Pápež Gregor XV. v reakcii na danú situáciu poveril kolégium kardinálov misijnou činnosťou, ktorej cieľom bolo obrátiť obyvateľstvo na kresťanskú vieru. Dôvodmi boli silnejúci protestantizmus a objavovanie nových území. Tieto aktivity sa preto sústreďovali na potláčanie vplyvu reformácie a posilňovanie pozície katolíckej cirkvi vo svete.
Cieľ bol teda jasný, pričom jeho naplnenie vyžadovalo spoluúčasť verejnosti. Nevyhnutnou sa stala snaha vyvolať v publiku želanú reakciu za asistencie vyššie zmienených aktivít.
Význam propagandy
Propaganda teda nie je novodobým fenoménom, ale skôr historickým produktom. Dôležité sú v tomto ohľade udalosti 20. storočia, ktoré prispeli k zmene jej vnímania – z pôvodne neutrálneho výrazu sa stal politicky nekorektný termín a negatívna skúsenosť.
Krátky slovník hybridných hrozieb Národného bezpečnostného analytické centra (NBAC) vysvetľuje propagandu ako aktivitu, ktorá je zameraná „na šírenie určitej myšlienky, zdôrazňujúca iba jej pozitívne aspekty, šírená s cieľom presvedčiť publikum o jej správnosti.“
Spravidla má ideologický, náboženský či politický charakter. Od reklamy či propagácie sa odlišuje nekomerčným rozmerom.
Otec propagandy Edward Louis Bernays zas konštatuje, že „vedomá a inteligentná manipulácia organizovaných zvykov a názorov más je dôležitým prvkom demokratickej spoločnosti.“ Propaganda je však predovšetkým spätá s činnosťou totalitných režimov.
Zrozumiteľná a s apelom na emócie
Efektívna propaganda je postavená na niekoľkých princípoch. Bernays medzi ne radí zrozumiteľnosť pre najširšie masy, emočné oslovenie (apel na emócie), apel na predstavivosť a opakované šírenie. Neoddeliteľnou súčasťou je zapojenie masovokomunikačných prostriedkov, ktoré v sebe všetky štyri elementy sústreďujú.
Zrozumiteľná propaganda je taká, ktorá v značnej miere využíva jednoduché a ľahko zapamätateľné heslá či slogany – najčastejšie sa s tým stretávame v rámci predvolebných kampaní prostredníctvom rôznych masovokomunikačných prostriedkov, príkladom môžu byť billboardy.
V propagande z čias I. svetovej vojny sa stal nepriateľ synonymom pre vražedné monštrum. Príčinou takéhoto vyobrazenia bola snaha nevzbudiť u domácej verejnosti, predovšetkým bojujúcich vojakov, pocity ľútosti. Tie by sa dostavili, ak by bol nepriateľ prezentovaný ako obyčajná ľudská bytosť.
Propaganda zdôrazňovala neschopnosť, krutosť či nemorálnosť protivníka. Súčasne však posilňovala hodnoty ako pevnosť, bratstvo či šľachetnosť spojeneckých síl.
Oslovenie predstavivosti je sprevádzané použitím audiovizuálnych pomôcok. Film zohrával v nacistickej propagande neopomenuteľnú rolu. Kinematografia Tretej ríše vyobrazovala Židov ako národných škodcov a zradcov, ktorí si zaslúžia “špeciálne” zaobchádzanie.
Propaganda je spätá s kľúčovou kategóriou – nepriateľ. Ten môže mať podobu vnútorného alebo vonkajšieho. Paralelne s ním súvisí vytvorenie pocitu ohrozenia, okolo ktorého sa tento koncept sústreďuje. Nepriateľ sa následne stáva stmeľujúcim prvkom spoločnosti.
Ako príklad si môžeme uviesť aj niečo z našich končín, konkrétne anti-bruselskú rétoriku. Maďarský premiér Viktor Orbán je jej stelesnením. Hlása ochranu tradičných hodnôt a za ich ohrozením vidí liberalizmus, konkrétne inštitúcie Európskej únie, ktorá symbolizuje vonkajšieho nepriateľa.
Na danom príklade môžeme pozorovať aj ideologický rozmer propagandy. Vonkajším nepriateľom nemusí byť výhradne subjekt, ale napríklad hodnoty, ktoré zastáva.
Ďalšou neoddeliteľnou súčasťou je dosiahnutie súhlasu, ktoré je vnímané ako kľúčový a cieľový stav.
