto manipulatívne naratívy komunistickej propagandy sa v našich krajinách dlhé desaťročia tradovali a sú tu prítomné dodnes, pričom sú veľkou časťou spoločnosti vnímané ako ustálené pravdy. V skutočnosti sú plné fám, stereotypov a zjednodušení.
To isté dnes robí aj ruská propaganda v kontexte ruskej vojny na Ukrajine. Už v rokoch 2013 a 2014, počas protestov na Majdane, označovala všetkých protestujúcich za ukrajinských fašistov a banderovcov z Kyjeva. Je to síce nepresné, ale veľmi jednoduché, útočí to na emócie, nadväzuje to na nejaké ustálené predstavy o Ukrajincoch, ktoré tu dlhodobo máme, a preto to aj funguje.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
