Kognitívna bezpečnosť študuje zraniteľnosť veľkých skupín skrz kognitívne chyby a skúma súperenie o vplyv a ochranu pred vplyvom iných strán v online priestore. Jej základným cieľom je predchádzať informačnej manipulácii jednotlivcov a spoločnosti, zmierňovať jej následky a aktívne na ne reagovať. Zväčša totiž platí, že škodliví aktéri usilujú o ovplyvňovanie verejnej mienky vo svoj prospech, pričom zneužívajú rast polarizácie a pomáhajú podkopávať demokratické hodnoty.
Úspešná aplikácia opatrení kognitívnej bezpečnosti zvyšuje nielen informačnú odolnosť verejnosti proti zavádzaniu či dezinformáciám, ale taktiež posilňuje spoločenskú kohéziu. Jednoducho povedané, kognitívna bezpečnosť znamená kombináciu nástrojov a postupov, ktorých cieľom je minimalizovať a predchádzať informačnej manipulácii jednotlivcov či spoločnosti ako celku.
Technológie v hlavnej úlohe
Téme kognitívnej bezpečnosti a jednotlivých hrozieb sa dlhodobo venuje popredný americký bezpečnostný analytik Rand Waltzman. Vo svojom diele Weaponizácia informácií (The Weaponization of Information: The Need for Cognitive Security) z roku 2017 upozorňuje na nebezpečenstvá, ktoré pre kognitívnu sféru vyplývajú z moderných technológií.
Podľa Waltzmana je problémom najmä skutočnosť, že došlo k rozšíreniu tradičných sfér ovplyvňovania verejnej mienky cez tlačené médiá či rozhlas o kybernetickú doménu, a to najmä vytvorením internetu a sociálnych sietí. „Tieto technológie viedli k vytvoreniu kvalitatívne nového prostredia pre operácie na ovplyvňovanie, presviedčanie a vo všeobecnosti pre masovú manipuláciu,“ uvádza Waltzman v úvode svojej knihy. Dodáva, že manipulácia môže omnoho jednoduchšie prebiehať vďaka skutočnosti, že na internete môžu jednotlivci alebo skupiny komunikovať a ovplyvňovať veľké množstvo iných ľudí.
Pre škodlivých aktérov pôsobiacich v informačnom prostredí je využívanie internetu a sociálnych sietí skutočne výhodné. Vďaka týmto nástrojom majú totiž prístup k veľkému množstvu dát o používateľoch. Ich aktivita môže byť uľahčovaná aj samotným dizajnom sociálnych sietí. Waltzman v tomto zmysle konštatuje, že „internet a sociálne médiá poskytujú nové spôsoby konštruovania reality pre aktérov, publikum a médiá“.
Mentálne skratky sú vlastné každému z nás
Profesor Grégoire Borst z univerzity Paris Descartes kladie do popredia fakt, že každý jednotlivec je náchylný prijímať jednoduchšie najmä správy, ktoré sa zhodujú s jeho presvedčením. To sa podľa neho prejavuje v mnohých sférach života – od bežných každodenných rozhodnutí až po výber politických predstaviteľov. Ide o tzv. kognitívne skreslenia, ktoré sú bežné u každého z nás a sú viac menej automatizované.
Kognitívne skreslenia, známe aj ako heuristiky, môžeme v jednoduchosti popísať ako chyby v myšlienkových procesoch či tzv. mentálne skratky. Na základe nich častokrát prichádzame v našom úsudku k chybným záverom a informácie vnímame skreslene. V diskusii s názorovými oponentami sa tieto skreslenia prejavujú ako argumentačné fauly.
Dôležité je si uvedomiť, že rôzne typy skreslení sú pre ľudský mozog v podstate prirodzené. Vyplývajú napríklad z nedostatku informácií alebo času na ich spracovanie. V opačnom prípade môže ísť aj o príliš veľké množstvo dostupných informácií, ktoré myseľ človeka zahltia. V neposlednom rade je významným faktorom aj selektívna pamäť.
Napriek tomu, že ide o do veľkej miery prirodzené súčasti ľudského myslenia, do istej miery môžeme vplyvom kognitívnych skreslení odolávať. Pomáhať nám v tom môže tréning a posilňovanie schopností kritického myslenia. Ako však upozorňuje profesor Borst, kritické myslenie je presné opozitum k automatizovanému uvažovaniu, ktoré zahŕňa aj možné skreslenia. O to dôležitejšou sa stáva dostupnosť kvalitných zdrojov či nástrojov, ktoré upozorňujú na problematiku skreslení a umožňujú posilňovanie odolnosti.
