Moderátor: Victor Breiner
Hosťka: Alexandra Alvarová
Victor Breiner:
Vitajte pri novej epizóde a v novom formáte podcastu Disinfo Report odborného portálu Infosecurity.sk. Volám sa Victor Breiner a dnešná epizóda je výnimočná hneď z viacerých dôvodov. Po predĺženej letnej prestávke, počas ktorej podcast vychádzal každé dva týždne, sa opäť vraciame k týždennému rytmu. Nové epizódy si budete môcť vypočuť každú nedeľu.
Po novom sa pri mikrofóne budem pravidelne striedať s kolegom Martinom Hodásom. Podcast Disinfo Report, rovnako ako portál Infosecurity.sk, už dávno nie je iba o dezinformáciách či hybridných hrozbách. Dnes sa venujeme predovšetkým radikálnym zmenám, ktorými prechádzame – ako spoločnosť, ako krajina, ale aj ako súčasť globálneho spoločenstva. Tieto zmeny nezasahujú iba informačný priestor. Majú presah do oblasti obrany, bezpečnosti, svetovej politiky – skrátka do všetkého, čo sprevádza súčasnú transformáciu svetového poriadku.
A práve o tom bude aj dnešná pilotná epizóda. Je mi nesmiernym potešením a cťou privítať vzácnu hosťku – verím, že možno odteraz aj častejšie.Z amerického Bostonu prijala pozvanie spisovateľka, analytička, podcasterka a odborníčka na súčasnú politickú propagandu, ktorá už dlhé roky vysvetľuje jej mechanizmy, prepojenia na politiku, technológie a novú kastu digitálnych oligarchov.
Je autorkou dvoch bestsellerov, ktoré vyšli ešte v čase, keď si väčšina ľudí ani nevšimla, že máme problém s ruskými informačnými operáciami. Prvou knihou je Priemysel lží (Průmysl lží) – a ak patríte medzi tých, ktorí nedajú dopustiť na svoje kritické myslenie, vzdelanie a zdravý sedliacky rozum, táto kniha je určená práve vám. Presvedčí vás, že nič také v skutočnosti nemáte. Ukazuje, ako funguje propaganda a manipulácia v digitálnom veku a dáva čitateľovi nástroje, ako sa proti nim brániť.
Druhou knihou je beletristický triler Kŕmiť démonov (Krmit démony), ktorý prináša príbeh o „dobytí Ameriky“. Vťahuje čitateľa do zákulisia hybridnej vojny, kde sa prelínajú ruské a americké mocenské záujmy, mediálne manipulácie a technologické nástroje ovplyvňovania verejnej mienky.
Zrejme ju však poznáte aj ako spolutvorkyňu podcastu Kanárci v sieti (Kanárci v síti), ktorý pripravuje spolu s českým odborníkom na algoritmy a sociálne siete Jozefom Holým. Tento podcast vám vrelo odporúčam – prináša výnimočne jasné a zároveň prístupné analýzy o tom, ako funguje informačná manipulácia v súčasnom svete.
Saša, srdečne vás vítam. Som veľmi rád, že pozvanie do pilotnej epizódy Disinfo Reportu v novom formáte ste prijali práve vy. To, o čom často hovoríte – najmä prepojenie propagandy ako nástroja politického boja s ruskou mafiou a americkými oligarchami zo Silicon Valley – je uhol pohľadu, ktorý sa síce intenzívne rieši v medzinárodnej komunite odborníkov, no v slovenskom diskurze úplne chýba.
Slovensko ako testovacie pole
Victor Breiner:
Je to taký smiech cez slzy. My tu máme stále diskusiu o vyvracaní hoaxov ako o hlavnej stratégii boja proti dezinformáciám. To je však, akoby sme na pieskovisku, kde si deti z piesku postavili garáž na autíčka, hádali, či si tam môžu zaparkovať angličáky, zatiaľ čo v mestskom zastupiteľstve záhadný zahraničný investor manipuluje a podpláca poslancov, aby mohol všetky detské ihriská zrovnať so zemou a postaviť na nich betónové garáže. Myslíme si, že vieme, o čom hovoríme, no v skutočnosti nevieme – a práve to nás robí zraniteľnými.
