Piliere demokratických spoločností sú zároveň ich najzraniteľnejšími miestami. V tom spočíva paradox demokracie – jej najsilnejšie atribúty, ako sloboda prejavu či potreba verejnej zhody pri rozhodovaní o dôležitých témach, ponúkajú jej neprajníkom otvorený priestor pretaviť ich nekalé úmysly na skutočnosť.
Fungovanie demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby si v ňom idey a rozdielne názory mohli navzájom slobodne konkurovať. Potrebuje názorový pluralizmus a voľný tok informácií.
Základom je rôznorodosť médií a politických aktérov, ktorí sa na politickom „trhu“ snažia presvedčiť svoje publikum. V mene spoločenského pokroku, demokracia toleruje a podporuje protichodné stanoviská. Všetky tieto demokratické vymoženosti však zároveň vytvárajú obrovský priestor pre výrobu a šírenie dezinformácií.
Ich chápanie ako cudzej choroby, importovaného fenoménu, však úplne ignoruje skutočnosť, že sú nielen dokonale zlučiteľné s demokratickými princípmi, no v demokratických štátoch výborne prosperujú.
Nedávna štúdia Oxford Internet Institute ukázala, že politici v 45 demokraciách využívajú sociálne siete na „zhromažďovanie falošných stúpencov alebo šírenie zmanipulovaných správ na získanie podpory voličov.” Siete, ktoré boli založené a pôsobia v najmä demokraciách.
Rámcovanie problematiky v zmysle “demokracia proti dezinformáciám” je preto problém. Je ignorovaním reality – toho, že sú jednoducho súčasťou demokratického systému.
Tradičné metódy digitálnej autokracie – kontrola či blokovanie informácií cenzúrou, by v demokracii neprežili. Ich kľúčom úspechu je naopak rapídne šírenie a virálnosť. Netýka sa to pravdaže iba demokratických štátov. Napríklad aj Rusko a Čína svoje naratívy využívajú na kontrolu a manipuláciu vlastnej populácie.
Dezinformácie sú síce ich obľúbeným nástrojom, no o nijakú ich koherentnosť sa nesnažia. Namiesto toho zaplavujú spoločný infopriestor rôznymi provokatívnymi, rušivými a očividne nepravdivými informáciami.
Cieľom nie je jeho ovládnutie, ale vytvorenie chaosu v spoločnom vnímaní reality. Spochybnenie vedy a faktov. Z potenciálnych voličov sa stávajú dezorientovaní ľudia, neschopní rozlíšiť skutočnosť od fikcie. Aj preto sú dezinformácie väčším problémom pre demokracie ako pre iné režimy.
Demokracie si vyžadujú určitý stupeň spoločenského konsenzu, ktorý je výsledkom spoločného vnímania reality. To neznamená, že ľudia budú so všetkým automaticky súhlasiť, no že sa zhodnú aspoň na tom, s čím nesúhlasia. Dnes, kedy sa „alternatívne“ videnie sveta dostáva často na rovnakú úroveň so skutočnosťou, môže byť dosiahnutie takéhoto spoločenského konsenzu problém. Chceme zostať v EÚ alebo nechceme?
Autokratické režimy profitujú práve z nedôvery, cynizmu a sociálnej atomizácie spôsobenej dezinformáciami. Tie brzdia politickú angažovanosť a paralyzujú organizované sociálne hnutia. Dnešné technológie, ktoré mali pomôcť lepšie informovať občanov demokratických štátov, jej dnes paradoxne ubližujú. Slobodný tok informácií autokratov neporáža, práve naopak, ponúka sa im ako nástroj presadzovania vlastnej moci.
Článok čerpal z Foreign Policy.
