Dezinformátori šíria prokremeľské naratívy. Teraz v neprospech Ukrajiny

Obrázok: Vladimír Šimíček, Denník N

Konflikt na Donbase je dlhé roky predmetom záujmu verejnosti a aktívne sa tejto téme venujú aj mnohí pro-ruskí aktéri na Slovensku. Niektorí dokazujú vlastné nedostatočné vedomosti o dianí na Ukrajine a iní šíria naratívy vyhovujúce záujmom Kremľa. V tomto článku sa zameriame na niektoré z týchto naratívov a zároveň sa aj pozrieme na dvoch aktérov, ktorí takéto naratívy šíria – Ján Čarnogurský a Anna Belousovová.

Nie, Krym nebol vždy ruský

Prvé doložené osídlenie Krymu datujeme do roku 1000 pred Kristom. Súčasťou Ruska sa stal až po jeho anexii Katarínou Veľkou v roku 1783. Pod ruský vplyv spadal Krym do roku 1954, keď ho Ruská sovietska federatívna socialistická republika odovzdala Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. V roku 1991 sa Krym nakrátko stal autonómnou republikou, no so zánikom ZSSR sa stal súčasťou samostatnej Ukrajiny.

Rusko a jeho tlak na Ukrajinu

5. decembra 1994 predstavitelia Ukrajiny, Ruska, Veľkej Británie a USA podpísali memorandum, v ktorom sa zaviazali k viacerým aktom, vrátane rešpektovania nezávislosti, suverenity a existujúcich hraníc Ukrajiny a zdržania sa hrozby alebo použitia sily voči nej. Prvým väčším incidentom od tohto roku bol pokus Ruska o vybudovanie hrádze v Kerčskom prielive, ktorý bol vyriešený bilaterálnou zmluvou.

V roku 2004 bol pôvodne za víťaza prezidentských volieb označený Viktor Janukovyč, ťažiaci z podpory východnej časti Ukrajiny (vrátane Krymu) a ruského prezidenta Vladimira Putina. Podozrenia z volebných podvodov viedli k masovým protestom známym ako Oranžová revolúcia. Súdnym prepočítaním hlasov sa tieto podozrenia potvrdili a za víťaza volieb bol určený Janukovyčov protikandidát Viktor Juščenko.

Janukovyč sa prezidentského úradu dočkal až v roku 2010. Zlomovým rokom sa stal november 2013, keď pre tlak zo strany Moskvy Janukovyčova vláda odmietla asociačné dohody s EÚ. Na Ukrajine vypukli masové protesty známe ako Euromajdan, ktoré viedli k zvrhnutiu ukrajinskej vlády. Janukovyč a vrcholní predstavitelia vlády utiekli koncom februára 2014 do Ruska.

Nerešpektovanie územnej celistvosti Ukrajiny

Krátko nato vtrhli na Krym ozbrojenci v neoznačených uniformách, a obsadili viacero strategických miest, vrátane budovy Krymského parlamentu. Pod týmto nátlakom sa konalo neverejné zasadnutie parlamentu, ktoré zvolilo za predsedu vlády vodcu Strany ruskej jednoty Sergeja Aksjonova. Neskoršie zistenia ukázali, že mnohí z týchto ozbrojencov boli v skutočnosti členmi ruských ozbrojených síl.

Za takýchto okolností sa 16. marca 2014 na Kryme konalo referendum, ktorého výsledok mal deklarovať túžbu tamojších obyvateľov stať sa súčasťou Ruska. Novovzniknutá Krymská autonómna republika sa od Ukrajiny osamostatnila a spolu so Sevastopoľom sa pričlenila k Rusku. S popieraním územnej celistvosti Ukrajiny ale nesúhlasí napr. OSN, NATO, a G7. V medzinárodnom spoločenstve sa horeuvedený akt označuje za anexiu, pričom EÚ a USA zaviedli sankcie voči viacerým aktérom (vrátane Ruska).

Následne začal konflikt na Donbase medzi krymskými separatistami a ukrajinskou armádou, ktorý si dodnes vyžiadalviac ako 13 000 obetí len na ukrajinskej strane“. Niektorí hovoria o zamrznutom konflikte, no samotný konflikt nezmizol. V súčasnosti navyše hrozí jeho eskalácia, pretože zo strany Ruska došlo k presunu jednotiek smerom na „Krym, východné a severné hranice Ukrajiny“. Tento pohyb pritom nie je v súlade s vopred ohlásenými cvičeniami.

Aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sú ozbrojenci na Kryme vykresľovaní v prokremeľských médiách ako priaznivci federalizácie, ukrajinská vláda ako fašistická a anexia Krymu ako vôľa miestneho obyvateľstva. Častým terčom kritiky sú západné mocnosti (predovšetkým USA) a NATO. Tieto naratívy uplatňoval Kremeľ a prokremeľské médiá pred anexiou Krymu a hoci počas nasledujúcich rokov nikdy úplne nevymizli, opäť sme svedkami ich stupňovania.

Čarnogurský a Belousovová kritizujú iba Západ, nie Kremeľ

Predseda Slovensko-ruskej spoločnosti (SRSPOL) Ján Čarnogurský poznamenal, že „propagandistická príprava už začala“. No práve jeho článok je ako z učebníc prokremeľskej propagandy. Zo súčasného diania na Donbase obviňuje NATO, Ukrajinu, americký deep-state a prezidenta Joea Bidena. Opomína nedodržiavanie medzinárodného práva zo strany Ruska, reálie donbaského konfliktu a dáva do popredia konšpiračné chápanie sveta. Čarnogurský zamlčiava dôležité informácie aj v tvrdení „Krym bol súčasťou Ruska a vrátil sa do Ruska“.

Ničomu dlžná neostala ani bývalá predsedníčka SNS Anna Belousovová, podľa ktorej „celé puzzle začína do seba zapadať“. Toto tajuplné spojenie rozvinula v ďalšej časti, v ktorej viní zo súčasnej situácie Bidena a NATO. Opomína tak tie isté skutočnosti ako aj Čarnogurský.

Belousovová ďalej zdôrazńuje, že v tomto konflikte hrajú rolu aj „oddaní lokaji USA“ v bývalých krajinách ZSSR a médiá vykresľujúce Rusko ako hrozbu a nepriateľa. Tieto tvrdenia dokladuje iba tým, akým spôsobom médiá informujú o vakcíne Sputnik V. Ignoruje pritom dôležité výhrady zo strany agentúr v rámci štátov EÚ (vrátane slovenského ŠÚKL a Európskej liekovej agentúry EMA). Belousovovej reakcia má silný prokremeľský naratív a pôsobí konšpiratívnym dojmom.

Neistá budúcnosť?

Súčasné dianie vyvoláva mnoho otáznikov, na ktoré nemáme v súčasnosti dosť odpovedí. Je viacero možných scenárov budúceho vývoja na Ukrajine, vrátane toho, že sa zopakuje situácia z roku 2014. Je ale možné aj to, že sa Rusko iba snaží vyprovokovať ukrajinskú stranu do konfliktu alebo ukázať Západu vlastnú silu. Čím si však sme istí, je to, že prokremeľské naratívy túto situáciu nijako neriešia a iba napomáhajú agresorovi tohto konfliktu – Rusku.