Saša, žijete v americkom Bostone. Donald Trump je druhýkrát prezidentom, Slovensko je na trajektórii smerom na východ a dnes, v stredu 1. októbra, keď tento rozhovor nahrávame, ostáva už len niekoľko dní do volieb aj v Česku.
Hrá sa aj o to, či sa nepridáte ku Slovensku a Maďarsku do klubu európskych „kazičov“ (v origináli kzítok) – alebo sa na to pozerám zle?
Alexandra Alvarová:
Dobrý deň, Viktor, ďakujem vám za pozvanie. Veľmi si to vážim a zdravím z amerického Bostonu. Nie, nepozeráte sa na to zle – je to jednoducho tak. O niekoľko dní nás čakajú voľby a keď sa bude tento podcast vysielať, Česi už pravdepodobne budú mať odvolené.
Ako ste hovorili to úvodné slovo, spomenula som si, že asi pred rokom a niečo som napísala článok – ja to robím už dlho, ale vtedy som ho zverejnila aj na svojom malom blogu na Substacku, ktorý je určený Američanom. Snažím sa tam vysvetliť, akým spôsobom bola ich krajina najprv dobývaná a dnes už aj prečo je dobytá.
V tom texte som uvádzala Slovensko ako príklad tréningového ihriska, kde sa všetko, čo sa postupne odohralo na Slovensku, zopakovalo vo veľkom v Spojených štátoch – pri tom, čo dnes môžeme bez preháňania nazvať americkým prevratom (americký puč).
To, čo sledujeme tu v USA v priamom prenose, je reálny vojenský a spravodajský prevrat, ktorý prebieha na mnohých úrovniach.
Viem, že to znie na prvé počutie prehnane – a roky to tak znelo aj českým spravodajským či vojenským profesionálom. Ale dnes mi všetci píšu a hovoria: „Pane Bože, tak veľmi sa vám ospravedlňujem. Bolo to presne tak, ako ste hovorili. Mysleli sme si, že preháňate, že ste hysterická, že panikárite.“
A pritom to bola jednoducho realita. Vrátim sa k tomu Slovensku – presne všetky metódy, ktoré boli v oblasti subverzie (rozvratných aktivít) a kognitívnej vojny testované na Slovensku v malom, sa potom vo veľkom zopakovali v Spojených štátoch.
Znie to neuveriteľne, ale je to podobné, ako keď mala v roku 2016 spoločnosť Cambridge Analytica tú svoju „dátovú firmu“, ktorá sa pohrávala s mozgami Britov počas Brexitu a Američanov počas prezidentských volieb. Cambridge Analytica si tieto metódy najprv testovala vo východnej Európe a v krajinách globálneho juhu – a až potom ich nasadila v Spojených štátoch.
Pred nadchádzajúcimi voľbami sa tá nová generácia digitálnych prevratníkov (digitálních půčistů) pripravovala rovnako – všetko, čo potrebovali, si otestovali na Slovensku. V tej malej krajine na východnom krídle NATO, ktorej však nikto nevenoval pozornosť.
Všetci sa pozerali inam. Všetci si mysleli, že „tí Slováci“ majú svoje špecifiká, že ide o čisto vnútorný, kultúrny alebo politický problém. Nikto nechcel pozrieť pod pokrievku, hoci sa na Slovensku odohral radikálny a precízny test únosu voličskej mysle pomocou mimoriadne sofistikovaných psychologických a dátových metód.
A presne to isté sa teraz deje u nás, v Amerike. Čaká nás to isté.
A áno – hovorím to otvorene – všetci sa bojíme.
