Prezidentské voľby v Bielorusku v roku 2020, ktoré sa po mnohých kontroverziách skončili opäť víťazstvom proruského diktátora Alexandra Lukašenka, donútili státisíce Bielorusov nespokojných so stavom svojej krajiny vyjsť do ulíc.
Dozvuky vzplanutia občianskej spoločnosti túžiacej po slobode a demokracií v Bielorusku rezonujú dodnes. Napriek tomu, že Lukašenkov režim dokázal opozičné hlasy umlčať násilím, v bieloruskej politickej elite udalosti vzbudili značné znepokojenie a obavy o svoju moc.
Portál EUvsDisinfo vo svojom nedávnom článku popisuje, ako sa paranoja usadená v mysliach predstaviteľov Lukašenkovho režimu prejavuje vo svojej najabsurdnejšej forme. Pohľad do súčasného diania v Bielorusku tak miestami nápadne pripomína praktiky totalitných komunistických režimov z obdobia studenej vojny.
Umenie terčom represie
21. novembra sa pri príležitosti 95. výročia založenia Národného akademického divadla v meste Vicebsk uskutočnila premiéra hry s názvom Legenda o Thyl Ulenspiegel a Lamme Goedzak. Dej predstavenia z pera belgického románopisca Charlesa de Costera opisuje oslobodenie Flámov spod španielskej nadvlády.
Niekoľko dní po premiére na verejnosť prenikli správy o tom, že predstavenie bolo zrušené a režisér aj herci boli z divadla prepustení. Zástupcom bieloruskej vlády, ktorí sa prestavenia zúčastnili, sa pravdepodobne nepozdávala paralela flámskeho odporu voči utlačovateľom s aktuálnou situáciou v Bielorusku.
Špecificky problematickou bola zrejme pasáž, v ktorej herci zvolali „Nech žije Flámsko!“. Táto fráza sa totiž podobá stáročia používanej fráze „Nech žije Bielorusko!“, ktorú bolo počas protirežimných protestov počuť v uliciach.
Detský hospic ako nepriateľ štátu
Rádio Svaboda zase informovalo o zrušení plánovaného charitatívneho koncertu minskej filharmónie, venovaného spomienke na obete holokaustu. Dôvodom bol údajne e-mail znepokojeného občana adresovaný ministerstvu kultúry. Podľa informácií z e-mailu mali byť vyzbierané peniaze venované opozičným organizáciám a umelcom, ktorí sa zúčastnili protivládnych protestov.
Mimovládne organizácie to v diktátorskom režime nemajú jednoduché a mnohé z nich sú terčom represií. Po piatom balíku sankcií, ktoré na Bielorusko uvalila Európska únia, sa režim rozhodol pomstiť práve na nich.
Jednou z obetí bol aj hospic v meste Hrodna, starajúci sa o ťažko choré deti. Bieloruská vláda sa ho rozhodla zatvoriť a proti jeho riaditeľke Oľge Veličko, ktorá sa zúčastnila na protestoch boli začaté dve trestné konania.
Absurdné implikácie bielo-červeno-bielej paranoje
Bielo-červeno-biela vlajka, ktorá sa počas protestov stala symbolom odporu, je v súčasnosti tŕňom v Lukašenkovom oku. Jej verejné vystavovanie je zakázané, pričom previnilcom hrozia za tento čin prísne tresty. Vynucovanie tohto nariadenia však zrejme dospelo do štádia, kedy je akákoľvek kombinácia bielej a červenej podozrivá.
Takýto stav paranoje v spoločnosti môže mať naozaj zvláštnu dohru. Ľudskoprávni aktivisti v Bielorusku totiž zdokumentovali prípad, kedy obyvateľka mestečka Dobruš natočila červeno-biely stan miestnej vojenskej kancelárie a video zdieľala na YouTube s popisom, ktorý vojakov označil za odporcov režimu. Na ženu bolo vojakmi podané trestné oznámenie za ohováranie a súdom jej bol udelený dvojročný podmienečný trest.
Príklady absurdných zásahov Lukašenkovho diktátorského režimu zrejme nemôžeme zovšeobecňovať na celkovú situáciu v Bielorusku. Avšak práve tieto extrémne prípady nám ukazujú, kam je až režim ochotný zájsť v snahe o zachovanie svojej moci, a tiež to, ako veľmi sa o túto moc po minuloročných protestoch bojí.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