Propaganda a jej odtiene
Vo všeobecnosti môže byť propaganda realizovaná ako oslavná alebo očierňujúca. Oslavná sa sústreďuje na vytváranie pozitívneho dojmu. Takéto úsilie je späté s vyzdvihovaním subjektu, prípadne s glorifikáciou jeho pôsobenia a činnosti. Zároveň, potláča všetko negatívne a nežiaduce. Očierňujúca propaganda cieli na protivníka v snahe oslabiť či poškodiť jeho povesť alebo pozíciu.
Na to nadväzuje najzaužívanejšie členenie propagandy, a to na bielu, čiernu a šedú. Rozdelenie je dané schopnosťou určiť pôvod šíreného obsahu – identifikovať pôvodného šíriteľa. Charakteristickými znakmi bielej sú objektívne a pravdivé informácie, pričom ich zdroje možno jasne identifikovať.
Bielu propagandu možno chápať ako propagáciu, ak hovoríme o podpore niečoho (napr. určitej aktivity) v snahe zmobilizovať obyvateľstvo. Aktuálnym príkladom je prebiehajúca očkovacia kampaň. Ide o pôsobenie na verejnú mienku, ktoré spĺňa charakteristiky bielej propagandy – objektívne, pravdivé informácie z jasne identifikovateľných zdrojov (napr. Ministerstvo zdravotníctva SR). Cieľom je zmobilizovať verejnosť v snahe zvýšiť mieru zaočkovanosti, ktorá je kľúčová v boji s pandémiou koronavírusu.
Čierna propaganda je, naopak, jej protipólom. Používa nepodložené a nepravdivé tvrdenia – polopravdy, fámy či dezinformácie (zámerne šírené nepravdivé alebo prinajmenšom zavádzajúce informácie). Buď sa vyhýba označovaniu pôvodu šíreného obsahu alebo uvádza nepravdivý zdroj.
Ako príklad môžeme uviesť sovietsku mašinériu, ktorá zapájala nielen rádio, noviny, plagáty, knihy či umenie. Využívané boli aj školy, mládežnícke organizácie, film, propagandistické vlaky či divadlo, ktorého hry sa niesli v duchu konfliktu dobra a zla.
Sovietska propaganda sa nepochybne dotkla aj našich končín. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 bola sprevádzaná dezinformačnými kampaňami. Ich mozgom boli predovšetkým sovietske tajné služby. Presviedčali o nutnosti vojenského zásahu, dezinformovali o imperialistickom sprisahaní v Československu a šírili naratív o bratskej pomoci, ktorý má stále v našom informačnom prostredí zastúpenie.
Posledná, šedá, je prienikom bielej a čiernej propagandy. Typickými sú významové posuny a selektívnosť. Funguje na objektívnej prezentácii zvyčajne, ale nie vždy, pravdivých informácií. Zdroj šíreného obsahu nie je preukázateľne identifikovateľný alebo spoľahlivo overiteľný.
Napríklad, Spojenci počas II. svetovej vojny vydávali noviny – „Správy pre vojakov“. Tie boli distribuované prostredníctvom lietadiel naprieč okupovanou Európou. Síce noviny objektívne podávali informácie (napr. o problémoch nacistického Nemecka), avšak chýbal im autor – charakteristické pre šedú propagandu. Na rozdiel od inej spojeneckej tlače šírenej do Európy, tieto neboli podpísané vrchným veliteľstvom spojeneckých expedičných síl.
Dôležité je zmieniť, že šedá a čierna propaganda, oproti bielej, majú v súčasnosti bližšie k chápaniu ako hybridnej hrozby.
Propaganda v slovenskom kontexte
Propagandu spomína aj výročná správa o činnosti Slovenskej informačnej služby (SIS) z roku 2019. Spájaná je predovšetkým s ruským a čínskym vplyvovým pôsobením na našom území.
Za uplynulé obdobie sú propaganda a dezinformácie, ako jej hlavný nástroj, živené predovšetkým pandémiou Covid-19. Danú skutočnosť zdôrazňuje aj Národný bezpečnostný úrad (NBÚ) vo výročnej správe o kybernetickej bezpečnosti za uplynulý rok. Konštatuje, že „stredobodom pozornosti dezinformácií a propagandy je pochopiteľne pandémia koronavírusu.“
Ďalšími kľúčovými dokumentmi, ktoré sa zaoberajú danou problematikou sú – Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky 2021, Správa o činnosti SIS za rok 2020 či Koncepcia pre boj Slovenskej republiky proti hybridným hrozbám.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