Victor Breiner:
Vy ste ma, Saša, vlastne predbehli, pretože moja ďalšia otázka mala smerovať práve k tomu – že Slovensko bolo testovacím poľom, kde si Rusi vyskúšali, čo im prejde, skôr než to zopakovali inde. Ale spýtam sa inak: keď hovoríte o únose voličov, ktorí nakoniec zvolili vládu Roberta Fica, mobilizovanú ruskou propagandou – niečo také predsa muselo trvať roky, nie?
Alexandra Alvarová:
Áno, aj trvalo. Všimnite si, že vo všetkých štátoch NATO, kde začali problémy s únosom demokracie, sa to odohrávalo ako iterácia a re-iterácia softvéru, ktorý má chyby. Je to dlhá hra (long game), ktorá sa začala pred mnohými rokmi.
A práve preto sa títo aspirujúci diktátori stále vracajú – Fico, Babiš, Orbán, Trump. Hovoríme o medzinárodnej nadnárodnej klike digitálnych oligarchov, ktorí financujú tieto operácie z výnosov organizovaného zločinu.
Títo ľudia sa nikdy nezmieria s tým, že boli vo voľbách porazení. Poučia sa a znova zapoja všetko, čo majú – médiá, peniaze, technológie. Na prvý pohľad to môže pôsobiť klamlivo, pretože ako svojich politických reprezentantov si vyberajú ľudí, ktorým pomáhajú vyhrať voľby – no používajú úplných hlupákov, ľudí s obmedzeným kognitívnym, verbálnym či intelektuálnym potenciálom.
Robia to zámerne. Pretože múdri sú samostatní a mohli by sa im vymknúť spod kontroly. Hlúpy človek – hlúpy politik – je ideálnym nástrojom v rukách veľmi sofistikovaných ľudí, ktorí už dávno pochopili, že demokracia im prekáža v ich biznise a moci.
Táto skupina existuje desaťročia. Je stará, jej členovia len starnú, ale plán zostáva. Bol vybudovaný ako dlhodobá stratégia – long game.
A preto sa diktátori stále vracajú. Nezmieria sa s porážkou. Stiahnu sa, zhodnotia chyby a začnú znova – s lepšou verziou.
Je to ako pri softvéri: urobíte si bilanciu chýb (bugs), odstránite ich a vydáte novú verziu – vylepšenú. Presne takto postupujú aj oni.
Sú schopní sa učiť, sú mimoriadne organizovaní a disponujú obrovskými finančnými prostriedkami, ktoré si my bežní ľudia ani nevieme predstaviť.
Digitálni oligarchovia a dlhá hra
Victor Breiner:
Takže, ak tomu správne rozumiem, to všetko – tieto mocenské návraty, manipulácie voličov, informačné operácie – sa dejú celé roky?
Veď my žijeme v demokracii, od roku 1989 v slobode. Pre mnohých je to základný mýtus našich krajín – že žijeme v slobodnom svete, a teda nič také sa nám nemôže stať.
Ale vy hovoríte, že existuje skupina ľudí, ktorým práve táto sloboda prekáža a ktorí sa systematicky presadzujú do popredia.
Alexandra Alvarová:
Presne tak. Uvedomujem si, že to môže znieť trochu ako konšpiračná teória – najmä keď to hovorím v takej všeobecnej rovine.
Ale o tom to je: Títo ľudia hrajú dlhú hru. Ich cieľom je podriadiť si demokratické spoločnosti pomocou veľmi nenápadných, psychologických, ekonomických a mediálnych mechanizmov.
A hoci to znie abstraktne, tie väzby sú úplne konkrétne – medzi oligarchami, mafiou a politikmi, ktorí sa stávajú ich nástrojmi.
Victor Breiner:
To, čo hovoríte, znie alarmujúco. Ale mnohí ľudia si položia otázku: ak ide o tak rozsiahly systém, prečo ho nevidíme?
Veď vojna predsa nie je len o krvi a bojoch.
Alexandra Alvarová:
Presne tak. A to je jadro problému – vojna nie je nevyhnutne o krviprelievaní.
To je len jeden z jej prostriedkov. V skutočnosti ide o moc a kontrolu.
