V roku 2017 uverejnila satirická stránka AZ247.cz článok s názvom „EÚ požaduje po Česku, aby premenovalo Karlov most na Most Václava Havla“. Stránka zdieľala článok na svojom facebookovom profile, kde získal približne 900 reakcií „štve ma to“.
Napriek deklarovanej satire sú reakcie aj komentáre na článok príkladom, ako jednoduché je uveriť klamstvu. Obzvlášť, ak klamstvo zodpovedá videniu sveta daného človeka alebo podporuje jeho názory.
V súčasnosti je informačný priestor plný podobných klamstiev a poloprávd, ktoré sú na rozdiel od vyššie spomínaného satirického článku šírené s úmyslom ovplyvniť verejnú mienku. V tomto prípade už nejde o satiru, ale o propagandu.
Čo je to propaganda?
Jowett a O ́Donnell vo svojej knihe Propaganda a presviedčanie chápu propagandu ako zámernú, systematickú snahu o formovanie vnímania, manipuláciu poznania a usmerňovanie správania s cieľom dosiahnuť reakciu, ktorá vyhovuje zámerom propagandistu.
Jowett a O ́Donnell zároveň rozlišujú bielu, čiernu a šedú propagandu. Zdroj bielej propagandy je identifikovateľný a šírené informácie sú spravidla pravdivé. Propagandista sa ňou snaží presvedčiť publikum, že jeho myšlienky sú tie najlepšie. Pokúša sa budovať dôveryhodnosť.
Obsahom čiernej propagandy sú dezinformácie, fámy a polopravdy, pričom jej skutočný zdroj je utajený. Šedá propaganda nesie prvky oboch. Viac o typoch propagandy, jej základných princípoch a histórii sa dočítate v predchádzajúcom článku série DISINFO BASICS.
Aké techniky propaganda využíva?
Dnes už neexistujúci Inštitút pre analýzu propagandy vydal v roku 1937 bulletin opisujúci sedem častých techník propagandy, ktoré platia dodnes:
- Nálepkovanie: pri použití tejto techniky propagandista zaútočí na svojho súpera pomocou nálepiek, ktoré ho majú zošmiešniť a zdiskreditovať namiesto toho, aby reagoval na súperove argumenty. Príkladom môže byť situácia, keď je zástanca dekriminalizácie marihuany označený za „narkomana“.
- Apel na cnostné hodnoty: propagandista spája svoje myšlienky s hodnotami ako národ, rodina, morálka, sloboda, voľnosť, spravodlivosť, práva, demokracia a pod., čím apeluje na emócie publika. Apelom na cnostné hodnoty zo slovenského prostredia je napríklad slogan „Za boha, za národ!“.
- Prenos: touto technikou propagandista prenáša autoritu a prestíž niečoho, k čomu máme rešpekt, na niečo, čo chce, aby sme prijali. Typickým príkladom je vytváranie spojenia medzi politickou stranou/hnutím a národnou či náboženskou symbolikou.
- Svedectvo: pomenovanie konania, keď propagandista spája myšlienku s konkrétnou osobu alebo inštitúciou, ktorá je medzi ľuďmi obľúbená alebo oplýva autoritou. Túto techniku si však ľudia spájajú skôr s marketingom ako s propagandou. Typicky ide o reklamy, v ktorých 9 z 10 doktorov alebo známy herec či športovec odporúča propagovaný produkt. Aj politici si však prostredníctvom podporenia známou osobnosťou dokážu získať voličov.
- Obyčajný ľud: propagandista sa prezentuje ako člen bežného ľudu, napríklad svojím vystupovaním alebo pridávaním fotiek zo svojho každodenného života na sociálne siete.
- Cherry-picking: propagandista selektuje argumenty, informácie a štatistiky tak, aby ľudí presvedčil o svojej pravde. Zároveň sa snaží prekryť nepohodlné informácie.
- Efekt rozbehnutého vlaku: propagandista prezentuje svoje myšlienky ako názor väčšiny, čím využíva tendenciu ľudí zastávať rovnaké myšlienky ako väčšina, respektíve ich okolie.
Ďalšou technikou propagandy je tzv. večné opakovanie (označované aj za veľkú lož), fungujúce na princípe „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“. Ide o neustále opakovanie istého lživého alebo nijak nepodloženého naratívu, ktoré vedie k tomu, že mu niektorí ľudia napokon uveria. Propagandisti môžu použiť večné opakovanie na odôvodnenie skutkov, ktoré by inak nemuseli nájsť medzi ľuďmi podporu.
V súčasnosti býva technika spájaná s Donaldom Trumpom a jeho prívržencami, ktorí doteraz šíria naratív o ukradnutých voľbách. Tento naratív si však postupne osvojujú aj ďalší politici, napríklad brazílsky prezident Jair Bolsonaro.
Často používanou technikou je aj vytváranie nepriateľa (doslova „obetného baránka“), keď propagandista zvádza vinu na niekoho iného. V krajných prípadoch sa nepriateľom môže stať celé etnikum, ako to bolo napríklad v prípade židov v nacistickom Nemecku.
Ďalšie techniky, argumentačné fauly a kognitívne skreslenia využívané propagandou popisujeme v slovníku DISI.
Viaceré z vyššie spomínaných techník sú však dnes bežnou súčasťou politických a a ich použitie automaticky nemusí znamenať zlý úmysel.
Médiá ako nástroje štátnej propagandy
Médiá boli zneužívané na propagandu tak v minulosti, ako aj dnes. Najmä v posledných rokoch vzniklo množstvo internetových portálov zodpovedných za šírenie dezinformácií.
