Aktuálne prebiehajúca vojenská agresia Ruskej federácie voči Ukrajine vnáša do politického a verejného diskurzu mnoho tém týkajúcich sa našej bezpečnostnej a zahraničnej politiky.
Jedným z najčastejšie skloňovaných objektov týchto debát je Severoatlantická aliancia, ktorej súčasťou je aj Slovensko – od roku 2004. Verejné povedomie o histórii a súčasnosti NATO je však preplnené mýtmi a nepresnosťami, čo býva často zneužívané dezinformačnými aktérmi na deformovanie legitímnej verejnej diskusie.
Predstavitelia Ruskej federácie dlhodobo označujú NATO ako hrozbu pre ruskú bezpečnosť. Tieto tvrdenia zároveň zneužívajú na ospravedlnenie svojej agresívnej zahraničnej politiky.
V súčasnosti však žiaden z členských štátov NATO nemá a nemôže mať záujem na priamej konfrontácii s Ruskom. Zároveň žiadnemu inému aliančnému partnerovi nebol ponúknutý porovnateľný vzťah, ani podobne komplexný inštitucionálny rámec spolupráce ako Rusku.
TVRDENIE: NATO zatlačilo Rusko na hranicu ohrozenia jeho bezpečnostných záujmov.
Fakty:
NATO sa začalo usilovať o zblíženie s Ruskom na londýnskom samite v júli 1990, kde verejne deklarovalo ponuku dialógu a spolupráce namiesto konfrontácie. Na túto ponuku nadviazala prvá vlna pokusov o zblíženie medzi Alianciou a bývalými signatármi Varšavskej zmluvy.
Vlna zahŕňala vytvorenie Severoatlantickej kooperačnej rady (NACC, neskôr Euroatlantickej partnerskej rady [EAPC]) a platformy Partnerstvo pre mier (PfP), pričom do oboch iniciatív bolo zapojené aj Rusko.
Zatiaľ čo NACC plnila funkciu konzultačného fóra, PfP ponúka partnerom Aliancie pomoc so zlepšovaním transparentnosti a demokratickej kontroly ozbrojených síl, ako aj s dosahovaním kapacít pre prípadnú spoluprácu s NATO. Partneri boli tiež prizvaní k tomu, aby vyslali svojich vojenských zástupcov do plánovacej skupiny v rámci Vrchného veliteľstva spojeneckých síl v Európe (SHAPE) v Mons a politických zástupcov do NACC v Bruseli.
Cieľom týchto iniciatív bolo vytvorenie európskeho bezpečnostného prostredia, ktoré bude predvídateľné a tým pádom aj menej rizikové, keďže po konci Studenej vojny a rozpade bipolárneho svetového usporiadanie bol európsky mier neistý (čo sa ukázalo napríklad vo vojne v Juhoslávii). Predstavitelia Ruskej federácie však v iniciatívach videli problém kvôli rovnocennému postaveniu všetkých partnerov a absencii inštitucionálneho uznania veľmocenského statusu Ruska.
Aliancia prijala ruské výhrady a v rámci druhej vlny pokusov o zblíženie v roku 1997 podpísali NATO a Rusko Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, vytvárajúci Stálu spoločnú radu NATO-Rusko (PJC). Na konci 90. rokov však došlo kvôli kosovskej vojne k ochladeniu vzťahov medzi Alianciou a Ruskom, čo viedlo k pozastaveniu ruského členstva v programoch PfP a NACC a stiahnutiu kremeľských zástupcov z Bruselu a Mons.
V roku 2002 sa vzťahy medzi oboma aktérmi začali opäť normalizovať a na Rímskom samite došlo k založeniu Rady NATO-Rusko (NRC), ktorá nahradila PCJ. Od založenia NRC pracovali NATO a Rusko spoločne na množstve problémov, počnúc bojom s drogami a terorizmom, končiac záchranou ponoriek a civilným krízovým plánovaním.
Spojeným štátom je z Kremľa často vyčítané, že cez NATO vytvárajú pre Rusko hrozbu či dokonca bývajú s Alianciou neprávom stotožňované s cieľom vytvoriť dojem, že vojna na Ukrajine prebieha medzi USA a Ruskom. USA v skutočnosti od konca Studenej vojny postupne redukovali svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Zatiaľ čo v roku 1989 sa v Európe nachádzalo 315-tisíc amerických vojakov, pred anexiou Krymu v roku 2014 ich bolo 61-tisíc. V roku 2009 sa Spojené štáty počas administratívy Baracka Obamu dokonca rozhodli pre politiku „resetu“ vzťahov s Ruskom. Žiaľ výsledkom tohto kroku bola zvyšujúca sa agresivita Ruska, ktorá vyvrcholila vojnou na Ukrajine.
Napriek snahám Aliancie aj jednotlivých členských štátov o zlepšovanie vzťahov s Ruskom sa Vladimír Putin rozhodol pre politiku konfrontácie a agresívneho revizionizmu. Svedčí o tom aj jeho sentiment k Sovietskemu zväzu, ktorého rozpadnutie označil za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia. Kremeľ svojim aktuálnym jednaním porušuje okrem mnohých ďalších medzinárodných zmlúv a Charty OSN tiež bilaterálne zmluvy s NATO. Napriek tomu, že zmluvy s NATO nie sú pre Rusko právne záväzné, ich porušovaním Kremeľ vedome vracia vzájomné vzťahy do obdobia Studenej vojny.
Článok vznikol s podporou NATO.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