Človek ako súčasť kognitívneho boja
Podľa Randa Waltzmana je v súčasnosti pre zaistenie kognitívnej bezpečnosti potrebné klásť väčší dôraz na poznanie súčastí infomačného prostredia. To sa skladá ako z technologického, tak zo psycho-sociálneho rozmeru. V mnohých prípadoch je pozornosť venovaná skôr technických prvkom, zatiaľ čo kognitívna sféra je prehliadaná. Takýto prístup v konečnom dôsledku umožňuje zneužívanie širokých zraniteľností aktérmi „kognitívneho hackingu“.
Útočníci, ktorí realizujú „kognitívne hackerské útoky“ cielia na zraniteľnosti publika a jeho náchylnosť na kognitívne skreslenia. V konečnom dôsledku tak dokážu publikum presvedčiť o svojich naratívoch. Takéto akcie bývajú úspešné vďaka dvom faktorom:
- Kľúčovým prvkom je správny odhad kognitívnej zraniteľnosti cieľového publika. V tomto zmysle útočníci zväčša apelujú na existujúce obavy alebo úzkosti.
- Podstatný faktor predstavuje aj bezprecedentná rýchlosť a rozsah šírenia dezinformácií, ktorý umožňujú predovšetkým sociálne siete.
Tieto taktiky sú vo veľkom využívané v modernej kognitívnej vojne. Na rozdiel od informačnej vojny, ktorá je vojnou informácií, ide o boj o informácie v procese chápania, teda ich pretavenie do znalosti. Inak povedané, bojiskom sa stáva ľudská myseľ. Zároveň, kognitívna vojna je najvyspelejšou formou masovej manipulácie. To znamená, že necieli len na jednotlivcov, ale priamo na celé spoločnosti, prípadne ich časti. Útočník v kognitívnom boji pritom na dosiahnutie svojich cieľov integruje kybernetické, informačné, psychologické a sociálno-inžinierske kapacity.
Agresori predpokladajú rozklad spoločnosti
Medzi ciele útočníkov v kognitívnej vojne patrí predovšetkým zmena kognitívneho vnímania reality cieľovej populácie bez toho, aby si obeť útoku vôbec uvedomila, že k zmene dochádza. Ďalším z primárnych cieľov je roztrieštenie spoločnosti, ktoré môže mať za následok nedôveru v demokratické štátne inštitúcie, a v konečnom dôsledku rozpad socio-politického systému.
Na pamäti je potrebné mať aj fakt, že nie všetky operácie musia byť realizované s krátkodobými, a teda rýchlo identifikovateľnými cieľmi. Podľa Severoatlantickej aliancie (NATO) úspešne vedená vojna formuje a ovplyvňuje individuálne a skupinové presvedčenie a správanie v prospech cieľov agresora. Vo svojej extrémnej podobe má potenciál rozbiť a rozdrobiť celú spoločnosť tak, že už nemá kolektívnu vôľu vzdorovať zámerom protivníka. Práve v takomto prípade je pravdepodobné, že taktiky agresora budú vyberané s ohľadom na dlhodobé ciele.
NATO zdôrazňuje ako problém najmä náročný proces identifikácie ohrození v kognitívnej sfére. Podobne ako pri iných hybridných hrozbách totiž protivníci vedú kognitívnu vojnu v tzv. šedej sfére, teda pod prahom ozbrojeného konfliktu.
Ako príklad je zväčša uvádzaný postup Ruskej federácie, ktorá dopĺňa konvenčné taktiky boja o nekonvenčné a nekinetické taktiky, ako sú cielená propaganda a dezinformačné kampane. Publikácia NATO konštatuje, že „u príjemcov ruských dezinformácií sa zhoršuje ich schopnosť rozoznávať fakty od neprávd, čo znižuje ich mentálnu odolnosť a má potenciálne dlhodobé dôsledky, napríklad stratu dôvery v médiá“.
Medzi konkrétne taktiky ruskej kognitívnej vojny spadá snaha zasiať pochybnosti, vniesť protichodné naratívy, polarizovať názory na kľúčové témy, radikalizovať skupiny a motivovať ich k činom, ktoré môžu narušiť alebo rozdeliť inak súdržnú spoločnosť.
Článok vznikol s podporou NATO. Za obsah sú výhradne zodpovední jeho autori.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