Rolu médií v prezentovaní svojej krajiny a ich stanovísk v zahraničí si uvedomili aj štáty, čo viedlo k vytvoreniu verejnoprávnych a štátom financovaných médií (v tomto prípade hovoríme aj o verejnej diplomacii). No zatiaľ čo niektoré z nich si udržiavajú vysokú mieru faktuálnosti informovania a nezaujatosti (napríklad BBC), iné skĺzli k propagande.
Ako sa môže štátom financovaná televízia stať nástrojom propagandy, ukazuje ruská televízia RT (pôvodne Russia Today). Tá bola spustená v roku 2005 za účelom propagovania Ruska v zahraničí.
Podľa štúdie vedcov z Oxfordu sa produkcia spravodajstva zmenila najmä počas rusko-gruzínskeho konfliktu. V súčasnosti „propaguje protizápadnú ideológiu Kremľa“ a „profesionálne novinárske zručnosti [pre ňu] nie sú prioritou“. Taktiež je zodpovedná za šírenie konšpiračných teórií.
Naratívy spravodajstva RT sa menia podľa cieľovej skupiny. Zatiaľ čo v ruskojazyčnej verzii televízia podporuje očkovanie aj protipandemickú politiku vlády, v angličtine, nemčine či francúzštine ich skôr kritizuje a dáva väčší priestor odporcom očkovania.
Ako sa médiá môžu stať prostriedkom šírenia propagandy, ukázala tiež vojna v Iraku. Sama o sebe je podľa mnohých odborníkov príkladom použitia propagandy k ovplyvneniu verejnej mienky o invázii (niektorí autori píšu o tzv. vojnovom programovaní).
Administratíva Georgea Busha nepravdivo tvrdila, že Irak disponuje jadrovými zbraňami a predstavuje preto závažnu hrozbu. Zdôvodňila tým inváziu do krajiny v roku 2003.
V úspechu kampane medzi americkou verejnosťou zohrali významnú úlohu médiá. Štúdia analyzujúca obsah televízneho spravodajstva v období pred inváziou zistila, že analyzované médiá boli priaznivejšie k argumentom Bushovej administratívy ako ku kritikom, a možná invázia bola rámcovaná skôr pozitívne.
Televízie Fox News a MSNBC pri správach zobrazovali americkú vlajku. MSNBC pravidelne vysielala reláciu „Najodvážnejší Američania“, ktorá zobrazovala fotografie zaslané rodinnými príslušníkmi vojakov nasadených v Iraku.
Jedným zo spôsobov, ako overiť dôveryhodnosť zahraničného média, je napríklad verejná databáza Media Bias/Fact Check. Ako doplnok môže slúžiť stránka AllSides, ktorá pri udalostiach odkazuje na správy z médií z celého politického spektra.
Informácie o hodnotovom ukotvení, vlastníctve a sponzoroch média sa zväčša dajú nájsť na stránke v sekcii „o nás“. Ak takéto informácie spolu s informáciami o autoroch nie sú prístupné, treba byť obozretný.
Vhodné je taktiež skontrolovať, či médium poskytuje viac perspektív na danú tému. Taktiež sa zamyslite, či nie ste zaujatý vy sami.
Trollovia, boti, influenceri
Propaganda sa v súčasnosti plne prispôsobila rozmachu moderných technológií. K jej šíreniu sú dnes využívaní trollovia, ktorých zamestnáva napríklad Rusko (Agentúra na výskum internetu), Čína (50 Cent Army) alebo Irán. K tomuto účelu sú využívaní aj boti, kedy možno hovoriť o tzv. automatizovanej propagande.
Preto je dôležité vedieť rozpoznať falošné profily. Pokiaľ ide o známe osoby, ich skutočné profily sú obvykle verifikované, čo sa dá rozpoznať podľa štítka overenia. Pokiaľ tomu tak nie je, treba sa pozrieť na URL adresu profilu, v ktorej sa dá nájsť skutočný názov účtu.
Falošný účet zrejme bude mať len niekoľko sledovateľov a aktivita takéhoto účtu môže byť v porovnaní s účtom reálneho človeka neprirodzená. V prípade Twitteru môže s odhalením bota pomôcť tzv. Botometer. Samozrejme, môže dôjsť k tomu, že identifikovaný účet je vyhodnotený ako falošne pozitívny.
Falošné fotky sa zas dajú odhaliť pomocou reverzného vyhľadávania obrázkov. Facebook taktiež umožňuje skontrolovať, kto platí za reklamy konkrétnych stránok pomocou funkcie „Knižnica reklám“.
Okrem trollov a botov sú k propagande využívaní aj influenceri, čo umožňuje obchádzať filtre na rozpoznávanie neprirodzenej aktivity a do určitej miery aj pravidlá sociálnych sietí o transparentnosti financovania. Robí tak napríklad Čína.
Často ide o influencerov zo zahraničia, čo má zrejme vzbudzovať dojem väčšej legitimity. Patria medzi nich cestovatelia, ale aj tí, čo sa v Číne usadili. Nekriticky vyzdvihujú život v Číne, kritizujú Západ alebo popierajú utlačovanie Ujgurov. Niektorí z nich priznávajú, že sú za to platení, napríklad formou preplácania nákladov na cestovanie alebo jedla.
Vývoj umelej inteligencie má postupne za následok vznik nových spôsobov šírenia propagandy akým je napríklad technológia deepfake. Informačný priestor sa neustále mení a propaganda sa prispôsobuje novým podmienkam. Bez ohľadu na zdroj, žiadne médiá nie sú odolné občasným chybám a skresleniam. Na záver preto zostáva odporučiť držať krok s technológiami, zostať informovaní a pri konzumovaní obsahu používať zdravú mieru skepticizmu a kritického myslenia.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