Najvyšším vojenským majstrovstvom je získať obeť bez boja – a práve to sa deje dnes. Slovensko, ako ste spomínali, sa stalo testovacím poľom (testing ground), kde si Rusi a ich sieť skúšali, čo všetko im v iných krajinách Európskej únie a NATO prejde.
Victor Breiner:
Čo by ste povedali človeku, ktorý povie: „Prosím vás, to je hlúposť. Ľudia majú len dosť obmedzovania slobody slova a diktátu z Bruselu.“
Alexandra Alvarová:
Problém je v tom, že podstata tejto vojny prebieha bez jediného výstrelu – a preto ju je pre ľudí tak ťažké pochopiť. My realitu vnímame cez slová, a tie majú svoj kontext. Keď sa povie „vojna“, predstavíme si bomby, výstrely, mŕtvych, trosky domov.
To je vizuálny a zvukový kontext, ktorý máme k tomu slovu priradený.
Lenže dnes už existujú aj iné formy vojny – a tie sú oveľa účinnejšie. Ide o politickú subverziu, úplatky, dezinformácie, psychologické klamanie, vplyvové operácie, ekonomickú destabilizáciu, ovládanie elít (elite capture).
To všetko sú vojenské metódy dobývania cudzích štátov, ktoré pozná každý vojak – učia sa o nich na vojenských akadémiách. Ale aj profesionálni vojaci často neprikladajú týmto „mäkkým“ (soft power) formám vojny rovnaký význam ako tým „tvrdým“ (hard power) – tankom, delám, lietadlám, dronom.
Ľudia aj armády stále veria, že skutočná vojna znamená „plechárne“. Lenže to, čo sa dnes odohráva, je vojna o mysle.
Keď Rusi presvedčili svet, že nie sú vojensky konkurencieschopní, mnohí uverili, že sa ich netreba báť. Ale už v roku 1996 sa na Generálnom štábe (generálním štábem) v Moskve riešilo práve toto – že Rusko nemá šancu konkurovať Západu v tradičných zbraniach.
Generál Samsonov, vtedajší šéf generálneho štábu, vtedy otvorene priznal, že Rusko musí všetko investovať do soft power – teda do metód psychologického presviedčania, profilovania, úplatkov, exportu peňazí na Západ a ovládania elít.
A práve tu nastal obrovský omyl Západu. Bezpečnostní experti pred dvadsiatimi rokmi nechápali, že medzinárodný organizovaný zločin, ktorý disponuje miliardami dolárov, a ruské tajné služby (GRU, KGB, FSB) nie sú oddelené entity, ale spojené nádoby.
Postupom času sa zliali do jednej štruktúry. Dnes, keď sa upláca politik, zakladá propagandistické médium alebo sa plánuje psychologická operácia, vždy je pri tom mafia – pretože práve ona je operačným ramenom ruskej chobotnice.
Už sa nespoliehajú na špiónov v čiernych klobúkoch – stavajú na zločincov s peniazmi. Organizovaný zločin je dnes hlavným nositeľom všetkých subverzných operácií, ktoré Rusko vedie proti Západu.
A my stále čakáme na špiónov, tanky, zbrane – namiesto toho prichádza oligarcha, ktorý povie: „Kúpim si túto televíziu, tamtie noviny, založím 150 webov a vysvetlím ľuďom, ako je to naozaj.“ Do čela tých webov postaví ľudí v exekúcii, ktorí sú radi za pár drobných.
A medzitým sa zastaví u vplyvného politika, ponúkne mu podiel v energetike závislej od Ruska – a kolobeh pokračuje.
Victor Breiner:
Presne tak. To je schéma, ktorú vidíme aj doma – oligarchovia, ktorí sa tvária ako nezávislí biznismeni, ale ich podnikanie stojí na povolení obchodovať s energiami, ropou či plynom z Ruska.
A v momente, keď Moskva alebo Európska únia zmenia podmienky, ich biznis končí. Preto sa tak zúfalo držia – bránia systém, z ktorého žijú.
