O volebnej kampani na internete. Riaditeľ Infosecurity.sk Victor Breiner v rozhovore s Luciou Praus z denníka SME
Čím je špecifická politická kampaň vedená na internete?
Záleží, na koho sa pýtate. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že nielen veľká čast celospoločenského diskurzu, ale aj samotná predvolebná kampaň sa presunuli do kyberpriestoru, konkrétne na sociálnu sieť, ktorú vlastní veľká zahraničná súkromná spoločnosť. Tá na Slovensku nemá ani len pobočku.
Máme tu teda situáciu, v kedy sa o najdôležitejšom demokratickom procese v krajine rozhoduje na platforme ktorej celá architektúra je nastavené tak, aby prinášala firme zisk a nie smerom k verejnému záujmu.
Vezmite si napríklad facebookové stránky, ku ktorým nepoznáme mená ich správcov. Sociálnej sieti to zvyšuje počet užívateľov a zisky z reklamy, no ničí to náš spoločný infopriestor v ktorom si trollovia, politici a zahraniční rozviedčici môžu pod rúškom anonymity robiť čo sa im zachce a to úplne bez následkov.
V kampani do NR SR strana Smer prišla smerom k politickým oponentom s viacerými útočnými videami na Facebooku a YouTube. Útokmi vo videách sa prezentuje aj ĽSNS, v tomto prípade ide o šírenie odporu voči Rómom.
Na bilbordoch podobne útočné heslá zatiaľ strany nemajú. V minulosti napríklad SNS za Jána Slotu šírila nenávisť proti Rómom cez billboardy. Dá sa povedať, že sa útočná kampaň presunula fyzického priestoru na internet alebo je špecifická črta internetových kampaní odjakživa?
Tu by asi bolo vhodné hovoriť o nejakom univerzálnom teoretickom rámci, ktorý by posadil dnešnú situáciu to kontextu:
Najlepšie mobilizačné kampane historicky boli a dodnes ostávajú založené na strachu z násilia. Dnes si v Európe užívame nikdy-nevídané obdobie mieru, no v minulosti boli naše spoločenské zriadenia oveľa menej stabilné – bojovalo sa bežne.
Ak vás chce napadnúť susedný štát, kráľovstvo, kniežatstvo, musíte nutne mobilizovať strachom zo smrti, násilia, podobrenia ľudu, zániku kultúry, budúcnosti vašich detí. Ide o prastarú komunikačnú stratégiu a v prípade hroziaceho nebezpečenstva, aj legitímnu.
Všimnite si, že vnímanie politického spektra sa od posledných volieb polarizovalo a dnes sa delí na dva tábory. Zástupcovia prvej skupiny si nárokujú na prístup ku zdrojom štátu na základe národnej identity a nie na základe konštruktívneho politického programu (projekty, reformy, spolupráce).
Apelujú na idealizovanú minulosť, vytvárajú alebo utvrdzujú vášne a pocity oddanosti, povzbudzujú pocity nostalgie, pripomínajú hrdinskú minulosť, historické krivdy a zároveň podnecujú strach z historických nepriateľov a podľa potreby vytvárajú nepriateľov nových.
Ich politická mobilizácia je postavená na vytváraní strachu a neistoty. Je to stav, ktorý je v priamom rozpore so situáciou, kedy by tieto emócie boli prirodzenou reakciou na legitímnu bezpečnostnú hrozbu (napr. spomínaný vojenský útok susedného štátu).
V stave, kedy táto absentuje, politická mobilizácia ju utvára diskurzívne: stavia spoločnosť do pozície obete, démonizuje a dehumanizuje protivníkov a tretie strany a zároveň napáda kritické hlasy občianskej spoločnosti a médií, ktoré sa snaží delegitimizovať.
Postupne tým eroduje hodnoty tolerancie, etického správania a posúva spoločne zdieľané normy prípustného násilia, ktoré je voči protivníkovi dovolené uplatniť, čím dláždi cestu ku legitimizácii politického násilia a politickej totalite. Keď sa prvý krát v Stredozemnom mori utopilo cez tri sto ľudí, bol z toho celosvetový škandál.
Viete koľko ľudí takto zahynulo v roku 2019? Neviete. To presne robí propaganda – posúva hranice toho, že nás už nezaujíma násilie páchané na iných. Je to pomalá cesta k totalite.
Ich politickou ambíciou je zastaviť a/alebo zvrátiť dôsledky globalizácie, a vrátiť sa k stavu, kedy boli vnútorné záležitosti štátu pomerne dokonale izolované od vonkajšieho sveta. Žiadne medzinárodné ľudskoprávne organizácie, či Európsky súdny dvor, ktoré by spochybňovali rozhodnutia zástupcov štátu.
Národný princíp a štátna suverenita prevažujú nad právami občanov a ľudskými právami všeobecne a predstavitelia štátu majú v ideálnom prípade monopol na interpretáciu použitia štátnej moci.
Znamená to aktívne vylúčenie alternatívnych kritických hlasov z radov médií, občianskej spoločnosti, resp. medzi- a nadnárodných organizácií a inštitúcií.
Nejde o nič nové. Tento typ agresívnej mobilizácie sa iba presunul na sociálnu sieť.
Prečo si podľa Vás politici dovolia na Facebooku viac než v kampani vedenej na bilbordoch, cez inzerciu? Sponzorované statusy Ľ. Blahu, spomínané videa Smeru, kde robia z Kisku vítača migrantov, v ďalšom zosmiešňujú Sulíka alebo štylizuju opozičných lídrov ako deti v škôlke?
Práve kvôli spomínanému obskúrnemu nastaveniu sociálnej siete. Infoseciurity.sk napríklad odhalila, že stránku Tibora Gašpara spravovala nitrianska reklamná agentúra Chillix. Po zverejnení sa od agentúry verejne dištancovala väčšina klientov.
Minulý týždeň sme uverejnili článok o riaditeľovi inej reklamnej agentúry ktorý je správcom Facebookovej stránky Štefana Harabina. V priebehu dopoludnia zmizlo z jeho webu 6 značiek klientov, medzi inými ESET, Denník SME a Zoznam.sk, neskôr ich stiahol všetky. Od agentúry sa do večera verejne dištancovalo niekoľko veľkých firiem. Pod rúškom anonymity jednoducho robíte veci, ku ktorým by ste sa inak verejne neodvážili.
Navyše, naša dezinfo scéna počas uplynulých rokov vytvorila paralelný vesmír antisystémových „veriacich“, o ktorých zápasia ĽSNS, Vlasť, SME-Rodina a SNS – strany ktorých nastavenie som opísal vyššie.
Funguje v rámci politických kampaní na internete cielenie na konkrétne skupiny? Podľa akého kľúča sa tato cieľová skupina vybera? Existujú nejaké databázy, že tí a tí voliči sú vhodnou cieľovou skupinou pre nejaké video a preto sa nastaví, aby sa im zobrazovalo?
Na Facebooku môžete sponzorované príspevky zameriavať pomerne presne. Volá sa to microtargeting. Sociálna sieť vás pozná lepšie ako váš životný partner a tieto informácie predáva zadávateľom reklamy a tretím stranám, vlastne komukoľvek, kto zaplatí. Politicky a spoločensky relevantná reklama sa dá dohľadať v tzv. knižnici reklám, kde môžete vidieť konkrétny príspevok, kto ho platí, minutú sumu a zameranú cieľovú skupinu (vek a miesto).
Ficove video, v ktorom straší neexistujúcimi migrantmi je prirodzene zamerané prevažne na mladých mužov, ktorí sú pre tento typ propagandy najcitlivejší a na východ Slovenska, kde nič nie je.
Na akú cieľovku má kampaň na Facebooku vo všeobecnosti najväčší dosah? Ide o mladších voličov, starších, vzdelanejších…?
To záleží od obsahu. Pamätám si napr. že SMER raz zameral post o rodičovskom príspevku prevažne na ženy 65+, čo veľmi presne zodpovedá jeho voličskej základni. Výbušné obsahy postavené na strachu a ohrození fungujú najlepšie na mladších, no je tam aj značný presah s inými vekovými skupinami.
Je viac pravdepodobné, že ak máte vyššie vzdelanie, alebo skúsenosti so životom v kultúrne heterogénnej spoločnosti, ste menej náchylná uveriť dezinformáciám (o migrantoch). Poznáme však kopec vzdelaných a intelektuálne výborne vybavených ľudí, ktorý tejto poučke odporujú.
Dá sa povedať, že ide o trend, že sa predvolebné a politické kampane postupne presúvajú čoraz viac na internet? Môže časom nahradiť takáto kampaň aj tu tradičnú?
Čiastočne otázku zodpovedal v prvej odpovedi. Na najbližších desať rokov bude priamy kontakt s ľuďmi a prítomnosť politikov v regiónoch v kombinácii s mobilizáciou v kyberpriestore základným predpokladom úspechu. Čo bude potom si snáď netrúfa odhadnúť nik.