Alexandra Alvarová:
Áno. To je presne podstata tejto vojny.
Kognitívna vojna, subverzia, organizovaný zločin
Victor Breiner:
Jasné. Možno by som k tomu dodal, keď ste spomínali vojakov – respektíve naše armády a našu schopnosť brániť sa – moja skúsenosť priamo z Bruselu, niekedy okolo roku 2021, bola, že debaty, ktoré sa tam viedli, viedli možno dve krajiny sebavedomo, pretože vedeli, o čom hovoria, a všetci ostatní na to pozerali v nemom úžase.
Všetky tie operácie sú naplánované tak, aby pôsobili pod prahom zvyčajnej reakcie – hovorí sa tomu v tej vojenskej hantírke. Inými slovami, aby sme si to nevšimli. A ak si to všimneme, aby sme jednotlivé akcie nepovažovali za významné, pretože ich podstata je, že sú ako skladačka tisícok maličkých akcií, ktoré dohromady vytvoria jednotný, silný, neporaziteľný prúd.
Každá z tých malých akcií je nadizajnovaná tak, aby sme ju nepovažovali za dostatočne významnú, aby nespustila našu obrannú reakciu. Preto je to rozdrobené do tisícov malých krokov. Preto ten obrovský ekosystém – to krvné riečište informácií – ktoré nám vymenili, v ktorom teraz namiesto krvi koluje tá toxická čierna tekutina psychologických manipulácií.
Každá tá malá vlásočnica, kde sedí nejaký človek, ktorý je v exekúcii a prevádzkuje jeden webík, z ktorého má, ja neviem, dvesto eur mesačne alebo päťsto mesačne, nie je považovaná za dostatočne významnú na to, aby sme ho chytili za ruku a povedali mu: „Čo to robíš? Ty podvraciaš našu bezpečnosť.“
My vždy len mávneme rukou a povieme si: „Veď je to len nejaký chudák.“
Mne príde, po tom, čo sa na svet propagandy pozerám posledných pätnásť rokov, že najväčší úspech tej ruskej a následne maga propagandy je, že sa im podarilo presvedčiť nás, že do slobody slova patrí aj štátom riadená a organizovaná propaganda, namierená priamo proti bezpečnostným záujmom iného štátu – a že ju máme dokonca chrániť vlastnou ústavou.
To je úplne najväčší trik, ktorý sa im podarilo dosiahnuť. A to, čo ste povedali – celé to je nadizajnované tak, aby to pôsobilo pod prahom zvyčajnej reakcie, aby sme si to nevšimli.
Lenže celé to znie ako konšpiračná teória.
Saša, čo by ste povedali tým, ktorí si osvojili tú americkú interpretáciu slobody slova, že sloboda slova je úplne všetko?
Dodám len, že aj v súčasnej legislatíve máme slobodu slova obmedzenú. Ja jednoducho nemôžem o desiatej večer vystrčiť hlavu z okna a na sídlisku začať kričať, že horí.
Keď sme pred chvíľou hovorili o tom, že tieto rozvratné aktivity sú navrhnuté tak, aby pôsobili pod prahom zvyčajnej reakcie – znamená to, že na ne nedokážeme adekvátne reagovať napríklad legislatívne? Aj preto dnes nemáme relevantnú základnú úpravu napríklad proti ruským informačným operáciám?
Alexandra Alvarová:
Jasné, Viktor, ono to nie je tak úplne jednoduché. Povedzme tri veci.
Po prvé – my to v zákonoch máme. Napríklad v Česku presne vieme, ktoré weby sú sankcionované a ktoré naše weby preberajú ich obsah. Ja s nimi spolupracujem a viem, ako fungujú. Česká tajná služba už roky varuje pred ich vplyvom, vie, kto to je.
Ale na tej hornej kognitívnej úrovni – v rovine, v ktorej politici vyhodnocujú realitu a na jej základe sa rozhodujú – stále prevláda nepochopenie.
Nedávno vyšla výborná investigatívna reportáž, ktorá mapuje podhubie boja proti manipulatívnym operáciám v Českej republike. Všetci úradníci na ministerstvách, ktorí to majú na starosti, veľmi dobre vedia, aká je situácia.
Všetci anonymne vypovedajú novinárom, ale nie je politická vôľa. Nikto to nechce riešiť. A ja sa predsa nenechám vyhodiť. My tie nástroje máme, ale ja predsa nebudem prvý, kto ich použije alebo na to poukáže. Potrebujem politické krytie – a politický záujem neexistuje.
A to pritom máme vládu, ktorá sa označuje za prozápadnú. No tým, že za celé štyri roky neurobila vôbec nič, ani len ťuk proti cudzímu subverznému vplyvu, teraz možno pôjde od válu. Sama si podrezala konár – práve na úrovni kognitívneho hacku (kognitivního haku), pretože ten hlúpy spin o slobode slova milujú všetci.
Tí, ktorí chápu, že ide o manipuláciu, sa boja prehovoriť. A to je samotná podstata tejto vojny.
Máme napríklad národného bezpečnostného poradcu (národně bezpečnostního poradce), ktorý sa volá Tomáš Pojar. Od začiatku svojho funkčného obdobia opakuje ten istý, hlúpy spin o slobode slova.
A prečo hovorím „hlúpy spin“?
Pretože tento spin vymysleli americkí giganti v Silicon Valley už v roku 1996, keď sa po prvýkrát riešilo, či budú Facebook, Google, Twitter, WhatsApp a ďalšie platformy právne zodpovedné za obsah, ktorý prechádza ich potrubiami.
Vtedy si vylobovali v Kongrese, že nikdy nebudú za nič zodpovední. A že jedinou legislatívnou úpravou bude tzv. sekcia 230 (Section 230), ktorá hovorí, že nenesú zodpovednosť za žiadny obsah, ktorý tečie ich kanálmi.
Tento model potom vnutili celému svetu – a prekryli ho práve naratívom o slobode slova. Tvrdili, že akákoľvek regulácia by bola jej porušením.
Dnes, keď sa pozriete, ako hovorí Elon Musk, vyhráža sa Európskej únii a NATO, že regulácia sociálnych sietí je útokom na slobodu slova.
Pritom ide len o bežnú reguláciu – podobnú ako keď poviete, že auto nesmie vypúšťať jedovaté splodiny do vzduchu.
A v tom istom prejave vzápätí odporučí, aby ľudia volili AFD, čo je otvorene fašistická nemecká strana.
A to je presne tá „sloboda slova“, ktorú si oni predstavujú – sloboda len pre nich, len pre ich prevrat (půč) a len pre antidemokratické sily.
Sexualizácia propagandy, kultúrne vojny a rozlúčka
Victor Breiner:
Jeden z poslancov, ktorí hlasovali za zmenu ústavy a na ktorom sa celé hlasovanie lámalo, je letničný kresťan, bývalý minister zdravotníctva Marek Krajčí. Marek Krajčí bol v roku 2018 na pozvanie ruskej dumy v Moskve ako falošný volebný pozorovateľ na prezidentských voľbách Vladimira Putina. Tento detail sa po schválení ústavy opäť dostal do popredia a veľa ľudí na to reagovalo v zmysle, že všetci vedia, že pán Krajčí je skôr naivný než vypočítavý, a že tam išiel preto, lebo vlastne ani nevedel, čo robí – a ak sa nemýlim, neskôr sa za to aj ospravedlnil.
Lenže my niečo vieme z akademického diskurzu o sexualizácii propagandy. Vieme, že to nie je len o odvádzaní pozornosti kultúrnymi vojnami, ale že ten sexuálny komponent v propagande má svoj účel, svoju genézu, svoju históriu. Vedeli by ste o tom povedať pár viet?
Alexandra Alvarová:
Áno, má to v podstate dve roviny. Jedna je ideovo-rétorická a pochádza priamo z Ruska. Už v roku 1997 založili ruskí oligarchovia na Západe Svetový kongres rodín (Světový kongres rodin).
Dominantnými sponzormi týchto neokonzervatívnych a neokresťanských hnutí boli traja ruskí oligarchovia – Malofejev, Jakunin a Komov. Tí obrovskými peniazmi financovali na Západe, najmä v Amerike, diskurz, ktorý hlása, že ľudia odlišnej sexuálnej orientácie a ženy sú kultúrne menejcenné bytosti, ktoré sa snažia podrývať „naše dobré tradičné hodnoty“.
Je tam naratív obete – že „oni“ ohrozujú „nás“, našu čistotu, našu kultúru, našu vieru.
Rozširovanie tohto typu propagandy financovali po celom svete, najmä v konzervatívnych kruhoch, ktoré na takéto posolstvá veľmi dobre reagujú.
To je tá verbálna – ideologická – rovina propagandy.
Ale potom existuje aj neverbálna, neurologická rovina, ktorá je ešte dôležitejšia.
Keď sa totiž začne hovoriť o sexualite, v mozgu sa vypínajú všetky ostatné okruhy. Človek prestane racionálne premýšľať.
A to sa netýka len jednoduchších ľudí alebo „gazdiniek z kostola“, ako by niekto mohol predpokladať. Funguje to rovnako aj u liberálov, vzdelaných ľudí z mesta, ktorí sa týždeň váľajú po kaviarňach – jednoducho u všetkých.
Diskusia o sexualite dokáže vypnúť racionálne spracovanie reality naprieč spoločnosťou.
Preto témy potratov a sexuality fungujú v kultúrnych vojnách tak dokonale – ležia totiž úplne najhlbšie v ľudskej motivácii.
Ešte hlbšie ako sexualita je len biologický strach o život. Ale hneď nad ním je sexualita. Potom nasledujú náboženstvo, svetonázor, základné životné hodnoty. To všetko sú hlboko uložené vrstvy, ktoré sa formujú od detstva – od piesní v škôlke, cez to, ako hovoria rodičia, čo káže farár v kostole, až po to, čo učia v škole.
Je to obrovský korálový útes drobných psychologických spúšťačov a programov, ktoré vytvárajú kultúrny naratív. A práve tento naratív tvorí náš životný kompas – čo je dobré a čo zlé. My ten kompas bežne neprehodnocujeme, používame ho automaticky.
A práve tento kompas sa dá cez kognitívnu a naratívnu vojnu preprogramovať.
Vymeníte kontexty a naratívy – a človek si ani nevšimne, že sa zmenil. Má pocit, že zostal tým istým „autentickým konzervatívcom“ či „vlastencom“, ako ho to doma naučili. Ale pod povrchom sa mu zmenili hodnoty, rozhodnutia, vodcovia, ciele – celý obsah je vymenený, aj keď forma ostala rovnaká.
A to je cieľ tejto kognitívnej vojny: Aby sme sa medzi sebou hádali, zatiaľ čo tí hore – digitálni oligarchovia – môžu nerušene kradnúť.
Victor Breiner:
Hovorí Saša Alvarová, odborníčka na súčasnú politickú propagandu, autorka bestsellerov Priemysel lží a Kŕmiť démonov, a spoluautorka podcastu Kanárci v sieti, ktorý spolu s odborníkom na algoritmy a sociálne siete Jozefom Holým každý týždeň prináša správy z frontových línií kognitívnej vojny.
Saša, veľmi pekne vám ďakujem, že ste prijali pozvanie. Verím, že to nebolo naposledy a srdečne zdravím do Bostonu.
Vám všetkým prajem ešte pokojný nedeľný večer.
Disinfo Report sa vráti už budúci týždeň – tentoraz s Martinom Hodásom.
Alexandra Alvarová:
Ďakujem vám za pozvanie a pozdravujem všetkých kamarátov a priateľov na Slovensku.
Vydržte – možno to čaká aj nás.
A jedna prehratá bitka ešte neznamená prehratú vojnu.
Musíme len pochopiť, kto na nás útočí.
